janbabik

Ján Bábik

Peter Zaťko

                Peter Zaťko podpísal Vianočnú dohodu dodatočne, v januári 1944, a stal sa členom ilegálnej SNR. Zaťko ako významný hospodársky odborník sa zúčastňoval na formovaní hospodárskej politiky Slovenského štátu. Usiloval sa, aby slovenské hospodárstvo nebolo závislé od nemeckého, vystupoval proti prerušeniu obchodných stykov s Čechmi a snažil sa nadviazať hospodárske styky so Švajčiarskom. Ako sa stal členom ilegálnej SNR v roku 1969 v rozhovore pre Československý rozhlas povedal:

„Koncom novembra ma navštívil Dr. Josko a oznámil mi, že novozaložená Slovenská národná rada, ktorej členmi boli Ursíny, Lettrich, Josko, Novomeský, Husák a ešte niekto za komunistickú stranu (tým bol Šmidke), tak to som vtedy nevedel, ktorého meno vraj ešte predbežne nechcú prezradiť, a že sa táto národná rada dohodla kooptovať ma za svojho člena a žiada, aby som sa k tomu vyjadril. Kooptovanie som prijal. Na koncipovaní Vianočnej som sa nepodieľal. O jej texte som sa dozvedel dákosi tesne pred vianočnými sviatkami. Doniesol mi ju Dr. Josko, ktorý bol členom ilegálnej Slovenskej národnej rady a ktorý sa zúčastňoval na koncipovaní tejto dohody. S textom som súhlasil.“

Peter Zaťko ilegálne pripravoval hospodárske zabezpečenie Povstania, keď presúval veľké množstvo potravín, priemyselných výrobkov a obeživa na stredné Slovensko, ktoré mali vydržať približne na tri mesiace. Predpokladalo sa, že centrum Povstania bude Banská Bystrica. V archíve Slovenského rozhlasu som našiel Zaťkovu spomienku, ako zásoboval predpokladané povstalecké územie v roku 1944.

„Uvedomili sme si, že bude treba zabezpečiť hospodársky nielen armádu, ale aj civilné obyvateľstvo na príslušné obdobie Povstania. Povedali sme si, že pôjde o tri veľké skupiny tovarov, ktoré bude treba koncentrovať do trojuholníka Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, predpokladalo sa, že toto bude centrum Povstania a že v tomto trojuholníku vojenské akcie najdlhšie vydržia. Išlo o produkty živočíšnej výroby, rastlinnej výroby a priemyselnej výroby. No veľmi dôležitou otázkou bolo zabezpečenie príslušného množstva peňazí pre Povstania.“

 Po vypuknutí SNP prišiel do Banskej Bystrice, kde sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Bol jediným poslancom Slovenského snemu, ktorý sa zapojil do Povstania. Ešte pred skončením vojny bol od februára do apríla 1945 spolu s Jánom Púllom povereníkom SNR pre priemysel, živnosti a zásobovanie.

Koniec vojny mu však nepriniesol pokojný život. Bol síce už pri prvom výročí Povstania bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy, ale v podstate len čo bol zrušený jeho trest smrti za Slovenského štátu, už bol obvinený v októbri 1945 zo zločinu domácej zrady. V svojich pamätiach spomína, ako ešte pred Povstaním na jednom zasadnutí ilegálnej SNR nastolil Husák požiadavku postaviť všetkých exponentov Slovenského štátu, teda aj poslancov Slovenského snemu pred súd. „Ale to budete súdiť aj mňa,“ ohradil sa Zaťko. Husák to vtedy zahovoril. Treba však zdôrazniť, že Husák a aj Novomeský, rovnako ako mnohí činovníci pred súdom potvrdili Zaťkovu protifašistickú činnosť a Zaťko bol oslobodený.

Po februári 1948 Zaťkovi ako renomovanému odborníkovi ponúkli členstvo v Komunistickej strane Slovenska, ale on, pretože bol hlboko veriaci evanjelik, odmietol, napokon bol generálny dozorca evanjelickej cirkvi. Následne ho odvolali z funkcie generálneho tajomníka Ústredného združenia slovenského priemyslu, túto funkciu zastával od roku 1936 a stal sa vedúcim učtárne. Peter Zaťko sa musel s rodinou v roku 1952 v rámci akcie B vysťahovať do Tisovca, kde najskôr pracoval ako robotník vo vápenke. Zhodou okolností býval v dome sestry Vladimíra Clementisa. Tam im pridelili im jednu izbu, predsieň, bez sociálneho zariadenia. V Tisovci pracoval ako obyčajný robotník v miestnom kameňolome. Ako Zaťko spomína, spolu so sestrou Vladimíra Clementisa s veľkým dojatím a pohnutím sledovali proces v Prahe v novembri 1952.

