janbabik

(k 75. výročiu politického procesu)

Ján Bábik

Kto len trochu poznal pomery v československom súdnictve po roku 1948, dobre vedel, že jedenásť obžalovaných v tzv. Akcii Monaco, ktorí sa postavili pred súdny tribunál 18. júna 1951, nemá šancu na spravodlivý proces a už vôbec nie na mierny rozsudok. Žalobca Ján Feješ a predseda senátu Karol Bedrna mali povesť neúprosných predstaviteľov tzv. triednej justície a za sebou z pohľadu komunistického režimu veľmi úspešnú kariéru.

Ján Feješ ako prokurátor účinkoval v procesoch proti rôznym tzv. triednym nepriateľom, napr. proti funkcionárom Demokratickej strany i v procese proti biskupovi Stanislavovi Zelovi. Sudca Karol Bedrna zase pred týmto procesom vyniesol v troch súdnych politicky motivovaných konaniach osem rozsudkov smrti, štyri ako člen senátu v procese proti Milade Horákovej a tri ako predseda senátu v procese proti Viliamovi Žingorovi. Táto diabolská dvojica, prokurátor Ján Feješ a sudca Karol Bedrna pred piatimi mesiacmi, v januári 1951 vyniesla drakonické rozsudky v procese proti slovenským biskupom. Výsledkom ich spolupráce boli dva doživotné tresty pre Michala Buzalku a Pavla Gojdiča a 24 rokov pre Jána Vojtaššáka. A skutočne táto hrozná dvojica nezostala svojej povesti nič dlžná. Len tri dni procesu od 18. do 20. júna 1951 jej stačilo na to, aby vyriekla dva rozsudky smrti, dve doživotia a sedem trestov v rozmedzí od 14 rokov do 25 rokov. Ani jedného obžalovaného neoslobodili.

Čo predchádzalo tomuto krutému procesu?

Do dejín vošiel ako tajná operácia ŠtB pod zvláštnym menom Akcia Monaco. Nevedno prečo si organizátori vybrali práve názov druhého najmenšieho štátika sveta, ležiaceho na pobreží Stredozemného mora. Jedna verzia hovorí, že to bol odkaz na francúzskeho konzula v Bratislave Etienna Manac´ha. Isté je, že ŠtB ju vyhodnotila ako najúspešnejšiu akciu proti zastupiteľským úradom západných krajín v Československu. Len tri štvrte roka pred týmto procesom sa skončil z hľadiska vtedajšej moci „úspešný“ proces proti juhoslovanskému vicekonzulovi Šefikovi Kevičovi, kde padli dva rozsudky smrti, jeden bol neskôr zmenený na doživotie, tri doživotné žaláre, ostatní obžalovaní dostali tresty v rozmedzí od 3 do 25 rokov, spolu 178 rokov.

Akcia Monaco bola zameraná proti francúzskemu konzulátu v Bratislave. Kandidátov na obžalovaných v tomto procese bolo niekoľko desiatok, medzi podozrivými boli ľudia, ktorí mal dobrý vzťah k Francúzsku, jeho kultúre, histórii i k životnému štýlu, ale aj diplomati, ktorých bežná činnosť, účasť na kultúrnych, slávnostných alebo na spoločenských podujatiach konzulátu a zdvorilostná konverzácia, bola vyhodnotená ako špionáž a vlastizradná činnosť. Pôvodne sa uvažovalo, že medzi obvinenými budú aj spisovateľ a diplomat Ivan Horváth či interbrigadista Ladislav Holdoš, ale napokon neviditeľný dirigent zo zákulisia ich zaradil do procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom. Kandidátom na obžalovaného bol aj bývalý minister za Demokratickú stranu v prvej Gottwaldovej vláde Ivan Pietor, ktorý vo februári 1948 podal demisiu.

Hlavní obvinení

Napokon organizátori hrozného divadla vybrali slovenského tajomníka konzulátu Juraja Dlouhého, statočných účastníkov protifašistického odboja, známeho bratislavského chirurga a ilegálneho pracovníka MUDr. Karola Kocha, ďalej Vladimíra Veleckého, Viliama Radakoviča i povstaleckého veliteľa žandárov generála Vladimíra Bodického, ďalších slovenských pracovníkov francúzskeho konzulátu, ale aj znárodnených bohatých podnikateľov; na nich sa výborne hodila legenda o triednych nepriateľoch, ktorí záškodníckou činnosťou bránili úspešnej ceste Československa k svetlým zajtrajškom.

