janbabik

Ján Bábik

Ladislav Novomeský a Ivan Horváth ako politickí väzni II. časť

Ján Bábik

K 50. výročiu úmrtia Ladislava Novomeského (4. 9. 1976) a k 66. výročiu úmrtia Ivana Horvátha (5. 9. 1960)

Väznenie Ivana Horvátha a Ladislava Novomeského

Všetkých piatich odsúdených v procese proti buržoáznym nacionalistom 12. 7. 1954 previezli do Leopoldova, kde boli do 30. apríla 1955. Potom sa ich väzenské cesty rozišli – Ivana Horvátha transportovali do uránových baní v Jáchymove a Ladislava Novomeského do Mírova. Komunistickí funkcionári sa väčšinou nestýkali s ostatnými protikomunistickými väzňami, výnimkou bol Ivan Horváth. Ten dokonca prejavil s ostatnými muklami solidaritu a podporil štrajk a protestnú hladovku od 4. do 9. júla 1955. Získal si tým veľký rešpekt, ale aj neustále negatívne hodnotenia od vedenia tábora, ktoré mu vlastne marili akúkoľvek šancu na predčasné prepustenie. V máji 1956 bol preradený do Mírova a v decembri 1957 znovu do Leopoldova. Odtiaľto bol pre zlý zdravotný stav do 9 rokoch a jednom mesiaci 6. januára 1960 prepustený. Domnievam sa, že keby k tomu neprišlo, sotva by sa na Ivana Horvátha vzťahovala amnestia z 9. mája 1960, napokon v posudkoch, ktoré písali bachari, mal napísané „zákaz podmínky a milosti.“ a charakterizovali ho, že je „nepriateľsky zameraný voči ľudovodemokratickému zriadeniu a v tomto smere sa prejavuje i medzi odsúdenými… neprejavuje nijakú zvláštnu snahu po náprave a škodlivo pôsobí na výchovu ostatných odsúdených.“ Ivan Horváth zomrel 8 mesiacov po prepustení 5. septembra 1960.

Prvý z odsúdených „buržoáznych nacionalistov“ bol prepustený Ladislav Novomeský, ktorému generálny prokurátor 22. decembra 1955 prerušil výkon trestu na 15 dní a po trojnásobnom predĺžení vo februári 1956 po uplynutí polovičného trestu – 5 rokov — bol podmienečne prepustený na slobodu. O slobode sa dá hovoriť len v úvodzovkách, Novomeský žil u rodiny v Prahe, mal až do roku 1963 zakázaný pobyt na Slovensku. Pracoval v Pamätníku českého písemníctví a stretával sa s osobnosťami českej kultúry, ktorí si ho veľmi vážili.

Literárna tvorba za ostnatými drôtmi a mrežami

Ivan Horváth i Ladislav Novomeský boli poprední slovenskí spisovatelia. Podľa mojich výskumov bolo v päťdesiatych rokoch uväznených približne 50 spisovateľov, rôznych politických názorov a prívržencov rôznych literárnych smerov. Spolu si odsedeli približne 200 rokov – z toho Ladislav Novomeský, Ivan Horváth i Daniel Okáli takmer 24 rokov. Najťažšie postihnutým slovenským spisovateľom bol popravený Vladimír Clementis a najdlhšie väzneným slovenským spisovateľom bol dnes už neznámy autor literatúry pre deti a sci-fi románov major Alexander Vaško od septembra 1947 až do mája 1960, čiže 12 rokov a osem mesiacov.

