Založ si blog

Signatári Vianočnej dohody po 80 rokoch

Ján Bábik

Minulý týždeň pri príležitosti 80. výročia podpísania Vianočnej dohody som sa v štvordielnom seriáli blogov v Pravde zaoberal osudmi jej signatárov po druhej svetovej vojne. Aj keď ide o jeden z najvýznamnejších aktov slovenskej histórie, až na niekoľko výnimiek sa mu venovala malá pozornosť. Z iniciatívy Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Nového slova bolo na Gajovej ulici v Bratislave malé spomienkové zhromaždenie, rovnako ako v obci Rakša, kde sa narodil jeden zo signatárov Ján Ursíny, potom v Martine na počesť Jozefa Lettricha, blog napísal Eduard Chmelár, krátky článok bol publikovaný na terazsk., ale médiá, aj tie verejnoprávne, zaznamenali toto výročie ako obyčajne hromovým mlčaním. K výročiu Vianočnej dohody sa dokonca neprihlásilo ani súčasné vedenie Národnej rady Slovenskej rady, hoci dnešná NR SR je obrazne pokrvným potomkom Vianočnej dohody.  

Zhrniem myšlienky mojich blogov do niekoľkých viet. Vianočnú dohodu, politický program Slovenského národného povstania, v decembri 1943 podpísali pôvodne šiesti signatári – za Komunistickú stranu Slovenska Karol Šmidke, Ladislav Novomeský a Gustáv Husák, za občiansky blok Ján Ursíny, Jozef Lettrich a Matej Josko. V priebehu mesiaca svoj podpis pridali sociálny demokrat, spisovateľ Ivan Horváth a národohospodár Peter Zaťko. Vianočná dohoda znamenala aj vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady.

Po skončení druhej svetovej vojny boli všetci signatári až na Petra Zaťka vážení a ctení politici. Petra Zaťka postavili pred súd a ako bývalého poslanca Slovenského snemu obvinili z vlastizrady, ale bol oslobodený. Situácia sa dramaticky zmenila po februári 1948. Gustáv Husák sa stal jedným z hlavných organizátorov komunistického prevratu na Slovensku, po ktorom museli jeho bývalí politickí spojenci Jozef Lettrich a Matej Josko emigrovať, aby si zachránili aspoň holé životy. Ján Ursíny sa stal prvou obeťou pofebruárového teroru, už v apríli 1948 bol za údajnú spoluprácu s ľudáckym exilom a vlastizradu odsúdený na sedem rokov väzenia. A to ešte mohol hovoriť o istom šťastí, pretože v tom čase ešte neplatil drakonický zákon 231/1948, a tak aj prokurátor Ján Feješ a sudca Karol Bedrna, ktorí sa neskôr smutne „vyznamenali“ v ďalších politických procesoch, mu mohli dať len relatívne nízky trest. Na základe tohto zákona rok po Ursínyho odsúdení popravili Heliodora Píku, o dva roky a dva mesiace obesili Miladu Horákovú a o dva roky a osem mesiacov vykonali absolútny trest nad Viliamom Žingorom, Samuelom Bibzom a Ladislavom Novákom.

Po Jánovi Ursínym boli o necelé tri roky postupne pozatýkaní ako buržoázni nacionalisti najprv Ivan Horváth, potom Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, v roku 1958 uväznili Petra Zaťka v súvislosti s prípravou procesu proti účastníkom SNP. Karola Šmidkeho pred represáliami zachránila nečakaná i záhadná smrť.

Gustáv Husák v procese proti buržoáznym nacionalistom bol v roku 1954 odsúdený na doživotie, Ivan Horváth na dvadsať dva rokov a Ladislav Novomeský na desať. Peter Zaťko v roku 1959 na tri roky väzenia. Ján Ursíny bol prepustený z väzenia po piatich rokoch, Ladislav Novomeský na Vianoce v roku 1955, Ivan Horváth na začiatku roka 1960 (po ôsmich mesiacoch na následky útrap z väzenia zomrel) a Gustáv Husák a Peter Zaťko boli  amnestovaní v máji 1960. Piati signatári Vianočnej dohody si odsedeli v rokoch 1948 – 1960 spolu 30 rokov a 1 mesiac, z toho Ján Ursíny 5 rokov, Gustáv Husák 9 rokov a 3 mesiace, Ivan Horváth, 9 rokov a 1 mesiac, Ladislav Novomeský 4 roky a 11 mesiacov, Peter Zaťko 1 rok a 10 mesiacov.

