janbabik

K 70. výročiu procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom

Ján Bábik

Bývalý povereník vnútra, zodpovedný počas výkonu svojej funkcie za represálie Daniel Okáli neskôr v rukopisných spomienkach napísal, že sa musel nabifľovať približne 60 strán textu, a tak bez zaváhania memoroval, ako v čase, keď bol povereník, na vedúce miesta dosadzoval nepriateľské osoby:

„Práve v duchu žandárskeho zákona boli na tých najdôležitejších vedúcich miestach ponechaní bývalí fašistickí žandárski velitelia, ktorí sa síce i zúčastnili ilegálnej práce, alebo inej odbojovej činnosti, ale týmto spôsobom chceli práve zakryť svoju fašistickú minulosť, takže v krátkej dobe boli odhalení ako velezradcovia, špióni a iní záškodníci ľudovodemokratickej Československej republiky.“

Celý proces bola v podstate fraška, obvinení, zlomení dlhoročnou väzbou, sa priznávali k absurdným skutkom, rovnako ako Novomeský a Okáli, tak urobili aj bývalý veľvyslanec v Maďarsku, výborný slovenský prozaik Ivan Horváth, a bojovník zo Španielska Ladislav Holdoš, ten sa podieľal na prenasledovaní cirkví. Pôvodne mal byť zaradený do procesu proti interbrigadistom, ale z neznámych príčin z neho vypadol, rovnako ako aj z procesu proti francúzskemu generálnemu konzulovi v Bratislave Manachovi. Keď sa po prepustení z väzenia Holdoš pýtal Karola Bacílka, prečo ho ako bývalého interbrigadistu nelogicky súdili s buržoáznymi nacionalistami, s ktorými nemal nič spoločné, tak mu Bacílek odpovedal asi v duchu, keď už sme ťa zatkli, už sme ťa museli niekde vopchať. Holdoš vydržal výsluchy na francúzskej polícií, nepriznal sa ani po mučení na gestape, ale ako neskôr spomínal, najkrutejšie s ním zaobchádzala komunistická Štátna bezpečnosť. Tú totiž vôbec nezaujímala pravda, ale snažila sa z obvinených vytĺcť za každú cenu priznanie, ktoré vopred vykonštruovali nadriadené orgány. Zlomený Ladislav Holdoš na procese vypovedal takto:   

„Cieľom našej nepriateľskej skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov v KSS bolo ovládnuť a riadiť samostatný  politický i hospodársky život na Slovensku, nezávisle na vývoji celoštátnom, a tak separovať Slovensko od českých zemí. Uskutočňovanie tejto našej nepriateľskej politiky smerovalo k obnoveniu kapitalizmu na Slovensku, k rozbitiu štátnej jednoty ČSR, pozvoľnému zapojovaniu ČSR do bloku západných imperialistických štátov.“

                              Okrem buržoázneho nacionalizmu boli ešte Ivan Horváth a Ladislav Holdoš obvinení aj zo špionáže. Za špionáž súd označil bežné diplomatické styky a vyšetrovatelia ich prinútili aj k takýmto priznaniam, ako vypovedal Ivan Horváth:

„Clementis mi aj neskoršie niekoľko razy pripomínal a dožadoval sa, či som v dobrom styku s Etiennom Manachom a či na jeho požiadanie mu správy podávam, a týmto spôsobom sa stalo potom, že som nadviazala úzke priateľské styky s Etiennom Manachom a pri jeho návštevách u mňa som mu podal rôzne správy, jednak o vnútropolitických udalostiach v Československu, potom o ministerstve zahraničí, o niektorých vyslaneckých úradoch správach  a neskôr, a keď som bol vyslancom v Maďarsku aj o niekoľkých vnútropolitických  pomeroch v Maďarsku niektorých. Manachovi som tieto správy, z ktorých mnohé boli také, že v záujme republiky mali zostať utajené, som mu povedal pri rôznych príležitostiach, jednak on ma často navštívil v byte, jednak ma vyhľadal v úrade na Slovenskej národnej rade, potom sme sa stretli na oficiálnych príležitostiach a tiež som bol niekoľko razy na francúzskom konzuláte na recepciách, kde sme tiež hovorili o politických otázkach.“