Otázka je, ako prežívali väznenie ako spisovatelia. Veď tam bola prísne kontrolovaná a cenzurovaná korešpondencia, za kúsok ceruzky, papiera, nepovolenú knihu hrozili tvrdé disciplinárne tresty. Podľa spomienok niektorých spisovateľov vo väzení múzy nemlčali. Tajne sa stretávali, diskutovali, aj tvorili. 19-ročný mukl Rudolf Dobiáš s iróniou spomínal, že takú vynikajúcu literárnu školu, akú dostal v Jáchymove a v Bytíze, by na slobode nedostal, veď jeho učitelia boli osobnosti českej literatúry Jan Zahradníček, Václav Renč, Josef Kostohryz, literárny historik Ladislav Jehlička a ďalší. Spisovatelia sa väčšinou snažili najmä básne naučiť naspamäť a potom po návrate z väzenia ich prepísali na papier. Zaujímavý je prípad Rudolfa Tibenského, ktorý bol dobrým stenografom. Zážitky si písal stenografickým písmom na kúsky papiera, ktoré schovával na rôznych miestach. Po prepustení sa mu podarilo papieriky prepašovať z väzenia. V roku 1956 predložil Vydavateľstvu Slovenský spisovateľ rukopis knihy Prevýchova Rudolfa Garaja, v ktorej opísal otrocké podmienky v Jáchymove. Podľa jeho spomienok si redaktori vydavateľstva medzi sebou prehadzovali rukopis z ruky do ruky ako horúci zemiak, až mu ho bez sprievodného listu vrátili. Teda nie je pravdivé tvrdenie, že Dominik Tatarka svojím Démonom súhlasu bol prvý, ktorý sa odvážil verejne vystúpiť s kritikou totalitného stalinistického režimu. Napokon aj podľa neskoršieho svedectva Rudolfa Tibenského v jáchymovskom koncentráku vznikalo mnoho básní i poviedok, ktoré sa niekedy podarilo prepašovať von. Dá sa usudzovať, že ak by sa rukopis knihy Rudolfa Tibenského dostal sa do „nepovolaných“ rúk, čiže pracovníkov ŠtB alebo nejakého fanatika, určite by neobišiel tak nasucho ako Dominik Tatarka s Démonom súhlasu. Hieronymovi Mokrohajskému sa podarilo prepašovať báseň Trafalgar z väzenia, ktorá vyšla v ilegálnom samizdatovom skautskom časopise. Keď identifikovali autora, Hieronym Mokrohajský nemal nárok na predčasné prepustenie z väzenia, tak si trest 15 rokov odsedel do posledného dňa.

Ladislavovi Novomeskému za priznanie bolo dovolené tvoriť vo vyšetrovacej väzbe. Napísal štyri rozsiahle poémy, spolu asi 4000 veršov, ktoré sa však nezachovali. Zachovali sa len dve básne, jedna venovaná jeho dcére a druhá matke. Po prepustení z väzenia a rehabilitácii vydal v roku 1964 v básnickej zbierke Stamodiaľ a iné aj básne s väzenskou tematikou. Najznámejšími a najrecitovanejšími sa stali Pošušky a Múdrosť. V básni Pošušky nič neľutuje, vo väzení nestratil vieru v komunizmus a tvrdí

tam, kde sme začínali, začal by som znova

a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,

ktoré ho zabili.

Druhá báseň Múdrosť má trochu iné vyznenie. Novomeský poukazuje na osud Galilea Galileiho, ktorý, aby si zachránil život, zaprie svoje učenie. Dáva ho do protikladu s chlapcom z Andersenovej rozprávky Cisárove nové šaty, ktorý vo svojej nevedomej smelosti si dovolí skríknuť „že kráľ je nahý, že nahý je celý.“ Priradil tieto dva príbehy Novomeský k sebe bez toho, aby si uvedomil možnú pointu tejto básne, alebo skutočne je to jeho zaváhanie v inak neotrasiteľnom presvedčení ako komunistu.

Nie sú mi známe žiadne literárne diela Ivana Horvátha z čias jeho väzenia. Po prepustení mu zostalo len osem mesiacov života. Začal písať román o židovskej rodine počas vojny. Zachoval sa len fragment Písané pre Ruth. Či mienil Ivan Horváth sa v románe dostať aj na povojnové Slovensko a zobraziť politické procesy, to ťažko možno tvrdiť.

