janbabik

K 70. výročiu procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom

Ján Bábik

Väznenie

Ďalšie osudy jednotlivých odsúdených sú tiež pozoruhodné. Gustáv Husák to vo väzení, rovnako ako aj iní vysokí komunistickí funkcionári, nemal ľahké. Ostatní odsúdení, čiže tzv. triedni nepriatelia, ich celkom správne považovali za strojcov ich tragédie, tak boli nezriedkavé fyzické útoky na nich i pokusy o ich likvidáciu. Podľa svedectiev sa Gustáv Husák správal k spoluväzňom odmerane, tvrdil, že skutočným politickým väzňom je on, kým ostatní sú zločinci, vlastizradcovia a kriminálnici. Husáka viackrát spoluväzni v Leopoldove zbili. Podobne sa napr. správal Josef Pavel, pred zatknutím námestník ministra vnútra, ktorý sa výrazne zaslúžil v tejto funkcii na naštartovanie brutálneho prenasledovania odporcov režimu po roku 1948. Je priam absurdné, že sa stal v roku 1968 ministrom vnútra v Černíkovej vláde, ale takých „demokratov“ bolo v tzv. obrodnom procese medzi reformnými komunistami neúrekom.  

O podmienkach vo väzení Gustáv Husák v roku 1968 písal na stránkach českého časopisu Kultúrní tvorba. Aj tento článok potvrdzoval názory väznených vysokých komunistických funkcionárov – my sme boli väznení nevinne, ale tí druhí tam boli oprávnene! Aj z Husákovej spomienky vyplýva, že vysokí komunistickí funkcionári neprešli žiadnou sebareflexiou, nepripustili si žiadnu zodpovednosť za väznenie desaťtisícov nevinných ľudí s iným politickým názorom.

„Boli sme hodení napospas politickým sfanatizovaným, skutočným nepriateľom strany a štátu, ktorí tvorili väčšinu osadenstva väzníc a svoju nenávisť k režimu a komunizmu si vybíjali na nás, čo sme sa i naďalej hlásili k svojmu komunistickému presvedčeniu. Dni a noci prežívať v takomto prostredí, plnom zloby a nenávisti ku komunizmu a komunistom, pri vlastných starostiach a depresiách, mimoriadne sťažovalo aj tak dosť ťažké roky väznenia. Reakční väzni sa vysmievali, ponižovali. Ochrany ani pomoci nebolo. Boli sme štvancami, páriami aj medzi väzňami. Väzenské orgány sa správali neutrálne: väzeň ako väzeň. A tak reakcionári mali voľné pole pôsobnosti na provokácie a násilnosti.“

Ako sa politickí väzni správali nielen k vysokým komunistickým funkcionárom, ale aj k dôstojníkom ŠtB či prokurátorom a sudcom z politických procesov, ktorí sa tiež stali väzňami, dokumentuje spomienka Eduarda Goldstückera:

„Ako dodatočný trest pre nás komunistov bolo, že nás strčili medzi našich „nepriateľov“ všetkých odtieňov, ktorí nám vytýkali, že sme pomáhali nastoliť režim, ktorý ich zničil, potlačil, zavrel atď. Napríklad priviezli do Leopoldova niekoľko odsúdených ľudí zo Štátnej bezpečnosti z Bratislavy. Jeden z nich pracoval v tej istej dielni ako ja. Jedného dňa prišla do dielne skupina mladých ľudí, pristúpila k nemu, dala mu dolu okuliare a potom ho začali mlátiť a kopať hlava-nehlava. Keď som už bol vo veľkej cele, tak priviezli do Leopoldova okresného prokurátora, myslím si, že z Valašského Meziřičí, a medzi väzňami sedelo niekoľko ľudí, ktorých odsúdil. Sotva sa objavil na dvore, už ho zmlátili. Pred večierkou prišiel do našej cely taký malý „starší seržant“, vtedy sa hodnosti označovali podľa ruského vzoru, zamknúť nás na noc. Nastúpili sme v cele na večerný apel, on nás spočítal, ubezpečil sa, že je všetko v poriadku a potom povedal: „A keď budete chcieť ešte niečo takéto robiť, tak to robte tak, aby vás nik nevidel!“

Bývalý povereník vnútra Daniel Okáli strávil väčšinu trestu vo Valdiciach, kde stretol napr. armádneho generála Klapálka. Okáli nebol ani fyzicky zdatný, ani manuálne šikovný, tak pracovné normy neplnil. Ale po istom čase sa stal učiteľom negramotných väzňov, ktorých učil čítať a písať a tá práca mu išla lepšie. Okrem toho tam viedol aj literárny krúžok. Podľa spomienok Daniela Okáliho si väzni prečítali knihu súčasného spisovateľa z väzenskej knižnice, jeden mal pripraviť referát a ostatní o knihe diskutovať. Okáli nepíše, aká to bola literatúra, ale vieme si domyslieť, že to boli určite knihy písané v štýle toho najdogmatickejšieho socialistického realizmu. Okáli proti svojmu väzneniu nereptal, znášal ho pokojne. Náčelník väznice síce o ňom písal kladné posudky, navrhoval jeho omilostenie, ale bez výsledku.