V lete 1949 sa pokúsil neúspešne o ilegálny útek na Západ pomocný zriadenec francúzskeho konzulátu Rudolf Štosek, ktorého otec Karol bol tiež zriadenec francúzskeho zastupiteľského úradu v Bratislave. Po tvrdých výsluchoch a „presviedčaniu“ sa zaviazali otec a syn, že získajú kľúče od trezoru francúzskeho konzula Etienna Manac´ha, dokumenty odfotografujú a poskytnú kontrarozviedke. Táto vyhodnotila získané správy ako protištátnu činnosť v troch oblastiach – príbuzní slovenských politikov, ktorí po februári 1948 emigrovali a pôsobili v demokratickom zahraničí, si vymieňali súkromnú korešpondenciu vyslovene o rodinných pomeroch. Keďže vedeli, že ich pošta je kontrolovaná ŠtB, volili posielať listy prostredníctvom francúzskej diplomatickej pošty. Ďalšie dokumenty ŠtB vyhodnotila, že francúzsky konzulát pomáha ohrozeným občanom pri útekoch do zahraničia. Tretí okruh, najzávažnejší, bolo informovanie exilových politikov Jozefa Lettricha a Juraja Slávika o pomeroch na Slovensku. Išlo o informácie, ktoré by v normálne fungujúcej demokratickej spoločnosti mali byť témou opozičnej tlače. Lenže Československo v roku 1950 nebolo fungujúcou demokraciou, a tak správy o nespokojnosti ľudu s politickou a kultúrnou situáciou v krajine, katastrofálnou hospodárskou situáciou, o prenasledovaní cirkvi a demokraticky zmýšľajúcich občanov, o znárodňovaní a násilnom združstevňovaní, politických procesoch, o osude tzv. buržoáznych nacionalistov ako Clementis, Husák, Novomeský, ktorí ešte neboli zatknutí, ale upadli do nemilosti, sa považovali za nebezpečné prezradenie štátneho tajomstva.

ŠTB postupne odhalila zdroj týchto informácií, v byte Vladimíra Veleckého na Urbánkovej 9 v Bratislave sa stretávali bývalí významní účastníci ilegálneho protifašistického hnutia, členovia demokratických nekomunistických odbojových organizácií ako Justícia, Demec alebo Flóra. Vtedajšiu situáciu hodnotili, že hnedú totalitu nahradila červená, pomery v ľudovodemokratickom Československu pokladali za porovnateľné s tými počas Slovenského štátu a svoju činnosť ako bojovníkov za slobodu a demokraciu považovali za logické pokračovanie svojich aktivít počas vojny.

ŠtB sa rozhodla pre zásah v januári 1951 – v priebehu niekoľkých dní boli podozriví pozatýkaní a podrobení brutálnym výsluchom pripomínajúcim fašistické metódy. O vypočúvaní v roku 1956, keď komunistická moc cynicky predstierala, že sa snaží o revíziu politických procesov, Zdeněk Leiner, bývalý pracovník francúzskeho konzulátu v Bratislave, odsúdený na 25 rokov, vtedy politický väzeň v Leopoldove, vypovedal:

„Po štyri dni a noci bol na mne vykonávaný najhrubším spôsobom nátlak. Po celú túto dobu, ako i celý nasledujúci mesiac som nesmel na cele sedieť, rovnako pri výsluchu som musel stáť, takže mi opúchali nohy. Pri týchto výsluchoch som bol taktiež fackovaný. Piatu noc mi bolo dovolené spať s tým, že som bol každú pol hodinu budený a musel som sa hlásiť. Potom som ďalšie tri dni a tri noci nespal. Referent ma nútil, aby som v podrepe chodil okolo stoličky, aby som stál na jednej nohe s predpaženými rukami, na ktoré mi položil pravítko, bil ma pravítkom cez uši. Keď takéto zaobchádzanie trvalo celkom osem dní a osem nocí, rozhodol som sa, že podpíšem, čo budú chcieť.“

