janbabik

Literárny príbeh Ivana Šubíka

Ján Bábik

Návštevníka historického Ondrejského cintorína v Bratislave zaujme hrob osemročného chlapca Ivana Šubíka (1932 – 1940), ktorý je kultúrnou pamiatkou. Spomína ho aj Viera Obuchová v publikácii Ondrejský cintorín a charakterizuje ho ako hodnotný novodobý sochársky náhrobok. V strede pomníka je portrétny medailón malého chlapca, pôvodne od Jozefa Pospíšila.

Krátku informáciu Viery Obuchovej o pomníku teraz doplním nasledujúcimi údajmi. Mnohí okoloidúci nevedia, že hrob má svoje miesto v slovenskej literatúre a Ivan Šubík sa stal tragickým hrdinom významného básnického diela. Bol synom známeho slovenského lekára – patológa, profesora Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity MUDr. Františka Šubíka, ktorý svoje básne písal pod pseudonymom Andrej Žarnov.

30. júna 1940 postihla tohto vynikajúceho odborníka rodinná tragédia. Po ťažkej chorobe zomrel jeho prvorodený syn Ivan vo veku osem rokov. Noviny Slovák o tejto smutnej udalosti priniesli 2. júla 1940 túto správu:

„Rodinu Andreja Žarnova stihla teraz najväčšia bolesť, aká môže stihnúť milujúcich rodičov. Osemročný Ivan v ostatný júnový deň vrátil svoju čistú dušičku Stvoriteľovi. Nebude sa môcť tešiť prázdninovému odpočinku, nebude sa prechádzať v letný podvečer so svojím otcom, univerzitným profesorom, a uvádzať ho do rozpakov najpozoruhodnejšími otázkami. Lebo Ivan bol hlavička veľmi, veľmi múdra. Udivoval svojím ostrovtipom starých, skúsených, vážnych ľudí. Tam hore však bolo tak súdené, že z jeho miloty, dobroty a vtipnosti dostalo sa rodičom i tým, ktorí ho mali radi, len tak málo. Na hrob Ivana Šubíka kladieme kyticu nezábudiek, s modlitbou, aby Boh potešil zarmútených rodičov.“

O rok neskôr vydáva Andrej Žarnov v Komornej knižnici vo vydavateľstve Elán jedno zo svojich vrcholných diel, básnickú zbierku Mŕtvy a venuje ju svojmu zosnulému synovi. Ilustrácia na titulnej stránke knihy je dielo Jána Mudrocha. V tejto zbierke, jednej z najsmutnejších lyrických skladieb našej poézie, vyjadruje nesmierny rodičovský žiaľ, ktorý umocňovalo aj vedomie, že on – lekár, nemohol v ťažkej chorobe pomôcť synovi. V duchu svojho hlbokého náboženského presvedčenia však prijíma životnú tragédiu s pokorou a úprimne ďakuje aspoň za tých pár šťastných chvíľ, ktoré mu Najvyšší umožnil prežiť so svojím dieťaťom.

Literárny vedec Jozef Felix takto zhodnotil v recenzii v Národných novinách túto zbierku:

„Tam, kde by sa iný rúhal a azda škriepil s Prozreteľnosťou, tam Žarnov pokojne berie do úst meno Božie, ba ďakuje. Ďakuje Bohu za syna v pokornej, možno najpokornejšej bolesti, s akou sme sa doteraz stretli v slovenskej poézii. Pred touto Žarnovovou vďakou stojíme konšternovaní. Veď koľko sily treba, aby človek, zdrvený osudom ďakoval za to, že kedysi tu šťastie bolo – a bolo dlhé roky, od Boha. Hľa, jeden z vrcholov kresťanskej rezignácie v slovenskej poézii.“

