janbabik

Ján Bábik

V našich novodobých dejinách máme mnoho osobností, ktoré boli za vlastenectvo a statočnosť kruto potrestané. Jednou z nich je aj národohospodár Dr. Ing. Peter Zaťko. Výrazne sa zaslúžil o hospodárske zabezpečenie Slovenského národného povstania a bol súdený tromi protichodnými režimami – ľudáckym, povojnovým i komunistickým. Prvý ho odsúdil na trest smrti, druhý ho oslobodil spod obžaloby a tretí mu udelil trojročný trest.  

Peter Zaťko sa narodil 17. októbra 1903 v chudobnej rodine vo Vavrišove, v malej dedinke neďaleko Liptovského Hrádku. V roku 1926 ukončil Vysokú školu obchodnú v Prahe s titulom komerčný inžinier, ktorý v tom čase malo iba niekoľko Slovákov. Ale neuspokojil sa len s týmto vzdelaním. Už nasledujúci rok sa zapísal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity a zložil skúšky, aby mohol učiť na obchodnej škole. V roku 1931 napísal knihu o doplnkovom zdroji príjmov slovenských roľníkov Domáca výroba najmä na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Túto knihu neskôr predložil ako dizertačnú prácu a v roku 1935 sa stal prvým nositeľom akademického titulu Rerum commercialium doctor, RCDr., doktor obchodných vied, na Slovensku a spolu s Hornom aj v samotnom Československu.

Po ukončení vysokej školy sa Peter Zaťko zamestnal v Československo-maďarskej komore v Prahe, aby pomáhal československému exportu do Maďarska. V roku 1929 odišiel do Bratislavy, kde pracoval ako tajomník Obchodnej a priemyslovej komory. V roku 1936 sa stal generálnym tajomníkom Ústredného združenia slovenského priemyslu. Bol propagátor slovenskej regionalizmu, ktorého cieľom bolo vyrovnať hospodársku, sociálnu a kultúrnu úroveň českých krajín a Slovenska. Bol odporca centralizačnej vládnej politiky, ale nebol stúpenec autonómie.

Poslanec Slovenského snemu

Po vyhlásení autonómie sa Peter Zaťko stal v decembri 1938 poslancom Snemu Slovenskej krajiny, ale vystupoval ako odporca rozbitia spoločného československého štátu. 11. marca 1939 prezident Hácha po rozpustení slovenskej autonómnej vlády pod vedením Jozefa Tisa vymenoval novú na čele s Karolom Sidorom. Jej členom sa stal aj Peter Zaťko. Treba poznamenať, že nikto so Zaťkom nekonzultoval jeho členstvo v tejto vláde, v podstate ho postavili pred hotovú vec. Autonómna vláda však nemala dlhé trvanie, pretože už 14. marca 1939 Slovenský snem na nátlak Hitlera vyhlásil samostatný Slovenský štát. Zaťko bol za zachovanie spoločného štátu, preto napriek ponuke odmietol miesto v novej slovenskej vláde a na funkciu ministra hospodárstva odporučil Gejzu Medrického. Až po prehováraní Martina Sokola sa stal poslancom Slovenského snemu.     

Peter Zaťko ako významný hospodársky odborník sa zúčastňoval na formovaní hospodárskej politiky Slovenského štátu. Usiloval sa, aby slovenské hospodárstvo nebolo závislé od nemeckého, vystupoval proti prerušeniu obchodných stykov s Čechmi a snažil sa nadviazať hospodárske vzťahy so Švajčiarskom. Keďže mal prístup k mnohým vysokým funkcionárom Slovenského štátu, často intervenoval za politických väzňov. V čase neľudských deportácií židovského obyvateľstva do koncentračných táborov presadil aspoň výnimky pre pracovníkov slovenského priemyslu a ich rodiny. Na protest proti vojne so Sovietskym zväzom sa vzdal funkcie generálneho rozpočtového spravodajcu Slovenského snemu. Spolu s Imrichom Karvašom a ďalšími ilegálnymi pracovníkmi napríklad falšovali štatistiky alebo vytvárali tieňové účtovníctvo. Pred Nemcami tak zatajovali tovary, aby sa nemuseli vyviezť do Nemecka, ale slúžili domácim potrebám.

Kľúčový organizátor SNP

Peter Zaťko ako signatár Vianočnej dohody ilegálne pripravoval hospodárske zabezpečenie Povstania, keď presúval veľké množstvo vojenského materiálu, zbraní, streliva, pohonných hmôt, potravín, priemyselných výrobkov a obeživa na stredné Slovensko, ktoré mali vydržať približne na tri mesiace. Predpokladalo sa, že centrum Povstania bude Banská Bystrica. O svojej činnosti hovoril v Československom rozhlase v roku 1969.