Chcem len povedať, že väzneniu Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha sa nevenuje dostatočná pozornosť. Vzniklo niekoľko rozhlasových dokumentov a 70. výročie Procesu proti buržoáznym nacionalistom, ktoré bolo v apríli 2024, naše médiá reflektovali len minimálne, akosi bez väčšieho záujmu. O to viac si cením, že som dostal možnosť od Českého rozhlasu oboznámiť českých poslucháčov o tomto procese prostredníctvom 25 minútového dokumentu.

O tomto procese nebol natočený hraný film a divadelnú hru Ľubomíra Feldeka Rozšklbaný škovránok o osudoch rodiny Horváthovcov naši divadelníci ignorujú, aspoň mi nie je známe, že by hra bola inscenovaná. Politickým procesom z 50. rokov sa venuje podstatne menšia pozornosť, či už od historikov, ale aj od spisovateľov a novinárov, ako prenasledovaniu disidentov počas normalizácie. Napr. nedávno som zachytil, že bolo scénické čítanie divadelnej hry Akcia Paškvil, ktorá hovorila o odpočúvaní osláv 50. narodenín Milana Šimečku v čase normalizácie tajnou políciou. Autori podľa všetkého rezignovali na ambíciu spracovať skutočne tragický námet z obdobia totality, a tak sa zamerali na takýto okrajový príbeh, namiesto aby priblížili osud dlhoročného politického väzňa alebo monstrproces v 50. rokoch. Milan Šimečka ani nebol súdený, bol dvanásť a pol mesiaca vo vyšetrovacej väzbe, zdôrazňujem nezákonne, o tri a pol mesiaca viac, ako bol Ivan Horváth vo väzení rokov. Pomery v normalizačných väzniciach boli neporovnateľné s jáchymovským peklom. Zaistení si počas návštev v 50. rokoch neprehrávali beatlesovky ako v normalizácii, ale príbuzných väzňov vodila ozbrojená eskorta s nabitými samopalmi opretými o ich chrbty dlhočiznými podzemnými chodbami, aby aspoň na chvíľu mohli vzhliadnuť zmučených, dobitých v skrvavených šatách svojich najbližších.

O politických procesoch v 50. rokoch vzniklo veľmi málo slovenských diel. A slovenský film od roku 1989 reagoval na politické procesy z 50 rokov len dvoma dielami, filmom Smrť ministra podľa knihy Ľuboša Juríka o poprave Vladimíra Clementisa, nedávnou dokudrámou režiséra Dušana Trančíka Akcia Monaco a spomeniem ešte divadelnú hru Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec o Silvestrovi Krčmérym. Našej filmovej tvorbe stále chýbajú diela ako napr. České století, Toman, Milada, prepisy diel Jiřího Stránskeho a p. Ľudské tragédie, ktoré priniesli politické procesy proti nielen buržoáznym nacionalistom, ale aj proti žingorovcom, encyklopedistom, povstaleckým dôstojníkom, biskupom a farárom, alebo proti už spomínanej Margite Boháčkovej, ktorá bola rok pred Miladou Horákovou odsúdená na trest smrti a po zmene rozsudku na doživotie bola vo väzení 14 rokov, proti demokratickým politikom, roľníkom, podnikateľom a ďalšie stovky námetov 50. rokov, pravdepodobne márne čakajú na umelecké spracovanie.

Začal som úvahou, čo všetko majú Ladislav Novomeský a Ivan Horváth spoločné – je tu ešte jedna zaujímavosť – podľa nich sú pomenované dve bratislavské gymnázia, zhodou okolností ani nie kilometer od seba vzdialené. Aj to asi neúmyselne, ale predsa symbolicky dokazuje blízkosť týchto dvoch velikánov našej literatúry a histórie. A majú takmer spoločný aj dátum smrti — Ivan Horváth zomrel 5. septembra 1960 a bez jedného dňa o šestnásť rokov neskôr 4. septembra 1976 Ladislav Novomeský.