                              Gustáv Husák robil problémy nielen počas vyšetrovania, ale aj počas súdneho procesu. Ako právnik odmietol prideleného obhajcu, kajúcne sa nepriznáva, ale naopak vysvetľuje, polemizuje, háda sa. V súdnych spisoch sa počas Husákovej rehabilitácie našiel lístok, ktorý poslal vtedajší predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj predsedovi senátu Jurajovi Uhrínovi: Drž nakrátko tú sviňu! Redaktor rozhlasu, ktorý vtedy pripravoval 70 minútový zostrih z procesu do vysielania, mal veľmi náročnú úlohu, aby vybral nejakú ukážku, kde by Husák nepôsobil veľmi odbojne. Napokon sa Husákova výpoveď ozve len na jednom mieste. O jeho rokovaní so sovietskym partizánskym veliteľom Veličkom v predvečer vypuknutia Slovenského národného povstania.

Husák         „Rokoval som s Veličkom o celom rade vecí, napríklad spomeniem jednu z nich. Bol som vtedy aj v Banskej Bystrici u Goliana a Golian…!

Prokurátor  „Tu nepleťte, nedohodli ste sa, vy ste tvrdili, že dohodli  a tu v správe píšete, že nedohodli sme ani s Veličkom, ani s iným.“

Husák         „Ja som rokoval o mnohých vecí s Veličkom, hovorím o jednej veci, vy spomínate druhú záležitosť, tak o celom rade vecí sme rokovali…“

Prokurátor   „Ale vy v správe uvádzate, že ste sa nedohodli nie v jednej veci, ale že ste sa vôbec nedohodli.“

                    Keďže Husák sa nepriznával, nehral podľa vopred napísaného scenára, museli ho zastúpiť ďalší herci v tomto hroznom divadle. Obvinený Ladislav Holdoš:

Holdoš        „Husák lže, Husák podvádza. Husák svojich lajtnantov, ako som bol i ja, nepozná, ale ja svojho kapitáňa Husáka poznám.“

                               Prokurátor v záverečnej reči patetickým hlasom žiadal pre obžalovaných bez akéhokoľvek zmilovania najprísnejšie rozsudky:

„Činnosť obvinených vyčerpáva skutkové podstaty zažalovaných trestných činov a ich právna kvalifikácia podľa obžaloby je tiež odôvodnená. Vychádzajúc z týchto hľadísk žiadam súdružsky senát, aby vyniesol nad týmito zradcami, špiónmi a rozvracačmi nášho ľudovodemokratického štátu  prísny a spravodlivý rozsudok. Nech tento rozsudok je dôkazom pevnej a nerozbornej jednoty československého pracujúceho ľudu vedeného robotníckou triedou na čele s KSČ, nech je dôkazom nerozborného priateľstva a spojenectva s mohutným Sovietskym zväzom a krajinami ľudových demokracií.“

Rozsudok

V podstate nezlomnosť Gustáva Husáka zachránila aspoň holý život nielen jemu, ale aj ďalším odsúdeným. Nepadol ani jeden hrdelný trest, pretože absolvent dvojročnej Právnickej školy pracujúcich sudca Juraj Uhrín udelil tieto tresty: Gustáv Husák – doživotie, Ivan Horváth – 22 rokov, Daniel Okáli – 18 rokov, Ladislav Holdoš – 13 rokov, Ladislav Novomeský – 10 rokov.

Legenda, že Husák a buržoázni nacionalisti neboli odsúdení na smrť, pretože súd bol až po smrti Stalina a Gottwalda, je zavádzajúca. Absolútne tresty sa vynášali aj naďalej, napr. desať dní pred vynesením rozsudku v procese Husák a spol. bol odsúdený na smrť (už druhýkrát) agent chodec Štěpán Gavenda, ktorý sa preslávil pred tým útekom spolu s ďalšími piatimi muklami (napr. Pravomilom Rajchlom a Johnom Hvastom) z Leopoldova 2. januára 1952. Štěpán Gavenda bol popravený 28. júna 1954, partizánsky veliteľ Josef Trojan 29. decembra 1953, Bernarda Nemčoka popravili 29. júla 1955.

