janbabik

       Ján Bábik

Smutným faktom je, že meno generála Jozefa Marka (8. 6. 1904 Zeleneč – 22. 5. 1981 Bratislava) je pre mnohých neznáme. Pri tom ide o významného hrdinu našej histórie, ktorý sa výrazne zaslúžil o Slovenské národné povstanie a ako to v našich dejinách býva smutným zvykom, bol za svoje vlastenectvo a statočnosť kruto potrestaný.

Jozef Marko, ktorého 120. výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname, bol členom Vojenského ústredia, sprostredkoval spojenie medzi Slovenskou národnou radou a vtedajším pplk. Jánom Golianom, ktorý sa stal hlavným veliteľom SNP, patril medzi najvýznamnejších organizátorov príprav Povstania a po jeho vypuknutí bol veliteľom spojovacieho vojska.

Jeho pamäti, ktoré vyšli tridsať päť rokov po jeho smrti pod názvom Osobné spomienky na SNP III. diel, v určitom rozpore s názvom zachytávajú celé štvrťstoročie jeho života, od roku 1945 po rok 1970. Ak prijmeme tézu, že Slovenské národné povstanie pokračovalo aj po skončení druhej svetovej vojny v krutých symboloch komunistického násilia ako Jáchymov, Bytíz, Valdice, Bory, Leopoldov a p., a jeho hrdinovia tam rovnako statočne bojovali ako v slovenských horách, tak názov pamätí je úplne namieste. Jozef Marko v nich opisuje svoj život po oslobodení, keď na jednej strane v časoch doznievajúcej demokracie do februára 1948 sa mu dostalo zaslúženého uznania, stal sa veliteľom spojovacieho vojska na Ministerstve národnej obrany a vo februári 1947 bol spolu s ďalšími štrnástimi slovenskými vyššími dôstojníkmi povýšený na generála, na druhej strane sa po tzv. víťaznom februári stal, rovnako ako jeho kolegovia generáli, štvancom.

Z pätnástich generálov len jeden zostal ďalej slúžiť v armáde, ostatných z nej vyhodili, štyria emigrovali a šiesti, medzi nimi aj Jozef Marko, skončili za mrežami, a dokonca nie raz. V rokoch 1949 – 1950 bol Jozef Marko trikrát zatknutý, väznený a degradovaný na vojaka. Šesť rokov po Stalinovej smrti a tri roky po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (toto obdobie v rozpore so skutočnosťou cynicky označujú najmä tzv. reformní komunisti a ich stúpenci za odmäk a politické uvoľnenie) bol v roku 1959 vo vykonštruovanom procese spolu s ďalšími organizátormi Povstania, prof. Karvašom, Dr. Ing. Petrom Zaťkom, bojovníkmi v SNP generálom Vojtechom Kováčom, plk. Jánom Malárom, i účastníkmi zahraničného odboja majorom Antonom Petrákom, majorom Zdeněkom Goldom a štábnym kapitánom Václavom Čechurom, odsúdený na štrnásť rokov väzenia.

 Komunistický režim bol taký krutý, že mu nedoprial ani amnestiu v roku 1960 a múry väzenia, v ktorom sedel dokonca jeden čas v jednej cele aj s nacistickými generálmi, ktorí velili nemeckým vojskám v bojoch pri Liptovskom Mikuláši, opustil až v septembri 1963 s dlhom 6133 Kčs pre advokáta ex offo, ktorý bez najmenších rozpakov na súde označil Jozefa Marka za vinného, hoci jeho mandant napriek krutým výsluchom vytrvalo tvrdil, že je nevinný.

Jozef Marko, ako to opisuje v spomienkach, po prepustení všetku energiu venoval boju nielen za svoju osobnú rehabilitáciu, ale aj za rehabilitáciu spolubojovníkov v SNP, za prinavrátenie cti rozhodujúcej povstaleckej zložke armáde a jej hlavným veliteľom, generálom Golianovi a Viestovi, ktorých vtedajšia komunistická propaganda, ťažko ju označiť za historiografiu, označovala za zradcov a neschopných veliteľov. Dokumenty publikované v knihe ukazujú, že to bol síce boj statočný, ale nie veľmi úspešný. Jozef Marko nebol totiž vysokopostavený komunista, nebol nikdy členom KSČ, a takým bola aj v tých údajne liberálnych rokoch šesťdesiatych cesta za rehabilitáciou ak nie zarúbaná, tak aspoň riadne sťažená. Až roku 1968 bol oslobodený spod obžaloby za trestný čin velezrady. Úplne bol rehabilitovaný desať rokov po smrti, roku 1991, a vtedy mu bola vrátená i generálska hodnosť.

Aj keď knihe Jozefa Marka Osobné spomienky na SNP chýba poznámkový aparát, spracovaný erudovaným historikom, ktorý by čitateľa nie dostatočne oboznámeného o tomto období zorientoval, možno ju označiť za významný edičný počin. Ponúka odborný a fundovaný pohľad na represálie statočných vlastencov, hrdinských bojovníkov za našu slobodu, po komunistickom prevrate v roku 1948. Hádam žiadny iný štát sa nezachoval tak hanebne k svojim hrdinom, ako to urobilo komunistické Československo. A keď o nich takmer nič nevieme, nie je to ich chyba, ale naša hanba.

Žiaľ, táto vzácna kniha pre poznanie skutočných hrdinov protifašistického odboja vyšla v nízkom náklade, a tak nie je ju možné dostať nielen v kníhkupectvách, ale ani v antikvariátoch.