Vzdelaný intelektuál Ivan Horváth sa vo väzení správal mimoriadne statočne a získal si svojím vystupovaním autoritu. V júli 1955 podporil niekoľkodenný štrajk väzňov a protestnú hladovku na protest proti neľudským väzenským podmienkam.

Prvého prepustili z väzenia Ladislava Novomeského. Bolo to na Vianoce 1955. Šesť rokov žil potom v Prahe, pracoval v Památníku národního písemníctví, mal zakázaný pobyt na Slovensku. V roku 1963 bol občiansky a stranícky rehabilitovaný, vydával nové zbierky poézie, dostal titul národného umelca a ako člen ÚV KSS a ÚV KSČ dosahuje vrchol politického rebríčka. Patril medzi žijúcich klasikov slovenskej literatúry. Zomrel po ťažkej chorobe 4. septembra 1976.

V roku 1957 predčasne prepúšťajú aj Ladislava Holdoša. Aj on je v roku 1963 rehabilitovaný a neskôr je vymenovaný za veľvyslanca na Kube. Pre verejný nesúhlas s okupáciou Československa je odvolaný, znovu vylúčený z KSČ a až do konca života v roku 1988 sledovaný ŠtB.

                    Ivan Horváth v decembri roku 1959 pre zlý zdravotný stav dostal individuálnu milosť a 6. januára 1960 ho po deviatich rokoch väzenia prepustili. Za osem mesiacov, 5. septembra 1960, na následky útrap umrel. Roku 1963 bol občiansky i politicky rehabilitovaný.

Pokrytecká amnestia

Na Gustáva Husáka a Daniela Okáliho sa vzťahovala až amnestia z 9. mája 1960. Boli dvaja z 5601 prepustených politických väzňov. Amnestia nebola žiadnym prejavom ľudskosti, postalinského oteplenia, reálny dôvod bol, že pre komunistický režim už bolo ekonomicky neúnosné toľkých ľudí držať za mrežami a ostnatými drôtmi, urán už bol prakticky vyťažený, náklady na stráženie muklov (mužov určených k likvidácii) vysoké, a bolo treba aj prezentovať, že komunistická strana zlomila odpor tzv. reakcie a drží opraty pevne v rukách. Amnestovaní väzni vymenili otrockú prácu v jáchymovských baniach za ťažkú manuálnu slabo platenú prácu, nezodpovedajúcu ich vzdelaniu a boli sledovaní ŠtB. Niekoľko tisíc politických väzňov zostalo za mrežami, k nim súdy pridávali aj ďalších a po amnestii v roku 1962 ich zostalo vo väzení ešte 1430, medzi ktorými okrem spomínaného Rudolfa Baráka už nebol ani jeden vyšší komunistický funkcionár. Naďalej sa v šesťdesiatych rokoch vyhadzovalo zo škôl či zamestnania, preverovalo sa pre zlý kádrový pôvod, strieľalo sa na hraniciach, odsudzovalo za emigráciu, nuž a keď k tomu prirátame aj katastrofálnu ekonomickú situáciu, keď plánované hospodárstvo krachovalo, možno konštatovať, že to boli skutočne „zlaté roky šesťdesiate“.

O zaraďovaní amnestovaných do pracovného procesu, to znamená o výbere nekvalifikovanej práce sa zriadili rôzne stranícke komisie, napr. komisia Západoslovenského krajského výboru Komunistickej strany Slovenska pod vedením vedúceho tajomníka Alexandra Dubčeka prerokovala návrh ÚV KSČ o pracovnom zaradení 27 prominentných amnestovaných s pobytom v tomto kraji. Boli medzi nimi niekoľkí predstavitelia Slovenského štátu, príslušníci protifašistického odboja ako napr. Imrich Karvaš, ale aj prepustení buržoázni nacionalisti Gustáv Husák a Daniel Okáli. Amnestia nemala znamenať, že si svoj trest úplne odpykali, mali svojím zamestnaním byť ďalej trestaní, že sa previnili proti robotníckej triede a jej predvoju komunistickej strane. A tak komisia sa zhodla s názorom ÚV KSČ, že najadekvátnejšie zamestnanie pre doktorov práv bude pre Daniela Okáliho práca v stolárskej dielni a Gustáv Husák sa môže najlepšie uplatniť ako balič v bratislavskom krajčírskom podniku Vkus za 800 Kčs mesačne. V podobnom duchu komisia rozhodla aj v prípade ostatných amnestovaných väzňov.

                                 (pokračovanie)