janbabik

K 70. výročiu procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom

Ján Bábik

Keď sa po februárovom protidemokratickom prevrate v roku 1948 zmocnili vlády komunisti, bolo jasné, že ak sa chcú udržať naďalej pri moci, musia použiť tie najbrutálnejšie prostriedky proti svojim oponentom. V prvej fáze teror zasiahol z hľadiska komunistov predovšetkým ich otvorených protivníkov, to znamená členov nekomunistických demokratických strán, príslušníkov armády a bezpečnostných zložiek, ktorí si ctili demokratické hodnoty, predstaviteľov cirkví, ale aj tzv. triednych nepriateľov — podnikateľov, živnostníkov, bohatších roľníkov i príslušníkov inteligencie. Komunisti vytvárali atmosféru strachu, tvrdo prenasledovali nielen otvorených nepriateľov režimu, ale aj tých, ktorí svoj nesúhlas s totalitou zjavne neprejavovali, ba dokonca za istých okolností boli ju ochotní aj akceptovať.

Svedčí o tom množstvo politicky motivovaných súdnych procesov, napr. proti Jánovi Ursínymu a ďalším príslušníkom Demokratickej strany, proti partizánskemu veliteľovi Viliamovi Žingorovi a zaslúžilým bojovníkom proti fašizmu, proti slovenským biskupom Vojtaššákovi, Buzalkovi a Gojdičovi a mnohým veriacim, proti údajným špiónom, proti majetnejším ľuďom, proti juhoslovanským občanom a Slovákom z Dolnej zeme. Komunisti zlikvidovali celú podnikateľskú vrstvu i tzv. kulakov (bohatších roľníkov) a prenasledovaní boli aj príslušníci nekomunistickej inteligencie. Na Slovensku bolo odsúdených v 50. rokoch nezákonne okolo 70 000 nevinných ľudí a popravených 50.

Proti tzv. bývalým ľuďom sa používali aj iné brutálne formy potláčania základných ľudských práv ako znárodňovanie, násilná kolektivizácia, vysťahovanie tzv. triednych nepriateľov z miest, prepúšťanie zo zamestnania z politických dôvodov, alebo pre „zlý“ triedny pôvod, vylučovanie zo štúdia a bránenie prijímania na školy deti z týchto rodín.

Revolúcia požiera vlastné deti 

Lenže stará známa historická pravda hovorí, že revolúcia požiera vlastné deti. Podozrievavý Stalin usúdil, že v tzv. bratských komunistických a robotníckych stranách sa na najvyšších postoch určite zakuklili odporcovia komunizmu, aby ho časom rozvrátili. Tak sa odohrali politické procesy v jednotlivých krajinách proti vysokým komunistickým funkcionárom, v Bulharsku, Albánsku, Maďarsku a v Rumunsku. Československo však v odhaľovaní triednych nepriateľov stále zaostávalo. „Pomocnú“ ruku podal maďarský komunistický diktátor Mátyás Rákosi a v liste z 3. septembra 1949 predsedovi ÚV KSČ Klementovi Gottwaldovi označil za triednych nepriateľov slovenských buržoáznych nacionalistov, menovite Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského a Ladislava Holdoša.

 Mnohí vysokopostavení súdruhovia si vydýchli, že sa našli iní nepriatelia v strane, nie oni, ale nie nadlho. Tzv. buržoázni nacionalisti boli síce začiatkom roka 1951 pozatýkaní, ale Stalinovi sa málil proces z jeho pohľadu proti bezvýznamným komunistickým funkcionárom z nejakého regiónu Československa. Nepriatelia strany predsa musia byť v omnoho vyššom postavení. Napokon voľba padla na generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánského a vytvorila sa konštrukcia sprisahaneckého centra. Do súdneho procesu s ním sa z tzv. buržoáznych nacionalistov dostal len Vladimír Clementis.

Čo to bol buržoázny nacionalizmus?

S termínom buržoázny nacionalizmu sa dnes operuje pomerne často, ale mnohí, najmä tí, ktorí vtedy ešte nežili, ani poriadne nevedia, čo vlastne bol ten buržoázny nacionalizmus. A kto by nám ho mohol najlepšie objasniť, ak nie výnimočný odborník na buržoázny nacionalizmus Viliam Široký. Takto na IX. zjazde KSS 24. mája 1950 tento naslovovzatý znalec buržoázneho nacionalizmu vysvetlil delegátom, čo to vlastne je:

„V čom sa prejavuje buržoázny nacionalizmus v strane? Aká je jeho podstata? Jeho podstata je v tom, že sa díva na nacionálnu otázku izolovane, oddelene od otázky triedneho boja, od boja proti imperializmu, od otázky politickej moci v štáte. Podstata buržoázneho nacionalizmu je v tom, že národnostnú otázku predtým potlačovaného národa chce riešiť ako celonárodnú s vlastnou buržoáziou, a nie v spojení s proletariátom predtým vládnuceho národa a že prijíma ideologické vedenie vlastnej nacionalistickej buržoázie…“

Viliam Široký na IX. zjazde KSS sa prejavil nielen ako erudovaný odborník na buržoázny nacionalizmus, ale označil aj jeho hlavných predstaviteľov:

