janbabik

K 70. výročiu procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom

Ján Bábik

Vyšetrovanie

Proces s buržoáznymi nacionalistami sa dlho odkladal, a to najmä z dvoch dôvodov — súdy boli zamestnané aj inými politickými kauzami, ale najmä preto, že jeden obvinený, Gustáv Husák, odmietol priznať svoju vinu a zodpovednosť, nerešpektoval stranícku disciplínu, nepodľahol ani brutálnym a surovým výsluchom, pripomínajúcim stredoveké metódy, ani presviedčaniu, že kajúcnym priznaním pomôže rodnej strane, ale aj sebe. O drastických vyšetrovacích metódach Husák neskôr napísal:

„Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách, raz v mraze, raz v horúčave, pod fantastickým nátlakom troch sviežich ľudí, pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku – tak mi vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrzli, srdce vynechávalo, záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý raz v živote som videl, ako vzorce koberca ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stene. Jazykom som nevedel ohýbať, sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestal fungovať rozum, vôľa sa strácala. Naraz tá jediná živočíšna túžba: na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť.“

Nuž takýmto brutálnym metódam nebol vystavený len Husák a vysokí komunistickí funkcionári, ale v podstate všetky obete politických procesov päťdesiatych rokov.

Moc sa hrala s Daňom Okálim ako mačka s myšou. Tesne pred odvolaním koncom roku 1950 robili s ním stranícke pohovory, ale vždy ho napokon preverili. Keď už videl, že mu ide o krk, oznámil, že chce rezignovať na svoju funkciu povereníka vnútra. Ale, samozrejme, jeho demisiu neprijali, ale vzápätí ho 31. januára 1951 odvolali z funkcie. Predseda Zboru povereníkov Karol Bacílek sa mu síce poďakoval za dobre vykonanú prácu, ale Okáli bol už o štyri dni, 4. februára 1951 zatknutý. Keď sa Daniel Okáli oháňal poslaneckým preukazom Slovenskej národnej rady a imunitou, tak ho vysmiali.

Bývalý povereník vnútra Daniel Okáli mal možnosť užiť si vyšetrovacie metódy na vlastnej koži. Vypočúvali ho v podzemí zámku v Kolodějoch pri Prahe a tie výsluchy boli strašné. Dokonca, keď v roku 1968 bol Daniel Okáli vymenovaný za člena komisie pre federatívne usporiadanie a mali zasadať v Kolodějskom zámku, pri vystúpení z auta a pohľade na zámok sa úplne roztriasol, dostal priam hysterický záchvat. V spomienkach píše, že bez oddychu musel celé hodiny neustále pochodovať, nemohol sa dobre vyspať a za celý rok 1951 bol len raz na dvadsať minút na čerstvom vzduchu. Daniel Okáli bol muž slabej fyzickej konštrukcie a vyšetrovatelia nemali veľa práce, aby ho prinútili k absurdným výpovediam. Nečudo, že sa priznal k úplným nezmyslel. Raz sa akože priznal, že z poverenia amerického prezidenta Trumana mal zhodiť bombu na Prahu, ale to už bolo veľa aj na obmedzených eštebákov.

Prenasledovaná bola aj jeho rodina. Okáli ako významný politický funkcionár mal privilegované postavenie. Býval v dome v Bratislave, ale si ho nenechal neprideliť, ako bolo zvykom u komunistických pohlavároch, ale riadne kúpil, keďže bol v minulosti dobre situovaným advokátom. Samozrejme, dom mu skonfiškovali a  jeho rodina bola vysťahovaná do Skalice, jeho synov, ktorí študovali v Sovietskom zväze, okamžite vylúčili zo štúdií, museli sa vrátiť domov a narukovať k smutne známy jednotkám PTP. Dcére nedovolili ukončiť strednú školu.