„Uvedomili sme si, že bude treba zabezpečiť hospodársky nielen armádu, ale aj civilné obyvateľstvo na príslušné obdobie Povstania. Povedali sme si, že pôjde o tri veľké skupiny tovarov, ktoré bude treba koncentrovať do trojuholníka Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, predpokladalo sa, že toto bude centrum Povstania a že v tomto trojuholníku vojenské akcie najdlhšie vydržia. Išlo o produkty živočíšnej výroby, rastlinnej výroby a priemyselnej výroby…. No veľmi dôležitou otázkou bolo zabezpečenie príslušného množstva peňazí pre Povstania. Ale ani tu sme nenarážali na zvláštne ťažkosti, pretože zásoby peňazí opatrovala Slovenská národná banka v Bratislave, išlo teda len o presun peňazí z Bratislavy do jej filiálky v Banskej Bystrici.“

Peter Zaťko ako jediný poslanec Slovenského snemu sa zúčastnil Slovenského národného povstania, bol členom povstaleckej SNR a členom prezidiálnej rady pri Povereníctve financií. Tesne pred potlačením Povstania 25. októbra 1944 odletel na oslobodené územie Československa organizovať verejnú správu.

Perzekúcie

V ten deň v Bratislave, 25. októbra 1944, ho obžalovala Ústredňa štátnej bezpečnosti ako jedného z hlavných organizátorov Povstania a v decembri 1944 bol odsúdený na 20 rokov väzenia. Na nátlak samotného nemeckého ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentrop už iný senát odsúdil Zaťka a ostatných organizátorov Povstania na trest smrti. Ani jeden z odsúdených nebol v rukách orgánov Slovenského štátu, ani Nemcov; čiže trest bol nevykonateľný.

Peter Zaťko bol pri prvom výročí Povstania vyznamenaný Radom SNP I. triedy. Ale len čo bol zrušený jeho trest smrti za Slovenského štátu, už bol obvinený v októbri 1945 zo zločinu domácej zrady. V svojich pamätiach spomína, ako ešte pred Povstaním na jednom zasadnutí ilegálnej SNR nastolil Gustáv Husák požiadavku postaviť všetkých exponentov Slovenského štátu, teda aj poslancov Slovenského snemu, pred súd. „Ale to budete súdiť aj mňa,“ ohradil sa Zaťko. Husák to vtedy zahovoril. Treba však zdôrazniť, že Husák a aj Novomeský, rovnako ako mnohí ďalší povstaleckí činovníci pred súdom potvrdili Zaťkovu nevinu i protifašistickú činnosť a Zaťko bol oslobodený.

Po prevrate vo februári 1948 Zaťkovi ako renomovanému odborníkovi ponúkli členstvo v Komunistickej strane Slovenska, ale on, nielen z politických dôvodov, ale aj pretože bol hlboko veriaci evanjelik, odmietol, napokon bol aj generálny dozorca evanjelickej cirkvi. Následne ho odvolali z funkcie generálneho tajomníka Ústredného združenia slovenského priemyslu, túto funkciu zastával od roku 1936, a stal sa vedúcim učtárne. Ale tým sa jeho ponižovanie a perzekúcie neskončili, pretože komunistický režim nepotreboval vzdelaných a schopných ľudí.

V roku 1952 sa stal s rodinou obeťou akcie B. Zaťko sa musel s rodinou opustiť svoj dom a bol násilne vysťahovaný do Tisovca, do domu sestry Vladimíra Clementisa. V ňom im pridelili dve izby, bez kuchyne a vlastného sociálneho zariadenia. V mestečku pracoval ako obyčajný robotník v miestnom kameňolome. Ako Zaťko spomína, spolu so sestrou Vladimíra Clementisa s veľkým dojatím a pohnutím sledovali proces v Prahe proti jej bratovi v novembri 1952, ktorý sa skončil vynesením rozsudku smrti a popravou.

