janbabik

Ján Bábik

V 50. rokoch minulého storočia bolo uväznených okolo 50 slovenských spisovateľov rôzneho politického názoru — od tvrdých odporcov režimu cez tých, ktorí boli v istom zmysle zmierení s diktatúrou proletariátu, až po uvedomelých členov komunistickej strany, ba aj tých, ktorí niesli za perzekúcie priamo zodpovednosť. Boli medzi nimi špičkoví spisovatelia, ďalší predstavovali akýsi stredný prúd vtedajšej literatúry, ale uväznení boli aj mladí ľudia, ktorí nemali ani dvadsať rokov a tvoriť začali až po prepustení z väzenia. Spolu boli za mrežami vyše dvesto rokov. Najhoršie zo slovenských spisovateľov skončili diplomat a novinár Vladimír Clementis, ktorého roku 1952 popravili, vydavateľ a autor nenáročných detektívnych noviel Gustáv Adolf Bežo, ktorý, keď si poňho prišli eštebáci, radšej zvolil pred zatknutím dobrovoľnú smrť a zastrelil sa, a prekladateľ a kňaz Jozef Emanuel Cubínek, ktorého v roku 1965 za dodnes nevyšetrených okolností zavraždili.

O väznených slovenských spisovateľoch píšem vo svojej knihe Spisovatelia za mrežami, ktorá vyjde koncom júna v Slovenskom literárnom centre. Jedným z väznených spisovateľov bol aj katolícky kňaz Jozef Cehula, ktorý svoje diela publikoval pod pseudonymom J. C. Pastorello. Ukážkou z knihy si pripomenieme 40. výročie jeho úmrtia.

x x x x x x

Jozef Cehula sa narodil 3. marca 1898 v Letanovciach a aj keď bol kňaz pôsobiaci väčšinou na vidieckych farách, predsa prežil dobrodružný život. Po vychodení ľudovej školy v rodisku začal študovať na gymnáziu v Levoči, kde sa v ňom upevnilo presvedčenie stať sa katolíckym kňazom. Následne absolvoval štúdium v Malom kňazskom seminári v Rožňave.

Jeho ďalšie osudy poznamenala prvá svetová vojna. Musel narukovať, najprv do školy pre dôstojníkov v Košiciach a potom ho poslali na taliansky front. Počas jedného útoku stratil vojenský ruksak s dokladmi i dôstojnícku čiapku a následne padol do zajatia. Neskôr jeho bojoví priatelia našli jeho veci, a keďže sa mylne domnievali, že zahynul, poslali o ňom správu domov, že padol v boji.

Jozef Cehula mal byť ako vojnový zajatec popravený, ale pred zastrelením mu vypadol náhodou z vrecka ruženec, a to ho zachránilo, dostal milosť. Jozef Cehula bol potom vyše roka v zajatí v Cazeste pod Monte Cassinom, kde sa naučil po taliansky, nemecky a francúzsky, po maďarsky a latinsky vedel už, samozrejme, pred tým. Po skončení a po návrate domov ho v jeho rodnej obci vítali ako zjavenie. Keď prišiel list o jeho smrti, vyzváňali vtedy na jeho pamiatku a za spásu jeho duše odslúžili aj omšu.

Zázračné zachránenie pred popravou a v istom zmysle aj „zmŕtvychvstanie“ po návrate zo zajatia domov bolo pre Cehulu dôkazom, že jeho rozhodnutie zasvätiť život službe Bohu bolo správne. Pokračoval v štúdiu v biskupskom seminári v Spišskej Kapitule, kde ho v roku 1922 vysvätil Ján Vojtaššák. Pôsobil ako kaplán v Kežmarku, neskôr ako farár v Liptovskej Osade. V roku 1935 prišiel do Harichoviec, obce neďaleko Levoče, kde potom pôsobil ako kňaz vyše sedemnásť rokov. Popri tom bol literárne činný a svoje novinové články i neskoršie knihy písal pod pseudonymom J. C. Pastorello. Medzi farníkmi bol veľmi obľúbený. Poznal ho aj rodák z tejto obce, neskorší redaktor v Slovenskom rozhlase Ladislav Staroň. V roku 2011 v rozhlasom dokumenty Múzy za mrežami III. časť na neho spomínal:

„Spisovateľa J. C. Pastorella som poznal už od mladi, pretože bol farárom v našej dedine. Keď som bol trochu väčší, bol som jeho miništrantom. V nedeľné popoludnie si zobral plátna a farby, my sme mu to nosili, a on maľoval. Maľoval v prírode, v okolí, maľoval aj interiér nášho kostola. Takže sme sa dosť dobre poznali, okrem miništrovania sme boli s ním častejšie. Ľudia ho mali radi, ale len pokiaľ o nich nenapísal, pretože okrem románov a noviel, on to nazýval legendami, písal do Svätovojtešského kalendára črty a v nich sa mnohí spoznávali. Najznámejšia črta sa volala Manželské zauchá a tam sa spoznali viacerí, dokonca aj takí, o ktorých to nebolo známe. Opísal síce jeden konkrétny manželský pár, ale tým, čo sa tam tiež spoznali, trošku odpadol od srdca, trochu mu to zazlievali, ale zas tým ostatným sa ešte viac páčil.“