Od polovice 60. rokov sa pomery začali prudko meniť, komunistickí signatári Vianočnej dohody sa začali priam velebiť, až adorovať, demokratickí sa viac-menej tolerovali, ale nebolo žiaduce ich veľmi spomínať. Jánovi Ursínymu síce až po odvolaní Najvyšší súd zrušil rozsudok v roku 1964, čo možno v tom čase považovať za malý zázrak, pretože oslobodzujúce verdikty sa vtedy týkali nekomunistických politických väzňov len výnimočne. Do politického života sa už nevrátil nielen pre vysoký vek, rovnako ani Peter Zaťko. Koncom 60. rokov umierajú aj Jozef Lettrich a Matej Josko, ktorí sa výrazne angažovali v demokratickom exile.  

Novú etapu politickej kariéry naštartovali v roku 1968 Ladislav Novomeský a najmä Gustáv Husák. Zlom nastal po roku 1989. Husák sa stal priam najnenávidenejšou postavou našich dejín, zaujímavé je, že sa na ňom vtedy vyvršovali neraz tí istí ľudia, ktorí doňho bezohľadne kopali v čase kampane proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Upierajú sa mu dokonca aj neodškriepiteľné zásluhy o protifašistický odboj i pozitívne vlastnosti. Keď sa spomenie, že vydržal neľudské mučenie v čase vyšetrovania, nepriznal sa a nekajal sa, určitým spôsobom sa to znevažuje frázou, lebo bol fanatik. O Alexandrovi Dubčekovi, ktorý sa v každej zložitejšej situácii rozplakal, sa povie, preto že bol ľudský.  

Husákovi sa vyčíta normalizácia, ale mnohým dnešným „hrdinom“ sa ich činnosť v 50. rokoch a ich zodpovednosť za vtedajšiu brutalitu akosi ticho toleruje a prehliada. Korunu všetkému nasadil český historik Jiří Pernes, ktorý v knihe Takoví nám vládli opisuje zasadnutie ÚV KSČ z 29. mája 1968, kde Husák obvinil Novotného zo zodpovednosti za zločiny 50. rokov:

„Úloha žalobce připadla Gustávu Husákovi. Ten se na ni dokonale připravil. Od řečnického pultu útočil na Novotného nevybíranými slovy, obviňoval jej ze všech možných špinavostí, jeho asketická tvář žhnula fanatismem, jeho nenávistná slova prostupovala vášeň nesmiřitelnosti vůči oběti, jež mu byla vydána všanc.

Bledý Novotný, na něhož kostnatý Husákův prst od předsednické tribuny ukazoval stále častěji, se krčil na místě a i když dostal možnost se hájit, nedokázal tomuto inkvizitorovi odpovědět stejně pádně. Těžko říci, zda někoho při pohledu na Husáka vůbec napadlo, že je-li tento nenávistí prostoupený člověk za řečnickým pultem představitelem obrozujíci se československé demokracie, nečeká Československo nic dobrého.“  

