janbabik

(k 65. výročiu politickému procesu proti A. Hirnerovi a spol.)

Ján Bábik

Obdobie po smrti komunistických diktátorov Stalina a Gottwalda po roku 1953 sa nielen v Sovietskom zväze, ale aj v Československu obyčajne označuje ako obdobie odmäku podľa nie veľmi vydarenej novele sovietskeho spisovateľa Iľju Erenburga. Údajne sa skončilo s politickými procesmi a po amnestii sa dostalo na slobodu mnoho politických väzňov.

Táto legenda je, pokiaľ sa týka Československa, nepravdivá, zavádzajúca, ba až falošná. Pravda je, že v Československu prestali súdiť vysokých komunistických funkcionárov, medzi posledné procesy s nimi patrili súdy so skupinou pracovníkov aparátu KSČ Marie Švermová a spol. (január 1954) a s buržoáznymi nacionalistami Gustáv Husák a spol. (apríl 1954). Amnestie a výsledky tzv. Barákovej komisie boli žalostné, priniesli prepustenie z väzenia len bezvýznamnému percentu politických väzňov, takmer výlučne vysokým straníckym funkcionárom. Komunistický režim však potreboval nových väzňov na otrockú prácu v Jáchymove a v Příbrame, tak procesy pokračovali ďalej, len ich obeťami neboli vysokí komunistickí pohlavári, ale bežní ľudia. Až na drobné výnimky sa už neorganizovali monsterprocesy, tisíce ľudí bolo odsúdených bez väčšej pozornosti tlače, rozhlasu, spravodajského filmu i vtedy začínajúcej televízie, a tak mohol vzniknúť dojem, že súdy s tzv. nepriateľmi štátu sa skončili.

Ťaženie proti slovenským intelektuálom

V rokoch 1957 až 1959 sa konalo na Slovensku niekoľko politických procesov, v ktorých boli súdení údajní trockisti (Karol Terebessy a spol.), bývalí členovia sociálnej demokracie (Ján Bečko a spol.), organizátori Slovenského národného povstania (Imrich Karvaš a spol., na dlhoročné tresty boli odsúdení aj vysokí povstaleckí dôstojníci, generáli Jozef Marko a Vojtech Kováč, plukovník Ján Malár, účastník západného odboja Anton Petrák, národohospodár Peter Zaťko). Tieto procesy sú v súčasnosti zamlčiavané, nepíše sa o nich, len aby sa nenarušila pochybná legenda presadzovaná tzv. reformnými komunistami o údajnom odmäku v Československu po Stalinovej smrti a XX. zjazde KSSZ. O obetiach perzekúcií sa nedostatočné píše, dokonca ani Encyclopaedia Beliana a Biografický lexikón Slovenska v hesle BEČKO, Ján nespomína asi pre autorov takú banalitu, že tento bývalý sociálny demokrat bol v roku 1958 odsúdený na 11 rokov.

Koniec päťdesiatych rokov je v znamení tvrdého prenasledovania slovenskej inteligencie. V roku 1958 sa konali neľútostné čistky v Slovenskej akadémii vied, v školstve, v štátnej správe, ktoré zasiahli veľký počet tzv. triednych nepriateľov a ich príbuzných. Vyvrcholením represálií bolo súdne pojednávanie, ktoré do histórie vošlo pod názvom Proces proti encyklopedistom.  

Aj keď proces proti tzv. buržoáznym nacionalistom na dlhé roky utlmil snahy o emancipáciu slovenského národa v oblasti štátoprávneho usporiadania, na poli kultúry a vzdelania bolo badať úsilie slovenskej inteligencie posunúť intelektuálnu úroveň Slovákov vyššie. Jedným z takýchto projektov malo byť vydanie Príručného encyklopedického slovníka na pôde Matice slovenskej vo vydavateľstve Osveta.