„Ideológiu buržoázneho nacionalizmu zaniesli do našej strany súdruh Husák a súdruh Novomeský. Súdruhovia Husák a Novomeský nevideli v slovenskej národnostnej otázke nikdy súčasť všeobecnej otázky pokroku, demokracie a socializmu, časť, ktorá je podriadená celku, a preto musí byť skúmaná vždy z hľadiska celku. Preto sa dostali do vleku slovenskej nacionalistickej buržoázie… Buržoázny nacionalizmus u súdruha Husáka a Novomeského má rovnaké korene ako u súdruha Clementisa, ktorý bol odvolaný z funkcie ministra zahraničných vecí. Korene sú v skupine slovenskej inteligencie, zoskupenej okolo DAV-u, ktorej vedúcim bol najmä súdruh Clementis a z ktorej vyšiel i súdruh Husák a Novomeský… Mali typické vlastnosti maloburžoáznej kolísavosti a rozorvanosti a v skutočnosti sa nikdy nezbavili plne buržoáznej ideológie. Ich kolísavosť sa prejavovala na každom ťažkom úseku vývinu nášho revolučného robotníckej hnutia, pri každej zaťažkávajúcej skúške.“

Všetkých tzv. buržoáznych nacionalistov pozatýkali medzi decembrom 1950 a februárom 1951 – prvého zatkli veľvyslanca ČSR v Maďarsku prozaika Ivana Horvátha 2. decembra 1950 v maďarskej Rajke, keď sa vracal do Bratislavy.

Vladimíra Clementisa zatkli 21. januára v rámci provokačnej akcie Kameň. ŠtB cynicky  predstierala, že ho uniesli Američania do Nemecka a ponúkajú mu pomoc. Clementis možno prehliadol túto špinavú hru, možno už mal informácie o akcii Kameň, možno spoznal, že americký dôstojník nehovorí dobrou angličtinou, v každom prípade kategoricky žiadal o návrat do Československa. Keď o provokačnej akcii ŠtB čítal hlásenie Clementisov dlhoročný priateľ Klement Gottwald, údajne sa veľmi dobre bavil. Clementisovi aj priťažilo, že v roku 1939 odsúdil nemecko-sovietsku zmluvu, tzv. Pakt Ribbentrop-Molotov. Napokon ho nezaradili do procesu proti buržoáznym nacionalistom, ale do hlavného procesu proti Rudolfovi Slánskému. Zmučený Clementis v súdnej fraške prenášanej priamym prenosom vypovedal:

„Jadrom tejto trockistickej skupiny na Ministerstve zahraničných vecí v rokoch 1946 – 1948 boli Vavro Hajdů, Eduard Goldstücker a Karel Dufek, ktorí sa snažili ovládnuť závodnú organizáciu KSČ na Ministerstve zahraničných vecí a dosadiť tam ľudí im a Slánskému a ich nepriateľskej politike oddaných.

Celkove sa rozvinula nepriateľská činnosť tejto skupiny v rokoch 1948 – 1950 za priameho vedenia Fridricha Gemindera a po zapojení Londona, ktorého Slánský a Geminder začiatkom roku 1949 dosadili za kádrového námestníka Ministerstva zahraničných vecí. V roku 1949 prechádzala táto trockistická skupina k úplne otvoreným, triedne nepriateľským a protidemokratickým metódam odstraňovania ľudí, ktorí odhaľovali ich nepriateľskú politiku.“

Vladimíra Clementisa odsúdili na trest smrti a popravili 3. decembra 1952.

Zatýkanie ďalších „buržoáznych nacionalistov“

2. februára 1951 zatkli interbrigadistu Ladislava Holdoša, bývalého povereníka vnútra Daniela Okáliho  na prechádzke v Bratislave 4. februára 1951 a o dva dni neskôr básnika Ladislava Novomeského a Gustáva Husáka. Husáka, vtedy už degradovaného na pracovníka roľníckeho oddelenia ÚV KSS si zavolal na konzultáciu do svojej pracovne generálny tajomník ÚV KSS Štefan Bašťovanský, kde už na neho čakali tajní, aby ho zadržali.  

Štefan Bašťovanský je už zabudnutou figúrkou Komunistickej strany Slovenska. Paradoxne, zomrel neprirodzenou smrťou skôr, ako popravili Clementisa a prežili ho aj obete kampane proti buržoáznemu nacionalizmu. Bašťovanského oslňujúcu kariéru ukončila prihláška do Hlinkovej gardy za Slovenského štátu, ktorá sa náhodou našla v archíve. Zbavili ho funkcie a sám Bašťovanský spáchal samovraždu 27. novembra 1952, teda v deň, keď vyniesli rozsudky v procese proti Slánskemu a jeho spoločníkom. Ale niekoľko dní pred zatknutím Husáka a Novomeského informoval na zasadnutí ÚV KSČ v januári 1951 o nebezpečenstve buržoázneho nacionalizmu:  

„Výpoveď Clementisa a posledné výsledky vyšetrovania ukazujú, že ani u skupiny Husák – Novomeský nešlo teda o chyby a úchylky, ale že tu máme do činenia s organizovanou protistraníckou frakcionárskou bandou, ktorá svojou separatistickou podvratnou prácou vedome a úmyselne rozbíjala jednotu republiky, snažila sa v jej rámci fakticky udržať samostatný tzv. slovenský štát, aby vo vhodnej odtrhla Slovensko od republiky, že táto banda zámerne hamovala vývin k socializmu a orientovala sa v podstate na reštaurovanie kapitalizmu. Mala to byť skrátka povedané repríza titovského pučisticko-bonapartistického dobrodružstva. A v tejto súvislosti je zaujímavé, že Clementis, ktorý sa v Prahe veľmi rád vydával za puncovaného a skalného Čechoslováka, že tento Clementis, ako sám doznáva, mal s Husákom a Novomeským  frakčné porady, na ktorých ich inštruoval a pobádal k rozbíjačskej  a separatistickej protičeskej činnosti a izolovaniu Slovenska od vplyvu českej robotníckej triedy a českých pokrokových síl, aby takto podrýval základy ľudovej demokracie a jednoty štátu  a pripravoval návrat kapitalistických pomerov.“

                               (pokračovanie)