Čiže Husák je ten arcidiabol, ktorý neprávom útočil na úplne neviniatko Antonína Novotného. Už len čakám, kedy niekto príde s teóriou, že „oteplenie“ a „odmäk“ na Slovensku nenastali až po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, ale už po zatknutí Gustáva Husáka 6. februára 1951 a „odborníci“ na buržoázny nacionalizmus budú ešte vyznamenaní, pretože odhalením Husáka zabránili väčším perzekúciám. Možno nejaký husákobijca vyjde s názorom, že vďaka tomu, že včas odstránili Husáka, neboli 50. roky také kruté ako normalizácia. Zaujímavé je, že Husákovi sa vyčíta najmä jeho spôsob vládnutia za normalizácie, ale úplne sa obchádza jeho úloha v prevrate v roku 1948 a naštartovanie represálií po ňom. Gustáv Husák má ale od 6. februára 1951 neotrasiteľné alibi, odvtedy sa už jednoducho na brutalite režimu v 50. rokoch nepodieľal. Trest smrti nedostal, ako sa tvrdí, pretože sa po smrtiach Stalina a Gottwalda nepopravovalo, ale predovšetkým za svoju obhajobu a nezlomnosť. Popravy totiž pokračovali ďalej, rovnako ako aj ďalšie politické procesy, preto označovať obdobie po roku 1953 ako za uvoľnenie a odmäk je absolútne scestné a nezodpovedá pravde. Ak sa chcem vyjadriť v duchu meteorológie, tak to oteplenie po roku 1953 predstavovalo, ako keď teplota z – 50°C stúpne na – 45°C.  Politické procesy pokračovali ďalej, ale už nie proti vysokým komunistickým funkcionárom, ale proti tzv. triednym nepriateľom, údajným kulakom a vykorisťovateľom, živnostníkom, slovenskej inteligencii, demokratickým politikom, účastníkom protifašistického odboja, predstaviteľom katolíckej a evanjelickej cirkvi a p., len sa o nich veľmi nepíše, dokonca ani Encyclopaedia Beliana a Biografický lexikón Slovenska v hesle Ján Bečko nezaznamenali podľa jeho autorov asi takú banalitu, že tento sociálnodemokratický politik, člen londýnskej emigrantskej vlády bol v roku 1958 odsúdený na 11 rokov. Biografický lexikón Slovenska ignoruje napr. aj, že 30. apríla 1959  bol zatknutý a následné odsúdený žilinský chirurg MUDr. Gejza Kauzál, rovnako ignoruje 10 ročné väznenie člena ilegálnej SNR Jozefa Juraja Styka a Encyklopédia Slovenska tvrdí, že Peter Zaťko odišiel v roku 1959 do invalidného dôchodku, hoci v tomto roku bol po ročnom väznení vo vyšetrovacej väzbe odsúdený na tri roky. Je to len lajdáctvo autorov hesiel, alebo zámerné zamlčiavanie politických procesov proti nekomunistom?

Procesy s nezmenšenou intenzitou neustále pokračovali približne do roku 1962. V tých podľa legendy „zlatých rokoch šesťdesiatych“ bolo po amnestii v roku 1960 ešte stále 3 100 politických väzňov (len podľa oficiálnych štatistík, predpokladám, že v skutočnosti ich bolo viac) a po ďalšej amnestii v roku 1962 ich zostalo vyše 1500 a ešte v roku 1968 do májovej amnestie v československých väzniciach stále trpeli politickí väzni. Až 4. mája 1968 prepustili napr. na amnestiu protifašistického bojovníka a evanjelického kňaza Jozefa Juráša! Preto neustále označovanie šesťdesiatych rokov za zlaté považujem za minimálne cynické.

 Podivná organizácia Amnesty International vznikla v roku 1961, keď ešte v československých väzniciach, ako som uviedol, boli tisíce politických väzňov a ďalšie tisíce amnestovaných boli prenasledovaní na tzv. slobode. Tými sa AI zaoberala minimálne, ale zato dojímavú pozornosť venovala za normalizácie rôznym exkomunistickým disidentom, ktorí vzhľadom na svoju politickú činnosť a kariéru v 50. rokoch pravdepodobne považovali za potláčanie svojich ľudských práv, že nemôžu ľudské práva potláčať iným. Priam symbolické je, že po roku 1989 sa do vedenia Amnesty International nedostal bývalý politický väzeň, výrazná morálna autorita tretieho odboja ako napr. Anton Srholec, ale dcéra vysokého komunistického funkcionára v povojnovom období a ktorý najprv v 50. rokoch a potom v normalizácii upadol do nemilosti režimu, ktorý s takým entuziazmom a obetavosťou budoval pre iných, ale podľa všetkého nie pre seba.

Gustáv Husák po uchopení moci najprv ako prvý tajomník ÚV KSČ, neskôr ako prezident od roku 1975, nedodržal slovo, ktoré dával, že návrat pomerov pred január 1968 je nemožný, ale rozhodne nedopustil návrat do 50. rokov, teda do časov, keď už bol väznený a stranícka karta vtedy bila nejednému budúcemu reformátorovi, len sa ešte nestihol obrodiť. Za svoju činnosť v štruktúrach Gottwaldového alebo Novotného režimu sa neospravedlnil ani jeden. Úplnou absurdnosťou je, keď niektorí kritici Gustáva Husáka vážne tvrdia, že pomery za normalizácie boli horšie ako v 50. rokoch. Husák skutočne vrátil pomery o niekoľko rokov späť, ak by sa dal kvantifikovať stupeň perzekúcií, tak približne do rokov 1964 – 1965. Tieto roky dnes vnímame v podstate pozitívne, hoci bolo viac politických väzňov ako počas celej normalizácie. Treba zároveň zobrať do úvahy aj ťažký život väčšiny amnestovaných politických väzňov, živoriacich vtedy na okraji spoločnosti, rozhodne v horších podmienkach ako neskoršie martýrske ikony normalizácie. Zdá sa mi, že podstatne tragickejší osud, aspoň podľa súčasného výkladu dejín, mali vysokí komunistickí funkcionári, ktorí za normalizácie po odvolaní z vysokých straníckych funkcií a po strate výnimočných privilégií trpeli vo vilách, v rozľahlých bytoch a v letných sídlach, ako v 50. rokoch tzv. triedni nepriatelia, ktorí strávili niekoľko rokov v „liečivých“ rádioaktívnych jáchymovských baniach, resp. v Leopoldove, v Ilave, vo Valdiciach a neraz prišli i o celý majetok.