Stalinovou ani Gottwaldovou smrťou sa perzekúcie na Slovensku nezastavili, politické procesy pokračovali ďalej, len už nie proti vysokým komunistickým funkcionárom a vtedajšie média im nevenovali až takú pozornosť. V závere 50. rokov brutalita komunistického režimu na Slovensku ešte zosilnela, nastali čistky vo vede, v školstve, kultúre i v štátnej správe a konalo sa niekoľko veľkých politických procesov proti demokratickým silám, skutočným i domnelým oponentom režimu – proti tvorcom Príručného encyklopedického slovníka, ktorým sa vytýkalo, že ho koncipovali protikomunisticky (hlavný obvinený docent Alexander Hirner bol odsúdený na 13 rokov), proti bývalému sociálnemu demokratovi Jánovi Bečkovi, ten dostal 11 rokov, a napokon proces, v ktorom bol aj Peter Zaťko. Tu bol hlavný obvinený Imrich Karvaš, obžalovaní boli aj vysokí povstaleckí dôstojníci, vtedy už degradovaní generáli Jozef Marko a Vojtech Kováč, plukovník Ján Malár, účastník západného odboja Anton Petrák, major Zdeněk Gold a štábny kapitán Čechura. Spolu trinásti obvinení, ktorí sa väčšinou navzájom ani nepoznali, boli v roku 1959 odsúdení spolu na 90 rokov väzenia, konkrétne Zaťko dostal tri roky, Imrich Karvaš 17 rokov a generál Marko 14 rokov. Obvinili ich z protištátnej činnosti a z pokusu založiť tzv. federáciu podunajských národov. Rozsudok bol vynesený v marci 1959, teda šesť rokov po Stalinovej a Gottwaldovej smrti a tri roky po XX. zjazde Komunistickej strane Sovietskeho zväzu.

Ešte jedna zaujímavosť, v Encyklopédii Slovenska, ktorá vyšla v roku 1982, autor hesla píše, že Peter Zaťko od roku 1958 bol v invalidnom dôchodku, hoci v skutočnosti bol vo vyšetrovacej väzbe a vo väzení. Aj po roku 1989 sa naďalej banalizujú perzekúcie z päťdesiatych a z prvej polovice šesťdesiatych rokov a naopak zveličujú sa ťažkosti vysokých komunistických funkcionárov z roku 1968 v normalizácii. Z encyklopédií, lexikónov i zo slovníkov vypadávajú informácie o väznení mnohých osobností, napr. v Biografický lexikón Slovenska vôbec neuvádza, že spomínaný Ján Bečko bol odsúdený na 11 rokov.

Život po prepustení z väzenia  

Peter Zaťko bol prepustený na amnestiu v roku 1960. Tu treba uviesť, že tvrdé perzekúcie proti bývalým politickým väzňom pokračovali aj v tzv. zlatých rokoch šesťdesiatych – to zlato bolo totiž mačacie. Drvivá väčšina politických väzňov po prepustení mohla pracovať len v podradných zamestnaniach, bola neustále sledovaná ŠTB,  veľmi ťažko bojovala aspoň za revíziu procesov a zrušenie rozsudkov. Žili v podstatne horších podmienkach ako neskoršie martýrske ikony normalizácie.

Perzekúcie postihli nielen politických väzňov, ale aj ich rodinných príslušníkov. Zaťkova manželka i deti boli vysťahovaní z Bratislavy. Jeho syn tiež Peter sa nemohol dostať na vysokú školu. Začal pracovať ako robotník v Slovnafte a až potom mu pridelili malý byt v Bratislave. Sem sa potom nasťahoval po prepustení z väzenia aj Peter Zaťko. On, ktorý rozhodoval o vysokých finančných prostriedkoch, musel živoriť v skromných podmienkach zo žobráckeho invalidného dôchodku.

V roku 1968 bol formálne rehabilitovaný a mohol publikovať články v Novom slove. Zomrel 10. januára 1978. Úplného ocenenia jeho zásluh sa dočkali jeho príbuzní až po jeho smrti. Po páde komunizmu bol v roku 1991 vyznamenaný prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václavom Havlom Radom Tomáša Garrigua Masaryka a v roku 2002 prezidentom Slovenskej republiky Rudolfom Schusterom Pribinovým krížom. A v rodnom Vavrišove na dome, ktorý stojí na mieste jeho rodného, je pamätná tabuľa.

P. S. Hoci si dnes pripomíname 120 rokov od narodenia významného slovenského národohospodára Petra Zaťka, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o Slovenské národné povstanie, portál teraz.sk nevidel dôvod ho zaradiť medzi významné osobnosti, ktorých výročia si dnes pripomíname.

https://www.teraz.sk/historicky-kalendar/17-oktober#scroll/slovenske-udalosti

Aj takto prejavujeme úctu k veľkým osobnostiam nášho národa a žiaľ, pomaly si už na takúto ignoráciu až zvykáme.