janbabik

(venované účastníkom SNP, ktorí sa stalipo vojne obeťami brutálnych perzekúcií)

Ján Bábik

Alexander Dubček – kľúčová postava SNP?

V novembri 2021 udelil Slovenský zväz protifašistických bojovníkov medailu Za vernosť Alexandrovi Dubčekovi pri príležitosti jeho storočnice. V časopise Bojovník sa uvádza, že ide o najvyššie vyznamenanie SZPB. Zdá sa mi, že zväz sa vracia do starých dobrých koľají a účastníkov Povstania nevyznamenáva podľa zásluh v odboji, ale podľa povojnových funkcií v KSČ. Redakcia časopisu Bojovník venovala Alexandrovi Dubčekovi veľký priestor v dvoch číslach. Väčšina príspevkov priniesla mnohokrát prevarené frázy o Alexandrovi Dubčekovi. Zaujala ma však štúdia Karola Fremala Rodina Dubčekovcov v protifašistickom odboji, ktorá asi nechtiac dokazuje, že Dubčekovci sa síce odboja zúčastnili, za čo im patrí úcta, ale nijako neoslnili. Oceňujem, že autor napísal poctivý článok, neskĺzol do hagiografie, ako je to u Dubčekových životopiscoch bežné, a priznáva, že o účastí Alexandra Dubčeka v Povstaní nič konkrétne nezistil. Na základe nepriamych dôkazov predpokladá, kde asi Alexander Dubček bojoval a že bol dvakrát zranený. Článok by sa hodil na zdôvodnenie na udelenie regionálneho pliešku druhej kategórie, ale rozhodne nie najvyššieho vyznamenania SZPB, ak má mať toto vyznamenanie v budúcnosti nejakú vážnosť.

Zaujímalo by ma, koľkí z organizátorov a účastníkov SNP, ktorých som už menoval v tomto článku, toto vyznamenanie doteraz dostali, pretože ich zásluhy o Povstanie sú neporovnateľne väčšie a na rozdiel od Alexandra Dubčeka boli aj tvrdo a brutálne prenasledovaní. Tento akt vyznamenania mi pripadá, ako keby na filmovom festivale hlavnú cenu nedostali scenárista, režisér, kameraman, hlavní predstavitelia, ale nejaký komparzista. V štúdii Karola Fremala ma zaujali dve veci – predpokladá, že Alexander Dubček bojoval v IV. taktickej skupine Muráň. V jej velení pôsobil aj môj starý otec Gustáv Neštiak. Napísal spomienky, ale meno Alexander Dubček nespomenul, ani nikdy potom sa nezmienil čo len ústne, že by v jeho jednotke bojoval. IV. taktická skupina Muráň mala približne 5 500 vojakov, takže logicky nemohol poznať každého. Podľa všetkého vojak Alexander Dubček nijako nezaujal svojich veliteľov. Druhý postreh je už závažnejší a vypovedá všeličo o Alexandrovi Dubčekovi. Karol Fremal doslova píše, že „nebolo populárne a výhodné najmä v 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia sa hlásiť za príslušníka 1. čs. armády na Slovensku. Naopak, bolo to nebezpečné, predovšetkým pre komunistického funkcionára.“ Takže Alexander Dubček svoj boj v radoch povstaleckej armády zapieral, aby nemal problémy v kariére.

Na druhej strane môj starý otec musel dokazovať, že vôbec bojoval v IV. taktickej skupine. V nejakej prázdnej eštebáckej makovici vznikol geniálny nápad vytĺcť z neho v mučiarňach na Februárke priznanie, že v čase Povstania zrádzal záujmy robotníckej triedy a ideály Povstania a s Mirkom Veselom sa zúčastnil na rokovaní Slovenskej národnej rady v Londýne s Benešom a emigračnou vládou. Dedko o tom neskôr na magnetofónovú pásku nahovoril: „V dobe Slovenského národného povstania som s Veselom ani raz nebol, ani raz som ho nevidel. Bol som vo frontovej službe, no napriek tomu bol som nespočetnekrát nútený hovoriť pri vyšetrovaní o tom, ako som odletel v dobe Povstania s Veselom do Londýna. Darmo som žiadal preveriť vec krátkou cestou svedkami nachodiacimi sa v Bratislave.“

Predseda a podpredseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov osobne išli položiť veniec na hrob povstaleckého vojaka a partizána Alexandra Dubčeka. Možno to hodnotiť ako veľmi pekné gesto, pretože každý účastník Povstania si zaslúži úctu. Chcem len vedenie SZPB upozorniť, že v októbri 2021 sme si pripomenuli 125. výročie narodenia a v januári 2022 päťdesiate výročie úmrtia Jána Ursínyho, signatára Vianočnej dohody, člena ilegálnej SNR a v podstate prvého politického väzňa komunistického režimu po februári 1948. V časopise Bojovník o ňom neuverejnili ani slovko, neudelili mu žiadne vyznamenanie, ani štátne, ani zväzové a sotva sa niekto unúval okrem príbuzných položiť mu na hrob v Rakši aspoň kvietok. Ani slovenské média mu nevenovali žiadnu pozornosť. Jediný, kto si na Ursínyho spomenul, bol Český rozhlas, ktorý odvysielal v októbri 2021 reláciu o jeho živote.

