Ján Bábik
Článok som možno prekvapujúco nazval Kapitán Dreyfus a Slovenské národné povstanie. Čo má kapitán Dreyfus spoločné so Slovenskom? Možno ani sám nič nevedel o národe, ktorý v čase jeho perzekúcie obýval pod Tatrami územie vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Musím konštatovať, že majú mnoho spoločné. Kým Francúzsko má len jedného kapitána Dreyfusa, my máme niekoľko stoviek, možno tisícov dreyfusovcov, iba o nich skoro nič nevieme. V 50. rokoch minulého storočia sa totiž vo väzení nevinne ocitlo mnoho protifašistických bojovníkov, účastníkov Slovenského národného povstania, západného i východného odboja.
Boli odsúdení na základe sfalšovaných dôkazov, svedectvá proti nim a priznania boli získavané tými najbrutálnejšími spôsobmi. Účastníci odboja trpko spomínajú, že eštebáci vôbec nezaostávali v brutalite za vyšetrovateľmi gestapa alebo UŠB. Rozdiel tu ale bol, fašistickí a ľudácki vyšetrovatelia sa chceli dopátrať reálnej skutočnosti, zistiť pravdu o ilegálnej protifašistickej činnosti vypočúvaných. Eštebákov pravda vôbec nezaujímala, mali od nadriadených alebo od straníckych orgánov úlohu vytĺcť hrubým fyzickým i psychickým násilím od obvinených často až absurdné priznania.
Francúzsko dodnes traumatizuje 130 rokov starý prípad kapitána Alfreda Dreyfusa, ale našu spoločnosť tragédia bojovníkov za našu slobodu necháva ľahostajnými. Pri tom Dreyfus nebol žiadny vojnový hrdina, bol to typický štábny dôstojník, ktorý k pušnému prachu obrazne privoňal až po svojej rehabilitácii, v čase prvej svetovej vojny v bojoch pri Verdune. Vyšlo už o ňom množstvo vedeckých prác, románov, kníh literatúry faktu, nakrútilo sa niekoľko desiatok hraných a dokumentárnych filmov. Jeho socha so zlomeným mečom stojí v centre Paríža.
V tomto smere sme vysoko prevýšili v negatívnom zmysle Francúzsko. Dreyfusov Diabolský ostrov je pri tom porovnateľný s peklom, ktoré prežili naši hrdinovia v Jáchymove, v Bytíze, v Leopoldove, Ilave, vo Valdiciach alebo v Boroch, symboloch komunistickej brutality. Kapitán Dreyfus strávil na Diabolskom ostrove päť rokov, niektorí naši dreyfusovci živorili na našich Diabolských ostrovoch podstatne dlhší čas, plukovník Alexander Korda a generál Vojtech Danielovič dokonca zahynuli. V podstate sú dnes zabudnutí. Nepíšu sa o nich knihy, nenakrúcajú filmy, maximálne sa sem-tam zjaví nejaký článoček.
To, čo sa u nás po februári 1948 dialo s príslušníkmi protifašistického odboja, bolo hrozné a nemá v histórii obdobu. Kým v západných demokraciách boli hrdinovia protifašistického boja vysoko ctení, u nás sa po februári 1948 dostali, ak neemigrovali, na okraj spoločnosti, mnohí skončili za mrežami, či dokonca aj na popravisku. Ešte nikdy sa žiadny štát nezachoval tak hanebne voči bojovníkom za jeho slobodu ako komunistické Československo. Najprv boli zlikvidované špičky demokraticky orientovaných politikov a vysokí dôstojníci. Po niekoľkých rokoch prišiel rad aj na komunistických účastníkov SNP, ktorí boli obvinení z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Mnohí boli postavení pred súdy, ktoré im udelili drakonické tresty. Cieľom súdnych procesov a krutých rozsudkov proti účastníkom odboja bolo predovšetkým zasiať medzi širokými vrstvami strach, že komunistická moc je všemocná, večná a nebude mať žiadne ohľady proti nikomu a ničomu. Protifašistických bojovníkov považovala vtedajšia moc za veľké nebezpečenstvo, pretože v minulosti dokázali, že za demokraciu sú ochotní obetovať aj vlastné životy a nebola istota, že svoj odboj nezopakujú aj proti novej totalite.
Tvrdé perzekúcie zasiahli signatárov Vianočnej dohody. Piati (Ján Ursíny, Gustáv Husák, Ivan Horváth, Ladislav Novomeský, Peter Zaťko) skončili po februári 1948 vo väzení (spolu si odsedeli približne 32 rokov), dvaja (Jozef Lettrich a Matej Josko) si zachránili holý život útekom na Západ a len Karol Šmidke zomrel v pokoji, aj keď sa tvrdí, že jeho smrť nebola prirodzená...