Ladislav Staroň okrajovo spomenul aj literárnu tvorbu Jozefa Cehulu. Pastorello prišiel do Harichoviec, keď už mal za sebou dve vydané knihy. V prozaickom debute v historickej novele Skala útočišťa v roku 1930 opísal založenie kartuziánskeho kláštora na Spiši. O rok neskôr vydal spoločenský román Za pravdou. Okrem toho často publikoval verše a poviedky v novinách a časopisoch Tatranský orol, Vatra, Slovenský národ, Slovák, Rozvoj, Kultúra, Pútnik, Svätá rodina, Spišské hlasy a v ďalších.

V Harichovciach napísal zbierku dvanástich legiend Pod palestínskym nebom, v nej približuje dvanásť príbehov ľudí z Ježišovho okolia – od narodenia až po ukrižovanie. Jeho najvýznamnejším dielom je historický román Vojna richtárov. Inšpiroval sa Levočskou kronikou (niekedy aj nazvanou Spišskou kronikou) Gašpara Haina a v knihe na pozadí sporu medzi Levočou a Kežmarkom priblížil politické, kultúrne i hospodárske pomery na Spiši v 16. storočí. Treba ešte zaznamenať, že po roku 1945 napísal ďalších šesť historických románov, ktoré zostali v rukopise v archíve – Ruža pod šibenicou, Marcelov hrad (o hrade v Slovenskom raji), Krigovské knieža, Ľubovnianske medvediská, Besy pod hradbami a Ľubomirského zbehovia. Niektoré romány boli koncom 60. rokov pripravené do tlače, ale pre nastupujúcu normalizáciu nemohli vyjsť. Jeho pozostalosť, ktorú okrem spomínaných historických románov tvoria novely, divadelné hry a básne, ba dokonca aj rozhlasové a televízne hry, je v Štátnom oblastnom archíve v Levoči. Zostane pravdepodobne navždy skrytá pred čitateľmi a  dostanú sa k nej len bádatelia.

Po tzv. víťaznom februári v roku 1948 sa nad obľúbeným harichovským farárom Jozefom Cehulom začali sťahovať mračná. V júli 1950 ho vymenovali za dekana v Harichovciach za levočský dištrikt, ale nedostal štátny súhlas. V januári 1953 ho priam ako v gangsterskom filme dvaja muži zatkli a uniesli. Spomína Ladislav Staroň:

„V tých rokoch zatvárali farárov na dennom poriadku. Ale my, Harichovčania, sme si ho chceli ubrániť. A tak sme ho strážili. Kostol bol ohraničený kamenným múrom a my sme za tým múrom sedávali večer čo večer do noci, my mladí kratšie, starší chlapi dlhšie. A tak sme ho dosť dlho strážili. A keď sme si mysleli, že sme ho ustrážili, vtedy v jedno popoludnie sa vracal z Levočských Lúk, kde chodil učiť náboženstvo rómske deti. A keď sa vracal, uprostred dediny, asi 300 metrov od fary, zastavilo auto, vyskočili z neho dvaja v kožených kabátoch, jeden ho schytil z jednej strany, druhý ho vtlačil do auta, takže kým sa ľudia zbadali, auto bolo už dávno preč.“

Jozefa Cehulu kruto vypočúvali, obvinili ho z velezrady, poburovania a marenia dozoru štátu nad cirkvou a odsúdili na 12 rokov väzenia. Prepustili ho až v roku 1960 na amnestiu. Žil u svojho brata v Harichovciach, neustále pod dozorom tajnej polície.

Až od roku 1971 pôsobil ako duchovný sestier Sv. Kríža v tzv. Charitnom dome v Novej Ľubovni a na sklonku života v Matilde Hute pri Gelnici. Pri príležitosti svojej sedemdesiatpäťky, teda v roku 1973, napísal báseň, v ktorej zhrnul poslanie kňaza.

Dobrý Bože, byť kňazom

– modlil som sa a sníval:

Nosiť talár najprv modrý,

Potom čierny s pelerínkou.

Spievať pekne pri oltári!

Matkám krstiť neviniatka!

Učiť v škole dorastence!

Mládencom a dievkam žehnať

V nových rodín zakladaní.

Starých tešiť požehnávať,

Keď ich vystrú na máry.

Jozef Cehula Pastorello bol literárne činný ešte aj v posledných rokoch života, napísal rozsiahlu autobiografiu Spoveď hriešnika. Zomrel v Matilde Hute 5. júna 1986. Pochovaný je v rodných Letanovciach a na náhrobnom kameni má epitaf: „Nie, nezomrel som, iba spím a raz na Pánov hlas sa zo sna zobudím.“