S myšlienkou vydať encyklopédiu prišiel v polovici 50. rokov docent Alexander Hirner. O začiatočných prácach hovoril v roku 2001 v rozhlasovom dokumente Jána Čomaja jeden z tvorcov encyklopédie František Oktavec:

„Slovník bol rozvrhnutý na tri zväzky, počet hesiel sa postupne upravoval, napokon ich bolo okolo 50 000. Spolu so Slovenskou akadémiou vied sa zostavoval aktív vyše tristo vedeckých a odborných pracovníkov – tvorcov a lektorov. Vedúcim redaktorom bol Alexander Hirner. Medzi edičnými pracovníkmi boli Ľudovít Januška, Ladislav Hvizdoš, Mária Bodenková. Na rukopise sa stále pracovalo, keď prvý diel – A – G – išiel do sadzby.“

Vyšetrovanie

Práca na encyklopédii vzbudila veľkú pozornosť straníckych orgánov i príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Zbierali sa udania, že chystané dielo nespĺňa atribúty socialistickej publikácie, že má vyslovene spiatočnícky charakter, dominujú v ňom heslá reakčnej a náboženskej povahy, naopak minimálne sú v ňom zastúpené heslá pokrokové, o materializme a marxizme-leninizme. Pokiaľ ide o osobnosti, prekážali heslá o Jozefovi Cígerovi-Hronskom, Františkovi Dibarborovi, Eugenovi Kramárovi, Borisovi Pasternakovi, Andrém Gidovi, o politikoch z obdobia Slovenského štátu, o maďarských spisovateľoch, ktorí podporili protikomunistickú revolúciu v roku 1956,  i o ďalších, ktorí boli v tom čase označovaní za reakčné živly. Porovnával sa aj nižší počet hesiel osobností zo Sovietskeho zväzu s ďalších ľudovodemokratických krajín oproti predstaviteľom z kapitalistickej cudziny. Posudzovatelia kritizovali nevyvážený rozsah jednotlivých hesiel, považovali 10 riadkov venovaných sovietskemu štátnikovi Andrejovi Ždanovovi či 15 riadkov Komunistickej internacionále za rozsahom nedostatočné, pretože iné, podľa nich heslá o reakcionároch dostali väčší priestor.  

Potichu sa tiež vyčítalo, že po hesle bacil nasledovalo heslo o prvom tajomníkovi ÚV KSS Karolovi Bacílkovi a po hesle Buďonnyj zase heslo buďonovský kôň. A aj keď účtovníctvo bolo v poriadku, na súde boli tvorcovia ešte obvinení z vyplácania neúmerne vysokých honorárov, hoci všetky boli vypočítané podľa vtedy platného sadzobníka.

Pridali sa aj hlásenia agentov ŠtB o jednom narodeninovom posedení pri vínku, kde účastníci viedli protištátne reči, keď hovorili o akejsi federácii podunajských štátov, ale i o ďalších diskusiách v súkromí, kde podozriví vyjadrovali sympatie účastníkom protikomunistického maďarského povstania v roku 1956, nespokojnosť s politickými pomermi v Česko-Slovensku a kriticky hovorili o vysokých komunistických funkcionároch. Nie je vylúčené, že svoju úlohu zohrala aj osobná nevraživosť Karola Bacílka voči Alexandrovi Hirnerovi, ktorý sa už v roku 1945 nelichotivo vyjadril o Bacílkových „intelektuálnych“ schopnostiach.

Deň pred Štedrým dňom 1958 bol zatknutý hlavný tvorca encyklopédie docent Alexander Hirner. Významný sociológ a pracovník Matice slovenskej okamžite absolvoval dlhotrvajúci výsluch. A potom nasledovali mnohé ďalšie. Do 3. marca 1959 vypočúvanie Alexandra Hirnera trvalo spolu viac ako 252 hodín.

Hneď po Novom roku zatkli aj ďalších matičiarov — kultúrneho činovníka a prekladateľa, bývalého hlásateľa povstaleckého Slobodného slovenského vysielača Františka Oktavca, prekladateľa  autora kníh pre deti a mládež Jozefa Telgárskeho, sociológa Ľudovíta Janušku, prekladateľa a esperantistu Eduarda Tvarožka, polonistu a hlavného účtovníka vydavateľstva Osveta Jána Olexu a prekladateľa Štefana Veselého.