Z dvadsiatich siedmich členov dvoch povstaleckých Zborov povereníkov, ktoré sa konštituovali počas Slovenského národného povstania, dvaja zahynuli pred skončením vojny (Viliam Pauliny, Štefan Višňovský), traja po februári 1948 emigrovali (Jozef Lettrich, Mikuláš Ferjenčík, Pavol Blaho), siedmi boli uväznení (Gustáv Husák, Karol Markovič, Ján Ursíny, Ján Ševčík, Jozef Styk, Fedor Thurzo, Anton Rašla), jeden sa stal obeťou akcie B (Ivan Pietor). Priznám sa, že sa mi zatiaľ nepodarilo dopátrať povojnové osudy niekoľkých povereníkov ako Alexander Bahurinský, Jozef Stanek, Mikuláš Styk.
Povojnové osudy povstaleckých dôstojníkov
Tragicky skončila aj povstalecká armáda. V podstate každý vyšší povstalecký dôstojník, od poručíka vyššie, ak včas neemigroval, bol skôr či neskôr po roku 1948 prepustený z armády a mohol hovoriť o mimoriadnej priazni osudu, ak neskončil vo väzení, ale len pri lopate. Minimálne ôsmi účastníci odboja – partizánski velitelia Viliam Žingor, Ladislav Nosák, Samuel Bibza, Josef Trojan,, Vladimír Velecký, vojak Bernard Jaško, partizán Pavel Babík a Vojtech Lacko boli popravení, záchrancu amerických letcov Pavla Harušťáka rozstrieľali eštebáci pri pokuse o prechod cez hranice, generál Vojtech Danielovič a plukovník Alexander Korda zomreli vo väzení.
Keby sme sa sústredili len na generalitu, tak prídeme k otrasným číslam. Vo februári 1947 bolo povýšených za zásluhy v SNP a v odboji trinásť slovenských dôstojníkov do hodnosti generála, dvaja dovtedajší generáli boli povýšení o jeden hodnostný stupeň. Spolu bolo na začiatku roku 1948 v československej armáde aktívne činných 18 generálov slovenskej národnosti. Uplynulo len niekoľko mesiacov a z drvivej väčšiny generálov sa stali štvanci. Generáli Samuel Korbel, Mikuláš Ferjenčík, Ivan Trebichavský, Mirko Vesel, Ján Ambruš si zachránili holý život emigráciou. Vo väzení postupne skončili Vojtech Danielovič, Vojtech Kováč, Jozef Martin Kristín, Pavol Kuna, Jozef Marko a Michal Širica. Ostatní generáli František Borský, Emil Perko, Viliam Ján Lichner, Július Nosko, Mikuláš Markus a Ján Imro boli z armády prepustení. Len jeden generál, lekár Ján Paškan, zostal v armáde.
Generáli Ján Golian a Rudolf Viest sa konca vojny nedožili, tak režim prenasledoval aspoň ich blízkych príbuzných. Uväznil Golianovu manželku Jarmilu Golianovú a Viestovho brata Dušana s manželkou Kvetoslavou, vedúcu odbojovej organizácie Flóra, a ich deti Dušana a Borivoja. Ďalší brat generála Viesta Ivan, železničný odborník, konštruktér viacerých sérií parných rušňov, počas Povstania sa zaslúžil o nasadenie obrnených vlakov do bojov, bol vysťahovaný v roku 1952 v rámci zlopovestnej akcie B z Bratislavy.
V chudobe a zlomený zomrel bývalý povstalecký generál žandárstva Vladimír Bodický, ktorý bol odsúdený na 25 rokov väzenia (odsedel si 9 rokov). Jeho zástupca plk. Ján Plakinger si pobudol 19 mesiacov v sovietskych gulagoch. O osudoch plk. Andreja Martina Júnyho po roku 1948, ktorému februárový prevrat odoprel hodnosť generála žandárstva, sa mi nepodarilo nič zistiť, len že bol v roku 1950 ako pracovník referátu požiarnej a protileteckej ochrany Povereníctva vnútra poslaný do výslužby. O ďalšom jeho živote mlčí aj Biografický lexikon Slovenska, uvádza len dátum jeho úmrtia – 25. máj 1971.
Obrana povstaleckého územia bola rozdelená medzi šesť taktických skupín – velilo im postupne osem dôstojníkov, z nich jeden (Adolf Weinhold) padol krátko po vypuknutí Povstania do nemeckého zajatia a odvtedy sú jeho osudy neznáme, štyria (Michal Širica, Pavol Kuna, Ján Malár, Ján Černek) boli v 50. rokoch väznení a traja (Emil Perko, Mikuláš Markus a Jozef Tlach) boli prepustení z armády a perzekvovaní.