                    Za jeho dar i pieseň nad kolískou

                    Za prvý úsmev bozk i slovo sladké

                    Za prvý krôčik prvý objem rúčok

                    Anjelský pohľad očiek milujúcich

                    Za jeho hry a rozprávky i svety

                    Rozviate vlásky natešené líčka

                    Za jeho radosť znásobenú rokmi

                    Prvý ťah pera slabík potešenie

                    Prítulnosť milú s kamarátmi v škole

                    I za tie krídla pevnejúce k letu

                    I za ten smútok jeho chorých očiek

                    I za tú silu zniesť ten úder ťažký

                    I za tú nádej pukajúcu v tichu

                    I za tú vieru nad zavretou jamou

                    I za tú lásku spaľujúcu srdce

                    Ktorú si ráčil otcom dať a matkám

                    I za to nebo mŕtvym neviniatkam

                    Pokornú bolesť tichú pieseň v rane

                    Za všetko toto ďakujem ti Pane

Lenže nielen knihy, ale i hroby majú svoje dejiny. Prof. MUDr. František Šubík ako významný patológ sa tri roky po synovej smrti zúčastnil ako člen Medzinárodnej komisie Červeného kríža na exhumácii pozostatkov poľských dôstojníkov, ktorých našli Nemci v roku 1942 v Katynskom lese pri ruskom meste Smolensk. Komisia jednoznačne prišla k záveru, že poľských dôstojníkov zavraždili ešte v roku 1940 príslušníci sovietskej tajnej služby.

Po druhej svetovej vojne Šubík ako jediný z členov komisie zo štátov, ktoré sa ocitli v sovietskej zóne vplyvu, neodvolal ani po nátlaku svoj posudok, že poľských dôstojníkov zavraždili Sovieti, a nie Nemci. Jeho český kolega profesor František Hájek, ktorý v Katyni zastupoval Protektorát Čechy a Morava, sa po odvolaní svojho stanoviska stal ľahko vydierateľný a ŠTB ho prinútila vydať falšované pitevné správy po smrti ministra Jana Masaryka i farára Josefa Toufara.

František Šubík v marci 1945 utiekol pred postupujúcou Červenou armádou na Západ, ale o dva mesiace ho v júni vydali Američania do Československa. Bol obvinený z hanobenia spojeneckého štátu a po tridsiatich mesiacoch vo vyšetrovacej väzbe bol odsúdený na verejné pokarhanie. Keď manželka Andreja Žarnova intervenovala u Ladislava  Novomeského za jeho prepustenie, snažil sa jej pomôcť, ale potom jej povedal, že pre jej manžela nemôže nič urobiť a že je lepšie, keď je väznený československými orgánmi, pretože ak by sa dostal do rúk Rusom, skončil by v Sovietskom zväze v gulagoch.

Po prepustení z väzby v roku 1948 František Šubík prišiel do Trnavy, kde s pomocou Ladislava Novomeského dostal v nemocnici miesto na patológii. Bol neustále sledovaný ŠTB, ba dokonca ho nútili, aby krivo svedčil proti L. Novomeskému, ktorý medzitým upadol do nemilosti a neskôr bol zatknutý. Na prelome apríla a mája 1952 sa profesorovi Šubíkovi s rodinou za dramatických okolností podarilo cez Moravu preplaviť do Rakúska a odtiaľ emigroval do USA.

Tam pracoval ako patológ, angažoval sa v práci krajanských spolkov, prekladal verše Danteho Alighieriho, Oscara Wilda i Karola Wojtylu. O katynskom masakri odmietal vypovedať možno aj zo strachu pred perzekúciami svojich príbuzných v Československu. 

Zomrel 16. marca 1982 a ešte pred rokom 1989 sa vrátil na rodnú zem. Jeho priatelia tajne doniesli v roku 1988 jeho popol a uložili ho do hrobu jeho syna Ivana na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

Smutné je, že pomník v roku 2006 vandali zničili a medailón s chlapcovým portrétom, dielo Jozefa Pospíšila, ukradli. V roku 2010 bol pomník zreštaurovaný a náhradný portrétny medailón vytvoril Alexander Ilečko. Pred niekoľkými rokmi pribudla na pomníku čierna tabuľka s nápisom:

Prof. MUDr. František Šubík

Andrej Žarnov

1903 – 1982

manž. Alžbeta Šubíková

syn Karol Šubík

Toto je smutný príbeh jedného hrobu na Ondrejskom cintoríne, ktorý dokumentuje bolestné osudy slovenských rodín v 20. storočí. Sú v ňom spoločne pochovaní tragický hrdina básnickej zbierky i jej autor.