Akýmsi drobným dôkazom, že božie mlyny predsa len melú, aj keď nie vždy dostatočne, svedčí aj to, že niekoľko brutálnych ŠtB-ákov ešte pred procesom v rámci Akcie Monaco bolo pre podozrenie zo sionizmu a z buržoázneho nacionalizmu v apríli 1951 zatknutých. Medzi inými aj Juraj Glaser, veliteľ vyšetrovacieho oddielu, ktorý sa do zadržania veľmi aktívne angažoval v Akcii Monaco. Bol odsúdený pôvodne na 18 rokov, neskôr mu bol trest znížený na sedem rokov. V roku 1958 bol prepustený a v roku 1963 rehabilitovaný – o 28 rokov skôr ako jeho obete Juraj Dlouhý a Vladimír Velecký! Podobný osud mal aj ďalší eštebák v Akcii Monaco Mikuláš Fodor. Tiež ešte pred procesom ho zatkli a odsúdili na sedem rokov. V roku 1958 bol prepustený, v roku 1963 rehabilitovaný a odškodnený sumou 65 000 Kčs. Od augusta 1968 do septembra 1969 pôsobil ako tajomník Mestského výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave, keď ho znovu za podporu obrodného procesu vylúčili z komunistickej strany.

Organizátori procesu podľa všetkého sa neodvážili siahnuť tak vysoko, ako to bolo v prípade Kevič a spol., keď vicekonzul Juhoslávie bol odsúdený na doživotie. Generálneho konzula Etienna Manac´ha a jeho zástupcu Mauricea Michelota vypovedali z Československa ako nežiaduce osoby v marci 1951, v čase, keď už boli mimo Československa.

Keďže ŠtB nechcela dekonšpirovať svojich agentov na francúzskom konzuláte a prezradiť pôvod získaných dokumentov, rozhodla sa vyrobiť z pracovníka konzulátu Jeana Fakana korunného svedka. Jean Fakan mal francúzske štátne občianstvo, ktoré získal v roku 1943, ale bol slovenskej národnosti. Agenti ŠtB ho uniesli cestou zo zamestnania domov a odviezli ho do konšpiračnej chaty v Hvozdoch pri Prahe, kde sa ho snažili „presvedčiť“, aby vypovedal podľa ich pokynov. Jean Fakan nejaký čas odolával, pokúsil sa o útek, dokonca sa snažil zlikvidovať svojho vyšetrovateľa, ale neúspešne. Po troch týždňoch Fakana zlomili a na súde vypovedal podľa predstáv organizátorov procesu. Následne požiadal o politický azyl v Československu.

Napokon 18. júna 1951 sa v Justičnom paláci v Bratislave postavilo pred zlopovestný tribunál, ktorý dirigovali sudca Karol Bedrna a prokurátor Ján Feješ, jedenásť obžalovaných. Cieľom procesu bolo nielen zastrašiť široké vrstvy obyvateľstva, že akýkoľvek odpor proti komunistickej diktatúre je zbytočný, ale aj zdiskreditovať občiansky nekomunistický protifašistický odboj.

Obžalovaný Vladimír Velecký počas vojny organizoval prechody českých dôstojníkov a letcov utekajúcich z Protektorátu do Maďarska a ďalej cez Juhosláviu na Západ, poskytoval im ubytovanie v byte v Nitre. Bol vedúci činiteľ odbojovej organizácie Demec a podieľal sa na zintenzívnení československej, ale aj juhoslovanskej a britskej spravodajskej služby na Balkáne. V prípade porážky fašistického Nemecka uvažoval aj ako paralyzovať vplyv komunistov v oslobodenom Československu. V júli 1941 bol zatknutý, vydaný do Protektorátu, kde bol odsúdený na smrť. Neskôr bol ako svedok prevezený na Slovensko, kde ho odsúdili na osem rokov. 26. augusta 1944 ho z ružomberskej väznice oslobodili partizáni, počas SNP, aj po jeho zatlačení do hôr bojoval ako dôstojník partizánskeho oddielu Jánošík v Nízkych Tatrách.