   Ďalšiemu signatárovi Vianočnej dohody za komunistickú stranu, Karolovi Šmidkemu, zobrali ulicu v Bratislave, socha zatiaľ zostala. Relatívne dobre dopadli v súčasnosti Ladislav Novomeský a Ivan Horváth. Ani ten najtvrdší vzdelaný pravičiar si nedovolí spochybňovať vysokú hodnotu ich literárnej tvorby. Ich diela vychádzajú aj v demokracii, Ladislav Novomeský prišiel síce o múzeum v Senici, v meste, kde vyrastal, ale zachovala sa jeho socha a na železničnej stanici pribudla tabuľa, ktorá pripomína, že z nej je Do mesta 30 minút. V Senici sa stále usporadúva literárna súťaž pre mladé talenty nazvaná po ňom. Rodný dom Ivana Horvátha v Senici sa nezachoval, bola na ňom pamätná tabuľa, tá mala byť na mestskom úrade, ale sa stratila ktovie kam. V roku 2022 odhalili v Senici na Záhoráckej stene slávy novú tabuľku s jeho menom. Po Ladislavovi Novomeskom a Ivanom Horváthovi sú v Bratislave pomenované dve gymnázia.

Ivan Horváth s dvadsiatimi dvoma rokmi, ktoré mu udelil sudca Juraj Uhrín, z ktorých si aj s vyšetrovacou väzbou odsedel deväť rokov a jeden mesiac, je po popravenom Vladimírovi Clementisovi a Danielovi Okálim najtvrdšie postihnutý slovenský spisovateľ po roku 1948. Vo väzení strávil podstatne viac ako všetci exkomunistickí disidenti na Slovensku za normalizácie spolu. Títo boli po roku 1989 ovešaní najvyššími štátnymi vyznamenaniami, len na odbojovú činnosť Ivana Horvátha, jeho výnimočnú literárnu tvorbu, ale i martýrium sa akosi pri udeľovaní štátnych radov zabudlo.

Ani členovia občianskeho bloku sa nedočkali veľkého uznania a vďačnosti po roku 1989, hoci by sa to po politických a spoločenských zmenách dalo právom očakávať. Boli síce všetci rehabilitovaní, ale veľmi sa o nich nehovorí. Jozefa Lettricha, Jána Ursínyho a Petra Zaťka vyznamenal prezident Václav Havel ešte v čase Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Radom T. G. Masaryka in memoriam. V samostatnej Slovenskej republike sme na väčšinu signatárov Vianočnej dohody zabudli, podobnú poctu dostal len Peter Zaťko. Jeho príbuzní prevzali z rúk prezidenta Rudolfa Schustera Pribinov kríž v roku 2000. Na jeho rodnom dome vo Vavrišove je jeho pamätná tabuľa. Vyšli spomienky Zaťkove a Ursínyho i Lettrichovo dielo História novodobého Slovenska a jeho zástoj v slovenských dejinách zhodnotil zborník Jozef Lettrich a jeho doba. Jeho telesné pozostatky sme previezli na Slovensko a pochovali na Národnom cintoríne v Martine. V Martine po ňom pomenovali gymnázium. Jánovi Ursínymu na rodnom dome v Rakši pri Turčianskych Tepliciach odhalili v roku 2012 pamätnú tabuľu. Bratislavčanom len pripomínam, že Ursínyho ulica v Bratislave nie je pomenovaná po ňom, ale po stavebnom inžinierovi Jurajovi Ursínym. O Matejovi Joskovi nevieme už vôbec nič a ani si ho nijako nepripomíname, úplne zabudnutá postava.