A tak by som mohol pokračovať aj o ďalších plukovníkoch, podplukovníkoch, majoroch, štábnych kapitánoch cez rotmajstrov, poddôstojníkov až po obyčajných vojakov, partizánskych veliteľov i radových partizánov.
Český film Tmavomodrý svet sa zaoberá aj povojnovou perzekúciou československých letcov vo Veľkej Británii. Vo väznici prinášajú bývalého letca, ktorého dobil sadistický bachar Kolíček, na ošetrenie lekárovi väzňovi, bývalému esesáckemu dôstojníkovi. Ten skomolenou češtinou hovorí, že chápe, že on je vo väzení, pretože Nemci prehrali vojnu, ale prečo sú tam aj československí letci, víťazi, to mu nie je jasné. A dodá, že keby vedeli, ako dopadnú po vojne: „To by jste proti nám tak nešli, co?“ A letec v podaní Oldřicha Kaisera rozmlátenými ústami a cez vyrazené zuby len zašepká: „Ale šli, doktore, šli!“
Podobne, nie v umeleckom diele, ale v skutočnosti odpovedali 29. augusta 1964 v Kultúrnom živote šestnásti vyšší povstaleckí dôstojníci, takmer všetci perzekvovaní v päťdesiatych rokoch. Na otázku, či by sa znovu zúčastnili Slovenského národného povstania, keby vedeli, aký osud ich po vojne čaká, všetci odpovedali jednoznačne – Áno. Kladne odpovedali aj bývalí politickí väzni, kedysi generáli, vtedy vojaci vo výslužbe Michal Širica, Pavol Ján Kuna a len pred jedenástimi mesiacmi po päťročnom väzení prepustený Jozef Marko s dlžobou niekoľko tisíc korún advokátovi, ktorý na súde nepovedal ani slova, a za náklady za svoju väzbu. Podobne odpovedal aj bývalý plukovník, vtedy degradovaný vojak Jozef Dobrovodský, ktorý ako prvý sa na čele žilinskej posádky postavil ráno 29. augusta 1944 ešte pred vyhlásením najdôležitejšieho rozkazu v našej vojenskej histórii „Heslo Začnite s vysťahovaním, platí od 20. hodiny dnešného dňa!“ proti nemeckému obsadzovaniu Slovenska. V roku 1950 bol odsúdený na osemnásť rokov, po piatich rokoch väzenia prepustený a v roku 1991 povýšený na generálmajora in memoriam.
Dokážeme si my v plnej miere uctiť pamiatku tých, ktorí za našu slobodu nielen udatne bojovali, ale v mieri zaplatili krutú daň? O Dreyfusovi na Slovensku vie hádam každý vzdelaný človek, ale kto vie o hrdinských účastníkoch SNP, ktorí po roku 1948 boli väznení a tvrdo perzekvovaní. Okrem už vymenovaných o Jozefovi Brunovskom, Antonovi Petrákovi, Antonovi Tomečkovi, Ivanovi Haluzickom, Jánovi Šavelovi, Vladimírovi Přikrylovi, Františkovi Fajtlovi, Jánovi Stanekovi, bratoch Veselovcoch, Milošovi, Milanovi a Mirkovi, Jozefovi Voglovi-Sokolovskom, Vladislavovi Kuželovi, Gustávovi Neštiakovi, Františkovi Urbanovi, Živodarovi a Branislavovi Tvarožkovcoch, o Alexandrovi Hirnerovi, Františkovi Oktavcovi, Ernestovi Ottovi, Andrejovi Petraškovi, Vladimírovi Jánovi Žuffovi, ale aj o ilegálnych pracovníkoch Karolovi Kochovi, Imrichovi Karvašovi, Karolovi Markovičovi, Petrovi Zaťkovi, Karolovi Vagačovi, Karolovi Gulišovi, Mirkovi Petrovičovi, Fedorovi Thurzovi, Jozefovi Jurášovi a mnohých ďalších, ktorých tu jednoducho pre nedostatok miesta nemôžem vymenovať. To sú naši slovenskí dreyfusovia!
Nezaslúžia si oni spoločný pomník, ktorý by bol venovaný nielen ich odvahe a hrdinstvu počas bojov, ale i hroznému povojnovému utrpeniu.
Veď dejiny Slovenského národného povstania sa písali nielen v slovenských horách, ale aj v Jáchymove, Leopoldove, Bytízi, vo Valdiciach, v Boroch a ďalších väzniciach. A naši dreyfusovia si v nich počínali rovnako udatne a nezlomne ako v bojoch v prvej línii s nepriateľom počas Povstania.
No, ťažko sa to číta. ...
Celá debata | RSS tejto debaty