Rovnako bola prenasledovaná aj rodina Gustáva Husáka, ktorú tiež vysťahovali z domu a jeho manželku, významnú režisérku a herečku Magdu Husákovú-Lokvencovú, s malými deťmi na niekoľko dní internovali. Neskôr ju  prepustili z Novej scény Slovenského národného divadla. S veľkým šťastím sa jej podarilo zamestnať v Slovenskom múzeu najprv ako korešpondentka a neskôr ako kustódka. Nepovolili jej ani účasť na procese a svojho manžela videla prvýkrát od zatknutia po štyroch rokoch už ako väzňa vo februári 1955.

Vysťahovali aj rodinu Ivana Horvátha a jeho manželku a dcéru internovali.

Deti tzv. triednych nepriateľov boli vystavené šikane svojich vrstovníkov a ťažko si hľadali priateľov. Jana Schillerová, dcéra Ivana Horvátha, spomína, že jej spolužiačku strašne zbil otec, keď zistil, že sa s ňou priatelí. Výrazne zlyhali aj pedagógovia, ktorí ponižovali deti. Elena Bútorová, dcéra Ladislava Novomeského, bola spolu s matkou vysťahovaná do moravského mestečka Šumperk. Na príkaz učiteľky musela pred celou triedou vyskloňovať podstatné meno „velezrádce“.

Súdna fraška

Napokon boli obžalovaní traja pôvodní buržoázni nacionalisti – Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Daniel Okáli. K nim boli priradení prozaik a diplomat Ivan Horváth a interbrigadista Ladislav Holdoš. Ivan Horváth bol pôvodne sociálny demokrat, komunistom sa stal až po zlúčení KSS so sociálnou demokraciou a v čase zatknutia bol veľvyslanec Československa v Budapešti. Pôvodne ho mali súdiť v rámci akcie Monaco, obvinili ho, že odovzdával špionážne správy francúzskemu konzulovi v Bratislave Etiennovi Manachovi,  v tomto procese boli popravení Juraj Dlouhý a významný protifašistický bojovník Vladimír Velecký, na dlhoročný trest bol odsúdený tiež významný odbojár a vynikajúci bratislavský lekár prof. MUDr. Karol Koch. Ivana Horvátha vyradili aj z tohto procesu, napokon v rámci bezohľadnej šachovej hry ho zaradili do procesu proti buržoáznym nacionalistom.

Ladislav Holdoš mal byť pôvodne súdený s interbrigadistami, ale nejako odtiaľ vypadol, vyradili ho aj z akcie Monaco, nevedeli čo s ním, tak ho nelogicky pripojili k buržoáznym nacionalistom.

Uplynuli tri roky a tri mesiace od zatknutia piatich najvýznamnejších buržoáznych nacionalistov, kým ich postavili 21. apríla 1954 v Justičnom paláci v Bratislave pred senát vedeným sudcom Jurajom Uhrínom. Prokurátor, bývalý baník, absolvent jednoročnej právnickej školy pre pracujúcich a neskôr povereník spravodlivosti Ladislav Gešo prečítal túto obžalobu (asi 70 minútový zostrih procesu sa zachoval v rozhlasovom archíve, reč prokurátora, výpovede obvinených i rozsudok si môžu čitatelia, ktorí sa zaujímajú o túto problematiku, vypočuť v autentickej podobe z mojej relácie o procese s buržoáznymi nacionalistami, ktorú odvysielal Český rozhlas 19. apríla 2024 a zverejnil ju na webe

https://plus.rozhlas.cz/husakova-neustupnost-zachranila-zivot-nespravedlive-obvinenym-9216571 ).

„Generálny prokurátor v Prahe žaluje rozvratnú skupinu buržoáznych nacionalistov na Slovensku Dr. Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského, Dr. Daniela Okáliho, Dr. Ivana Horvátha a Ladislava Holdoša, všetci toho času vo väzbe, z toho že ako buržoázni nacionalistickí zradcovia  a nepriatelia československého pracujúceho ľudu, ľudovodemokratického zriadenia a socializmu, v službách západných imperialistov a v spojení protištátnym sprisahaneckým centrom vedeným Rudolfom Slánským   vytvorili rozvratnú buržoáznonacionalistickú skupinu na Slovensku, a takto spoločne prevádzali trestné činy velezrady, sabotáže a obvinení Horváth a Holdoš trestný čin vyzvedačstva. Obvinená skupina buržoáznych nacionalistov  v období, kedy český slovenský národ   po storočnom boji za národnej oslobodenie a po dlhom boji za zvrhnutie vykorisťovateľov pristúpil k budovaniu nového československého štátu, vyvíjali trestnú činnosť proti národným, štátnym záujmom slovenského ľudu, proti bezpečnosti a jednoty československého štátu.“