Pred Národnou radou Slovenskej republiky jednoznačne chýba socha Jozefa Lettricha, prvého, zdôrazňujem, prvého! demokraticky zvoleného predsedu Slovenskej národnej rady v riadnych demokratických voľbách v roku 1946. Po ňom sa druhým demokraticky zvoleným predsedom slovenského parlamentu stal až po 44 rokoch František Mikloško v roku 1990.

Dozvedel som sa, že Mestský úrad v Turčianskych Tepliciach už niekoľkokrát podal návrh na vyznamenanie Jozefa Lettricha Radom Ľudovíta Štúra. Zatiaľ neúspešne. Ak má pani prezidentka čo len trochu vzťah k tradíciám boja proti fašizmu a za demokraciu, v roku 80. výročia SNP akceptuje konečne nielen návrh na vyznamenanie Jozefa Lettricha, ale pridá aj ďalšieho rodáka z turčianskoteplického okresu Jána Ursínyho. A bolo by spravodlivé, keby si spomenula i na Ivana Horvátha.

To bolo len malé zamyslenie, ako si dnes pripomíname tvorcov a signatárov jedného z najdôležitejších dokumentov v slovenských dejinách 20. storočia.

Pamäti statočného vlastenca generála Jozefa Marka

09.06.2024

Ján Bábik Smutným faktom je, že meno generála Jozefa Marka (8. 6. 1904 Zeleneč – 22. 5. 1981 Bratislava) je pre mnohých neznáme. Pri tom ide o významného hrdinu našej histórie, ktorý sa výrazne zaslúžil o Slovenské národné povstanie a ako to v našich dejinách býva smutným zvykom, bol za svoje vlastenectvo a statočnosť kruto potrestaný. Jozef Marko, [...]

Na lavici obžalovaných Encyklopédia

29.05.2024

(k 65. výročiu politickému procesu proti A. Hirnerovi a spol.) Ján Bábik Obdobie po smrti komunistických diktátorov Stalina a Gottwalda po roku 1953 sa nielen v Sovietskom zväze, ale aj v Československu obyčajne označuje ako obdobie odmäku podľa nie veľmi vydarenej novele sovietskeho spisovateľa Iľju Erenburga. Údajne sa skončilo s politickými procesmi [...]

Vnútorný nepriateľ – buržoázny nacionalizmus IV. časť

28.04.2024

K 70. výročiu procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom Ján Bábik Väznenie Ďalšie osudy jednotlivých odsúdených sú tiež pozoruhodné. Gustáv Husák to vo väzení, rovnako ako aj iní vysokí komunistickí funkcionári, nemal ľahké. Ostatní odsúdení, čiže tzv. triedni nepriatelia, ich celkom správne považovali za strojcov ich tragédie, tak boli nezriedkavé [...]

medveď hnedý

Medveď v Šútove zaútočil na cyklistu, previezli ho do nemocnice

24.07.2024 22:15

Od začiatku roka do 1. júla eviduje Štátna ochrana prírody 793 hlásení o výskyte a strete medveďa s človekom.

Russia Ukraine Moscow Mood

Moskva láka svojich mužov na front. Za akú odmenu ich chce vidieť bojovať proti Ukrajincom?

24.07.2024 19:00

Rusko má zjavne problém s náborom mužov, ktorí sú ochotní zapojiť sa do invázie. Moskovský starosta oznámil, že mesto im ponúka vysokú prémiu.

Taraba, dúhová vlajka, lgbti

Dúhová vlajka so štátnym znakom? Taraba podal trestné oznámenie za hanobenie zástavy. Odborník: Taký trestný čin neexistuje

24.07.2024 19:00

Prípravu zákona v tejto súvislosti už avizoval aj predseda SNS Andrej Danko.

rokovanie vlády, Robert Fico,

Fico: Odporúčania EK nezohľadňujú mnohé opatrenia prijaté koalíciou. Susko: Správa je nevyvážená až zavádzajúca

24.07.2024 18:13, aktualizované: 20:51

Vo svojom stanovisku Fico zdôraznil, že príslušné rezorty budú s EK viesť ďalší dialóg.

janbabik

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 20
Celková čítanosť: 25557x
Priemerná čítanosť článkov: 1278x

Autor blogu

Kategórie