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že proces proti buržoáznym nacionalistom bol jeden z mnohých, ale spomína sa najčastejšie. Procesov sa Slovensku v tom období boli tisíce a tisíce, proti nekomunistickým politikom, proti cirkevným hodnostárom, proti podnikateľom, proti kulakom, proti významným účastníkom odboja, dôstojníkom, ale aj partizánom, proti tzv. totoistickým špiónom, proti Bielej légii a mnohým ďalším. A neraz v nich padali aj absolútne tresty. A o nich sa hovorí veľmi málo, alebo vôbec nič.  

Proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami znamenal určitý medzník v ére politických procesov. Bol to posledný politický proces s vysokými funkcionármi komunistickej strany na Slovensku. Ďalšie politické procesy však pokračovali ďalej s rovnakou intenzitou až do začiatku 60. rokov, ich obeťami boli skutoční aj domnelí odporcovia režimu, medzi ktorými boli občas aj radoví členovia komunistickej strany, nie však vysokí funkcionári. Jediný vysoký komunistický predstaviteľ režimu, ktorý bol v 60. rokoch v ČSR uväznený, bol v roku 1962 minister vnútra Rudolf Barák. Odstránil ho vtedajší prezident a prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, pretože sa oprávnene obával jeho mocenských ambícii. Z tohto dôvodu je absolútne nepravdivé označovať obdobie po Stalinovej a Gottwaldovej smrti ako obdobie odmäku či uvoľnenia.

Rovnako to bolo aj v normalizácii, keď na Slovensku boli pred súd postavení, prípadne sa ocitli vo vyšetrovacej väzbe výnimočne vylúčení bežní komunisti, v porovnaní s desiatkami tisíc obeťami v 50. rokoch s výrazne miernejšími, aj keď nezákonnými trestami (Ján Kalina — odsedel si 13 mesiacov, Pavol Ličko – 24 mesiacov, Milan Šimečka bol vo vyšetrovacej väzbe 13 mesiacov). I podmienky vo väzení boli podstatne iné ako v jáchymovských uránových baniach či v leopoldovských kobkách. Väznený, ba ani vo vyšetrovacej väzbe nebol bývalý prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček. Na základe tzv. obuškového zákona, ktorý podpísal 22. augusta 1969 ako predseda Federálneho zhromaždenia spolu s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom a predsedom vlády ČSSR Oldřichom Černíkom, bolo odsúdených 1 526 ľudí, mnohí na podmienečné tresty. Nie je známe, koľkí z nich boli členovia KSČ.

V normalizácii však boli represáliám vystavení a väznení aj nekomunisti, najmä z náboženských dôvodov. Odsúdení v neprítomnosti boli emigranti a ich príbuzní boli v ČSSR šikanovaní. O tých sa píše pomenej.

Na Slovensku v normalizácii neboli odsúdení na nepodmienečný trest žiadni vysokí komunistickí činitelia, najvyšším obžalovaným bývalým komunistickým funkcionárom bol vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS v roku 1968 Miroslav Kusý, ktorého v novembri 1989 odsúdili na osem mesiacov podmienečne po vyše trojmesačnej vyšetrovacej väzbe.

Odsúdenie tzv. buržoáznych nacionalistov v roku 1954 znamenalo, že z vedenia Komunistickej strany Slovenska boli odstránení predstavitelia inteligencie, na dlhé roky ich nahradili karieristi s nízkou inteligenciou, bez patričného vzdelania a s výraznou servilitou voči pražskému vedeniu (Karol Bacílek, Viliam Široký, František Kubač, Rudolf Strechaj, Pavol David, Marek Čulen, Ľudovít Benada, Michal Chudík, Vasil Biľak, Alexander Dubček, Viliam Šalgovič, Jozef Lenárt a iní). Akýkoľvek náznak snahy o riešenie tzv. slovenskej otázky bol vyhodnotený ako prejav buržoázneho nacionalizmu. Emancipácia slovenského národa, aj keď v rámci totalitného systému, sa znovu dostala do straníckej agendy slovenských komunistov až v druhej polovici 60. rokov a jej výsledkom bola federácia od roku 1969.

                                           (pokračovanie)