(venované účastníkom SNP, ktorí sa stali po vojne obeťami brutálnych perzekúcií)
Ján Bábik
Generál Rudolf Viest bol vyznamenaný Radom červenej zástavy, čo bolo vzhľadom na jeho legionársku minulosť minimálne absurdné, ale mŕtvy Viest sa nemohol brániť. Rad červenej hviezdy dostal Vasil Biľak, nastupujúca hviezda normalizácie. Rovnaké vyznamenanie udelili aj Jozefovi Dobrovodskému, ktorého som už spomínal v II. časti. Pripomeňme si teda odbojovú činnosť Vasila Biľaka, ktorá ho z hľadiska kompetentných postavila na jednu úroveň s Jozefom Dobrovodským. Oficiálne encyklopédie v jeho hesle vtedy tvrdili, že Biľak sa za Slovenského štátu zapojil do odboja a zúčastnil sa SNP. Ale ani podrobné práce o protifašistickom odboji v Bratislave, kde vtedy žil a pracoval ako krajčír, údajne veľmi šikovný, nespomínajú činnosť Vasila Biľaka. O svojej ilegálnej práci Biľak nehovoril ani v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 2000, spomínal však na účasť v SNP: „Narukoval som do Trnavy a trnavská posádka sa pridala k Slovenskému národnému povstaniu. Bol som vyčlenený do jednotky, ktorá pôsobila v Svätom Benediktu (asi v Hronskom Beňadiku – pozn. J. B.), s takou špeciálnou službou. Potom sme ustúpili k Banskej Bystrici. Pri Banskej Bystrici sa vytvorila jedna jednotka, ktorá prisahala, že bude bojovať až do smrti pri obrane Banskej Bystrice. Ale keď padla Prievidza, bola ohrozená Handlová, tak nás tam presunuli, tam som ako veliteľ čaty bol ranený, na kopci pri Prievidzi, Banská sa to menuje.“
V čase normalizácie podľa výkladu vtedajšej historiografie najrozhodujúcejšiu úlohu v SNP zohral generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR Gustáv Husák. Aj keď Gustáv Husák bol významný organizátor SNP, čo sa mu dnes len veľmi ťažko priznáva, dokonca až upiera, spomínali sa len veľmi okrajovo jeho nekomunistickí spolupracovníci z ilegálnej SNR (Ursíny, Lettrich, Josko, Zaťko), ale aj ďalší ilegálni pracovníci, na dôstojnícky zbor sa už pozeralo trochu tolerantnejšie, boli to z pohľadu normalizačnej historiografie statoční vlastenci, ale politicky nevyzretí a nezorientovaní, nedokázali pochopiť vedúcu úlohu komunistickej strany v SNP a jej dejinné poslanie. Na povstaleckú činnosť Gustáva Husáka sa kriticky počas normalizácie pozeral historik Jozef Jablonický. Priznával mu zásluhy, ale poukazoval aj na ich preceňovanie. V rozhovore v roku 2003 sa na túto tému v Slovenskom rozhlase vyjadril: „On zásluhu mal v ilegalite, ale isté veci sa vyvíjali alebo odohrávali bez jeho zásluh. Treba povedať, že Husák bol nevojak, on sa vojenským otázkam nerozumel. Ja som aj videl nejaké tie zábery, ako Husák péroval dôstojníkov – Goliana, tak figu borovú. (Jozef Jablonický mal podľa všetkého na mysli seriál Povstalecká história – pozn. J. B). Tak otázka nikdy nestála. Ale on nebol schopný viesť trebárs partizánsky boj, proste bol nevojakom, a to ho poznačilo, bol politikom v povstaní. A túto stránku mu nemôžeme uprieť ani ju bagatelizovať, ani ho zmenšovať.“
Snaha o návrat významných povstalcov
Po roku 1989 sa na niekoľko rokov zdalo, že sa konečne spravodlivo zhodnotí SNP a ocenenia sa jeho účastníci podľa zásluh. Paradoxne, prezident ČSFR Václav Havel a jeho administratíva ukázali udelením vysokých štátnych vyznamenaní, kto sa skutočne zaslúžil zo Slovákov o protifašistický odboj, ktorého cieľom bol nielen boj proti nemeckým okupantom, ale aj vybudovanie demokratického, pluralitného a slobodného zriadenia. Václav Havel sa snažil vrátiť do slovenskej histórie garnitúru demokratických politikov, ktorých sme dovtedy úspešne vymazávali z našich dejín a zdá sa mi, že sa ich snažíme, a znovu úspešne, vyčiarknuť aj dnes. Radmi Tomáša Gariqua Masaryka a Milana Rastislava Štefánika boli vyznamenaní mnohí účastníci odboja, dovtedy zväčša odstrkávaní a dnes znovu, zdá sa, nežiaduci – Ján Bečko, Samuel Belluš, Rudolf Fraštacký, Fedor Hodža, Milan Hodža, Imrich Karvaš, Jozef Lettrich, Ján Lichner, Ivan Markovič, Ján Mikleš, Štefan Osuský, Ján Papánek, Fedor Ruppeldt, Vavro Šrobár, Ján Ursíny, Kvetoslava Viestová, Peter Zaťko a ďalší. Vyznamenal aj asi dvadsať vojenských a partizánskych slovenských hrdinov protifašistického odboja i účastníkov SNP – Jána Goliana, Rudolfa Viesta, Mikuláša Ferjenčíka, Jána Ambruša, Vladislava Kužela, Jozefa Michala Kristína, Vojtecha Danieloviča, Júliusa Noska, Mirka a Miloša Veselovcov, Viliama Žingora, Jozefa Brunovského, Ota Smika, Jozefa Gabčíka, Teodora Obucha, Miloša Uhera, Jána Ušiaka a ďalších. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky prezidenti a prezidentka na nich až na výnimky ako Imrich Karvaš, Peter Zaťko, Rudolf Viest, Ján Golian, Jozef Brunovský so štátnymi vyznamenaniami úplne „zabudli“, pridali ešte Alexandra Kordu, Jána Nálepku, Antona Petráka, Jána Paškana, Ernesta Bielika a Teodora Šlajcharta.
Žiaľ, aj v súčasnosti sa na Slovensku venuje omnoho viac pozornosti rôznym komunistickým funkcionárom, ktorí režim koncom 60. rokov minulého storočia len zmierňovali, ako tým, ktorých cieľom bola slobodná a demokratická pluralitná republika. O nich vieme málo alebo skôr vôbec nič.
Keby sa mňa niekto spýtal na najväčších... ...
Celá debata | RSS tejto debaty