Vyšetrovanie sa nieslo v duchu neľudských metód typických pre 50. roky – dlhotrvajúce únavné nočné výsluchy, nasadzovanie agentov provokatérov do ciel, ktorí presviedčali obvinených, aby sa radšej priznali, keď nechcú dostať absolútny trest, predkladanie sfalšovaných výpovedí o priznaní ostatných obvinených, vyhrážanie sa postihom rodinných príslušníkov, mierenie nabitou pištoľou a p. O metódach vyšetrovateľov hovoril v roku 2001 František Oktavec:

„Vyšetrovanie neviedlo k ničomu. Nemal som sa k čomu priznať. ,Hovoríte ako živá encyklopédia, ale o svojej vine ani slova,´ znelo občas z úst vyšetrovateľa, keď nemal čo dať do protokolu, a hodiny ma žmýkal. Raz si Jerzyho Putramenta, vtedajšieho predsedu Spolku poľských spisovateľov, ktorého zaujímavú a myšlienkovo novú esej sme preložili a čítali, plietli s nepriateľom socializmu, guvernéra Imricha Karvaša zamieňali za spisovateľa Petra Karvaša.“

Súdne pojednávanie

Súd s encyklopedistami sa nakoniec konal koncom mája 1959. Prokurátor Karol Maurer v obžalúvacej reči povedal:

„Z rozboru trestnej činnosti obvinených vyplýva, že na úseku nášho kultúrneho života pracujú na zodpovedných funkciách ľudia, ktorí ešte stále neprestali v protištátnej činnosti o návrat ,starých zlatých časov´, najmä keď majú pritom stále výdatnú podporu z kapitalistických krajín. Vyvíjajú všemožné snahy brzdiť náš postup šírením buržoáznej ideológie, ktorú zahaľujú do rozličných pseudovedeckých a pseudoestetických názorov.“

Aj napriek brutálnemu vyšetrovaniu sa obžalovaní nepriznali v plnom rozsahu, napr. Alexander Hirner pripustil reči o konfederácii i chyby pri koncipovaní encyklopédie, protištátnu činnosť ani spojenie s cudzinou nepriznal. František Oktavec uznal ideologické chyby, odmietol však sabotáž a podvracanie republiky, Eduard Tvarožek nepriznal nič. Povedal, že on nie je proti socializmu, len proti socialistickému realizmu.

Napokon 29. mája 1959 senát pod vedením sudcu Gašpara Kubeka vyniesol tvrdé rozsudky — docent Alexander Hirner bol odsúdený na trinásť rokov, odobrali mu vedecké hodnosti a vyznamenania. Vysoký trest docenta Hirnera súd zdôvodnil takto: „Dr. Hirner spomedzi obžalovaných je najvyhranenejším a najzarytejším nepriateľom ľudovodemokratického poriadku. Možnosť jeho nápravy je uskutočniteľná len po výkone dlhodobého trestu odňatia slobody.“

Ďalší obžalovaní boli odsúdení na tieto tresty — František Oktavec na 7 rokov, Ján Olexa na 6 rokov, Ľudovít Januška na 4 roky, Eduard Tvarožek na tri a pol roka, Jozef Telgársky na dva a pol roka a Štefan Veselý na pol druha roka.

Odsúdení sa odvolali, ale Najvyšší súd na svojom zasadnutí 31. júla 1959 v podstate potvrdil rozsudky, len Jánovi Olexovi znížil trest na dvadsať mesiacov.

Časť odsúdených bola prepustená z väzenia na amnestiu o rok neskôr v máji roku 1960, samozrejme, žili potom ako všetci amnestovaní politickí väzni na okraji spoločnosti. Na Alexandra Hirnera a Františka Oktavca sa amnestia nevzťahovala, a tak František Oktavec zostal vo väzení až do decembra 1963 a Alexander Hirner, aj keď za neho intervenovali významné osobnosti vedeckého i kultúrneho života, prežil podľa propagandy tzv. reformných komunistov „zlaté“ roky šesťdesiate za mrežami až do mája 1966.

Po prepustení z väzenia sa Alexander Hirner snažil o svoju rehabilitáciu. O absurdnosti rehabilitačných konaní v druhej polovici 60. rokov svedčí aj skutočnosť, že rehabilitačný proces so Žingorom a spol. v apríli 1968 mal pôvodne viesť senát pod vedením Gašpara Kubeka, čiže toho istého sudcu, ktorý len pred deviatimi rokmi poslal na dlhé roky do väzenia práve encyklopedistov Alexandra Hirnera, Františka Oktavca a ďalších. Gašpara Kubeka vymenili až na nátlak verejnosti za sudcu Ivana Bartla. 

Všetci odsúdení encyklopedisti boli napokon v roku 1969 zbavení absurdných obvinení a rehabilitovaní v plnom rozsahu.