Najľahšiu prácu mali vyšetrovacie orgány i súd s Ladislavom Novomeským. Tento skvelý básnik priam bytostne neznášal násilie, a tak sa kajúcne takmer okamžite priznal k tým najabsurdnejším zločinom, siahajúcim ešte aj do prvej republiky. Pri procese sa uplatnila nezákonná retroaktivita, obžalovaní boli súdení podľa zákona 231/1948 za skutky, ktoré v čase údajného spáchania neboli trestnými činmi a napokon vtedy ani tento zákon ešte nebol v platnosti. Ladislav Novomeský v procese vypovedal:

„Činnosť buržoázne nacionalistickej skupiny DAV-u  bola škodlivá najmä preto, lebo tento cudzou, nepriateľskou ideológiou ovplyvňoval najmä tú časť mladej slovenskej inteligencie, ktorá v podmienkach buržoázno-demokratickej republiky hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu. Naša činnosť bola naďalej škodlivá preto, lebo sme nacionálne záujmy nadraďovali nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu, a potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmy ostatných častí republiky, čím sme jednotu záujmov čs. proletariátu zastierali. Toto nepriateľské stanovisko priviedlo buržoázno – nacionalistickú skupinu DAV neraz do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom.

Sudca         Počas vyšetrovania prišlo najavo, že počas tzv. slovenského štátu ste boli viackrát zaistení a vždy po krátkom časovom období ste boli zase prepustení na slobodu.

Novomeský   Áno, v roku 1940, keď bolo rozsiahlejšie zatýkanie komunistov, bol som zatvorený i ja, i Husák, i mnohí iní, boli sme po zákroku ministra vnútra tzv. slovenského štátu Macha prepustení po krátkom uväznení na slobodu. Takisto na zákrok ministra vnútra Macha bol som prepustený na slobodu po niekoľkodennom väznení, v roku 1943, keď opäť bolo rozsiahlejšie zatýkanie.

Sudca         To znamená, že vždy došlo k vášmu prepusteniu na zákrok vtedajšieho fašistického ministra Macha. Vysvetlite, že prečo došlo vždy k vášmu zaisteniu, keďže bolo známe, najmä Machovi, že uznávate slovenský fašistický štát, že pracujete v prospech neho, tieto okolnosti boli známe Machovi, a presto všetko stále dochádzalo k vášmu zatýkaniu.

Novomeský   Mach takýmto spôsobom snažil sa zaviazať si všetkých, ktorí boli prepustení z väzenia, k lojalite a spolupráci s tzv. slovenským štátom, okrem toho používal tento spôsob k predstieraniu, že na Slovensku nie je fašistický teror,     pretože i vedúci komunisti sú prepúšťaní z väzenia a majú plnú voľnosť, dokonca zastávajú aj význačné miesta, ako napr. ja, Husák a iní.

Sudca         Vy, obvinený Novomeský, boli ste si vedomý, že svojimi prejavmi, svojimi častými alebo stálymi stykmi s predstaviteľmi fašistického slovenského štátu, fakticky dezorientujete pokrokovú verejnosť na Slovensku?

Novomeský  No je to treba povedať otvorene. Svojou verejnou činnosťou i účasťou pri rozličných slávnostných príležitostiach, i keď neboli nejak časté a najmä stykmi s rozličnými reprezentantmi fašistického režimu  najmä s ministrom vnútra Machom vnášal som rozklad a zmätok do radov antifašistických bojovníkov.“

                                       (pokračovanie)