SZPB ani časopis Bojovník si vtedy nespomenuli ani významného protifašistického bojovníka Vladimíra Veleckého, ktorého komunisti popravili 8. novembra 1951. 

A tak sa mi zdá, že sa znovu vraciame o vyše tridsať rokov späť, keď najvýznamnejšími povstalcami boli vysokí komunistickí funkcionári. Lenže Husák a Novomeský skutočne pre Povstanie aj veľa urobili. Neboli však jediní, spolu s nimi Povstanie pripravovali statoční nekomunistickí odbojári a vysokí dôstojníci slovenskej armády. Nemám žiadnu ilúziu o tom, že by si niekedy v SZPB v takomto štýle spomenuli na nekomunistických organizátorov a bojovníkov  protifašistického odboja, ktorých zásluhy o odboj boli podstatne väčšie ako Dubčekove.

V januári tohto roku si Slovenský zväz protifašistických bojovníkov v tichosti pripomenul 110. výročie narodenia Gustáva Husáka, ktorý rozhodne sa viac zaslúžil o Povstanie i o federatívne usporiadanie Československa ako Alexander Dubček, ktorý ako 1. tajomník ÚV KSS ešte v júni 1963 varoval pred automatickou rehabilitáciou buržoáznych nacionalistov a avanturistickými snahami o federáciu.

Na 40. výročie úmrtia Imricha Karvaša vo februári 2021 naši protifašistickí bojovníci úplne zabudli, 120. výročie jeho narodenia vo februári 2023 si spomenuli v štvrtom (aprílovom čísle), síce fundovaným článkom Brigity Schmögnerovej, ale jeho povojnovej perzekúcii autorka venovala len pár riadkov, redakcia časopisu Bojovník i Slovenský zväz protifašistických bojovníkov pre žabo-myšie vojny na svojom zjazde v máji tohto roku „zabudli“ na 120. výročie narodenia dvojičiek Mirka a Milana Veselovcov. A mohol by som vymenovať ďalších zabudnutých vlastencov, na niektorých som ich upozornil v tejto stati.

V posledných rokoch pred koronou, keď boli veľkolepé oslavy Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, hosťom najčestnejším bol syn Alexandra Dubčeka. Medzi čestnými hosťami som nezaznamenal syna Jána Goliana, príbuzných Rudolfa Viesta, signatárov Vianočnej dohody (Jozefa Lettricha, Karola Šmidkeho, Ladislava Novomeského, Jána Ursíny, Gustáva Husáka, Mateja Joska, Ivana Horvátha a Petra Zaťka), troch bratov Veselovcov – všetkých generálov, čo je svetový unikát, Viliama Žingora, vyšších veliteľov Povstania a ďalších potomkov. Asi ich vklad nebol podľa organizátorov osláv taký veľký ako vklad radového vojaka a partizána Alexandra Dubčeka.

Treba skúmať povojnové osudy hrdinov SNP

Aj keď Povstanie bolo čiastočne potlačené, predsa jeho účastníkov môžeme považovať za víťazov. Mnohí boli ale porazení v mieri – sú to teda porazení víťazi. Nedočkali sa povojnového ocenenia ani vďaky, skôr krutého zaobchádzania. Slovenskí protifašistickí bojovníci utrpeli veľké straty nielen v boji, ale aj po vojne. V boji od nepriateľa, v mieri od vlastných, a to bolí viac. Drvivá väčšina povojnových obetí SNP je zabudnutá. Len výnimočne o nich píšu historici, väčšinou sa ich osudmi zaoberajú publicisti a spisovatelia literatúry faktu. Heslá v slovníkoch Vojenské osobnosti československého odboja 1939 – 1945 a Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945 majú po roku 1948 často spoločného menovateľa – emigroval, vylúčený z armády, potom pracovník v živočíšnej výrobe, zootechnik, robotník, ale aj väznený či dokonca popravený. Nejedno heslo sa však končí suchým konštatovaním, po roku 1948 prepustený z armády, daný na dovolenku s čakaním, degradovaný, prípadne jeho osudy sú neznáme a viac ani slova. Nie je vylúčené, že mnohí odbojári, ktorých osudy boli pre tvorcov slovníka neznáme, skončili za mrežami alebo za ostnatými drôtmi. Autori hesiel sa rozhodne mali viac zaoberať povojnovými osudmi hrdinov nášho odboja, aby sa jasne zdokumentovalo, ako sa vie vlasť „odvďačiť“ svojim hrdinom. Ich perzekúcie boli totiž reakciou na ich protifašistický odboj. Obávam sa, že nie je nádej, že slovníky vyjdú v druhom doplnenom vydaní, aby sa tak splatil aspoň čiastočne dlh voči tragickým povojnovým  osudom povstalcov. A to je veľmi smutné.

                                                           (koniec)