Po Stalinovej a Gottwaldovej smrti sa mohol zamestnať ako úradník v ČSAD v Tisovci. Zrušil sa jeho nútený pobyt v Tisovci, ale pobyt v Bratislave mal stále zakázaný, tak vďaka dobrým známym si našiel vyhovujúcejší byt a zamestnanie v Liptovskom Hrádku. Stalinovou a Gottwaldovou smrťou sa perzekúcie nezastavili. V závere 50. rokov boli na Slovensku tri veľké politické procesy – proti tvorcom Príručného encyklopedického slovníka, ktorým sa vytýkalo, že ho koncipovali protikomunisticky, hlavný obvinený docent Hirner bol odsúdený na 13 rokov –, proti bývalému sociálnemu demokratovi Jánovi Bečkovi, ten dostal 11 rokov. V roku 1958 bol Zaťko zatknutý a o rok neskôr znovu postavený pred súd. Tu bol hlavný obvinený Imrich Karvaš, ktorý sa významne zaslúžil o financovanie SNP, ďalej vysokí povstaleckí dôstojníci, vtedy už degradovaní vojaci, generáli Jozef Marko a Vojtech Kováč, plukovník Ján Malár, účastník západného odboja Anton, niekedy sa uvádza aj ako Antonín Petrák, major Zdeněk Gold a štábny kapitán Čechura. Spolu trinásti obvinení, ktorí sa väčšinou navzájom ani nepoznali, boli v roku 1959 odsúdení spolu na 90 rokov väzenia, konkrétne Zaťko dostal tri roky, ale Imrich Karvaš 17 rokov a generál Marko 14 rokov. Obvinili ich z protištátnej činnosti a z pokusu založiť tzv. federáciu podunajských národov. Zdôrazňujem, že rozsudok bol vynesený v marci 1959, teda šesť rokov po Stalinovej a Gottwaldovej smrti a tri roky po XX. zjazde Komunistickej strane Sovietskeho zväzu.

Peter Zaťko bol prepustený na amnestiu roku 1960.

Prenasledovaná bola aj rodina. Syn Petra Zaťka, tiež Peter, sa nemohol dostať na vysokú školu, ale začal pracovať ako robotník a dostal byt v Bratislave. Sem sa potom nasťahoval k nemu po prepustení z väzenia aj Peter Zaťko. On, ktorý rozhodoval o vysokých finančných prostriedkoch, musel živoriť zo skromného invalidného dôchodku. V roku 1968 bol rehabilitovaný a mohol publikovať články v Novom slove. Zomrel 10. januára 1978.

Postoj k signatárom Vianočnej dohody sa priebežne menil. Do februára 1948 boli všetci až na Petra Zaťka vážení a ctení politici. Po februári sa z demokratov stali štvanci a o dva roky sa nimi stali aj signatári dohody za komunistickú stranu. Od polovice 60. rokov sa pomery začali meniť, komunistických signatárov sme začali priam velebiť až adorovať, demokrati sa viac-menej tolerovali, ale nebolo žiaduce ich veľmi spomínať. Zlom nastal aj po roku 1989. Husák sa stal priam najnenávidenejšou postavou našich dejín, zaujímavé je, že doňho kopali neraz rovnakí ľudia, ktorí doňho kopali v čase kampane proti buržoáznym nacionalistom. Keď sa Husák dnes spomenie, tak len v negatívnom zmysle. Upierajú sa mu dokonca aj neodškriepiteľné zásluhy a pozitívne vlastnosti. Keď sa uvedie, že vydržal neľudské mučenie v čase vyšetrovania, tak sa to odbaví frázou, lebo bol fanatik… Husákovi sa vyčíta normalizácia, ale mnohým „hrdinom“ z roku 1968 sa ich činnosť v 50. rokoch a ich zodpovednosť za brutalitu akosi ticho toleruje a prehliada.

Priblížil som teda v skratke povojnové osudy signatárov Vianočnej dohody. Podobné prežili aj mnohí ďalší účastníci Povstania. Boli tragické a rovnako dramatické ako v čase bojov v slovenských horách. Niektorí členovia Zboru povereníkov počas Slovenského národného povstania  a ich zástupcovia skončili po prevrate roku 1948 vo väzení: Karol Markovič, Fedor Thurzo, Anton Rašla, Ján Ševčík a Jozef Juraj Styk, pred represáliami sa emigráciou zachránili Mikuláš Ferjenčík a Pavol Blaho. Niektorí ďalší ako Ivan Štefánik a Ivan Pietor prežívali v nemilosti režimu. Drvivá väčšina dôstojníckeho zboru povstaleckej armády, v podstate od poručíka vyššie, skončila v temných symboloch komunistického teroru v Leopoldove, Jáchymove, v Bytízi, vo Valdiciach, v Boroch. Generál Vojtech Danielovič a plukovník Alexander Korda väzenie neprežili. Partizánski velitelia Viliam Žingor a jeho druhovia Samuel Bibza a Ladislav Nosák, ďalej Josef Trojan a ilegálny pracovník, neskôr partizán Vladimír Velecký boli popravení.

Takto tragicky skončili významní povstalci, ilegálni pracovníci, vojaci i partizáni. Na ich výrazný podiel na najvýznamnejšej udalosti v slovenskej histórii v XX. storočí a ich tragický osud sa zabúda. Štátni predstavitelia i historici im venujú len malú pozornosť a ignorujú ich aj tí, ktorí by sa o ich pamiatku mali starať predovšetkým, vedúci činitelia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Oni aj v súčasnosti hľadajú najvýznamnejších hrdinov medzi príslušníkmi komunistického odboja, najmä z radov vysokých funkcionárov KSS a KSČ z roku 1968, ktorí boli v čase normalizácie údajne prenasledovaní.