Významný bratislavský chirurg a filantrop Karol Koch tiež počas vojny organizoval prechody českých dôstojníkov a vojakov pri úteku na Západ cez Maďarsko a Juhosláviu, pomáhal rodinám perzekvovaných odbojárov. Spolupracoval s exilovou vládou v Londýne a ako vedúci člen skupiny Justícia poskytoval významné spravodajské informácie.

Viliam Radakovič patril k vedúcim predstaviteľom odbojovej skupiny Flóra, v roku 1943 cez Turecko emigroval do Londýna, kde sa stal podpredsedom Čs. štátnej rady. V roku 1946 bol spoluzakladateľom Strany práce.

Žandársky podplukovník Vladimír Bodický ešte pred Povstaním spolupracoval s Vojenským ústredím pod velením Jána Goliana a s odbojom v Turci. Počas SNP bol veliteľ četníctva na Slovensku, po ústupe do hôr velil četnícko-partizánskej skupine Branislav v Nízkych Tatrách, po vojne bol povýšený na generála Národnej bezpečnosti.

Juraj Dlouhý pre svoju dobrú znalosť francúzštiny bol pracovníkom francúzskeho generálneho konzulátu už za prvej republiky v rokoch 1936 – 1939. Po vojne sa stal tajomníkom generálneho konzula Manac´ha. Výborne hovoril aj po nemecky a anglicky.

Ako som už spomenul, proces sa konal počas troch dní od 18. do 20. júna. Karol Bedrna nesklamal svojich chlebodarcov – vyniesol dva rozsudky smrti nad Jurajom Dlouhým a Karolom Veleckým, udelil dva doživotné tresty – Karolovi Kochovi a Viliamovi Radakovičovi. Vladimíra Bodického odsúdil na 25 rokov, Ostatní obžalovaní – Zdeněk Leiner, Magda Leinerová, Rudolf Stránsky, Dr. Štefan Konečný, Ján Pavelčík a Ing. Jozef Šlégl dostali tresty vo výške 14 až 25 rokov.

Žiadosti o milosť pre Juraja Dlouhého a Vladimíra Veleckého Najvyšší súd, rovnako ako aj prezident republiky Klement Gottwald zamietli. Dcéra Vladimíra Veleckého napísala list manželke Klementa Gottwalda Marte so žiadosťou o prijatie. Keď sa nedočkala odpovede, vybrala sa osobne na Pražský hrad a Marta Gottwaldová ju odmietla prijať.

Juraja Dlouhého a Vladimíra Veleckého popravili 8. novembra 1951 v Bratislave.

Ďalší odsúdený Karol Koch ako väzenský lekár 12 rokov do roku 1963, keď ho prepustili na amnestiu, zachraňoval jednoduchými lekárskymi nástrojmi aspoň holé životy nevinným muklom (od muž určený k likvidácii). Okrem iného vyliečil aj ťažko chorého väzňa Mirka Petroviča, evanjelického farára a statočného bojovníka proti fašizmu vo Vojvodine, odsúdeného v procese proti Kevičovi a spol. na 23 rokov.

Vladimíra Bodického prepustili na amnestiu v roku 1960. V roku 1966 ho navštívil v Modre Jozef Jablonický, keď zbieral materiály o občianskom odboji. Vladimíra Bodického mal Jozef Jablonický zafixovaného podľa obrazu v generálskej uniforme ako mohutného statného muža, našiel však zlomeného a vetchého starčeka. Vladimír Bodický o rok neskôr v roku 1967 krátko pred dovŕšením sedemdesiatky zomrel.

Koncom šesťdesiatych rokov požiadali príbuzní Juraja Dlouhého a Vladimíra Veleckého o rehabilitáciu. Ich prípad sa dostal na rad až v novembri 1971. Nielen nastupujúca normalizácia, ale všeobecná nechuť riešiť vtedy politické procesy proti nekomunistom a bojovníkom za skutočnú demokraciu zapríčinili, že ich trestné stíhanie bolo síce zastavené, ale trestný čin vyzvedačstva bol prehodnotený na trestný čin vyzradenia hospodárskeho a spoločenského tajomstva a krajský súd im vymeral päť rokov

Skutočného oslobodenia spod obžaloby sa Juraj Dlouhý a Vladimír Velecký dočkali po takmer 40 rokov od násilnej smrti, vo februári 1991, keď Mestský súd v Bratislave ich rehabilitoval v plnom rozsahu.