janbabik

Ján Bábik

V úvode svojho článku chcem oceniť skutočnosť, že film Dušana Trančíka bol vôbec nakrútený. Ako som sledoval, dlho čakal na podporu z Audiovizuálneho fondu, podľa všetkého nebolo v záujme vtedajších hodnotiteľov, aby vznikol pravdivý film o krutých päťdesiatych rokoch. Asi okrem Smrti ministra režiséra Miroslava Košického podľa literárnej predlohy Ľuboša Juríka o poprave ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa je to doteraz jediný slovenský film, ktorý sa zaoberá procesmi z 50. rokov, zato o teatrálnom bolestínstve Alexandra I. Mučeníka, ktorý neuveriteľne ťažko počas normalizácie trpel v luxusnej vile pri Slavíne, sa nakrútilo päť alebo šesť propagandistických filmov pochybnej kvality. Tu musím konštatovať, že filmovú tvorbu výrazne v poznávaní našej smutnej povojnovej histórie predbieha Slovenský rozhlas, najmä vďaka redaktorkám Soni Gyarfašovej a Ivici Ruttkayovej, ktorých rozhlasová tvorba má povahu výskumnej práce a neraz predstihuje úroveň a aktivitu profesionálnych historikov.

V prípade Akcie Monaco ide o neznámu, doteraz nedostatočne prebádanú časť našich dejín. Pozornosť jej doteraz venovali okolo roku 2000 skvelý historik Jozef Jablonický, ktorý o nej napísal kapitolku v knihe Podoby násilia, a Jan Pešek v odbornom periodiku Historický časopis, čiže sa o nej dozvedel len úzky kruh historikov. Štvrťstoročie sa o akcii mlčalo, až toto hromové ticho konečne prelomil režisér Dušan Trančík.

Film Akcia Monaco zachytáva najúspešnejšiu akciu Štátnej bezpečnosti proti zastupiteľským úradom v Československu, v tomto prípade proti francúzskemu konzulátu v Bratislave. Nebola jediná, pred súdom sa totiž v roku 1950 ocitol aj vicekonzul Juhoslávie v Bratislave Šefik Kević. Na rozdiel od francúzskeho konzula Etienna Manacha, ktorému sa v poslednej chvíli podarilo ujsť z Československa, Kevič bol odsúdený na doživotie, v procese s ním padli dva rozsudky smrti, jeden zmenený na doživotie, tri ďalšie doživotné rozsudky, zvyšní obžalovaní boli odsúdení na dlhoročné tresty.

Film Akcia Monaco predovšetkým čerpá zo vzácnych spomienok dcéry Etienna Manacha, dotýka sa aj tragédie popraveného tajomníka francúzskeho konzulátu Juraja Dlouhého, zobrazuje brutálne neľudské metódy eštebákov a zásluhou mnohých autentických filmových záberov skvele dokumentuje dusivú atmosféru prelomu 40. a 50. rokov v Československu. Vo filme sa len tak mimochodom mihne postava druhého popraveného Vladimíra Veleckého a ďalšieho pracovníka konzulátu Jeana Fakana.

Pre dokudrámu mi však chýbalo hlbšie spracovanie tragédie obetí, ale aj výsledok “práce” eštebákov, ktorý sa napokon odzrkadlil v súdnom politickom procese. Možno aj nedostatok financií zabránil tvorcom filmu ísť ďalej do väčšej hĺbky a vytvoriť ambicióznejšie dielo.

Osnovatelia Akcie Monaco

Budem teda konkrétny, dopoviem to, čo vo filme chýbalo. Na realizácii Akcie Monaco sa podieľali aj eštebáci Mikuláš Fodor a Juraj Glaser. Väčšinu obvinených zatkli v januári 1951, ale už o dva mesiace neskôr bol zaistený najprv Mikuláš Fodor a v apríli veliteľ vyšetrovacieho oddielu Juraj Glaser, čiže ešte pred procesom proti obvineným v Akcii Monaco. Samozrejme, ich zatknutie nesúviselo s brutálnymi vyšetrovacími metódami, ktoré používali, ale spravodajskými hrami vo vnútri ŠtB, boli súčasťou boja proti fiktívnemu sionizmu a tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Fodor bol odsúdený na sedem rokov, Glaser na 18 rokov. Mohlo by sa zdať, že božie mlyny predsa len melú, aj keď nie dostatočne. Ale… Glaserovi neskôr znížili trest na sedem rokov a v roku 1958 bol prepustený, rovnako v tomto roku bol prepustený aj Fodor. Obidvaja boli v roku 1963 rehabilitovaní. Mikuláš Fedor bol odškodnený sumou 65 000 Kčs, obnovili mu členstvo v KSČ, v roku 1967 sa stal členom Mestského výboru Komunistickej strany v Bratislave a v auguste 1968 dokonca tajomníkom MV KSS v Bratislave. V septembri 1969 ho zbavili funkcie a neskôr za podporu tzv. obrodného procesu vylúčili z komunistickej strany. Aj takéto osudy mali reformní komunisti.

Poďme teraz k súdnemu procesu. Dovedna bolo obžalovaných jedenásť osôb. Keďže o ich osude rozhodovala diabolská dvojica – prokurátor Ján Feješ a sudca Karel Bedrna, obžalovaní nemali najmenšiu šancu na spravodlivý rozsudok. Ján Feješ už “úspešne” účinkoval v niekoľkých politických procesoch, napr. proti trom slovenským biskupom i proti Viliamovi Žingorovi. To mu napokon vynieslo aj funkciu generálneho prokurátora ČSSR za normalizácie. Karel Bedrna do konania procesu udelil až osem rozsudkov smrti, štyri z nich ako člen senátu v procese proti Milade Horákovej a troch ľudí poslal na smrť v procese proti Viliamovi Žingorovi ako predseda senátu na základe obžaloby prokurátora Jána Feješa.

Obete Akcie Monaco

Dôveru strany zohratá dvojica Feješ-Bedrna nesklamala ani v tomto procese, Bedrna udelil dva tresty smrti, Jurajovi Dlouhému a Vladimírovi Veleckému, významného lekára, filantropa a odbojára profesora Karola Kocha a bývalého člena Štátnej rady v Londýne Viliama Radakoviča odsúdil na doživotie, hlavný veliteľ četníctva počas SNP generál Vladimír Bodický dostal 25 rokov. Ostatní obžalovaní – Zdeněk Leiner, Magda Leinerová, Rudolf Stránsky, Dr. Štefan Konečný, Ján Pavelčík a Ing. Jozef Šlégl dostali tresty vo výške 14 až 25 rokov. Keďže niektorí odsúdení zohrali významnú úlohu v protifašistickom hnutí (dodnes nedostatočne ocenenú), možno proces chápať aj ako úsilie komunistov zlikvidovať účastníkov demokratického odboja.

Rodiny popravených Juraja Dlouhého a Vladimíra Veleckého v roku 1968 požiadali o rehabilitáciu. Veľa nádeje nedávalo ani pochybné účinkovanie vtedajšej Pillerovej komisie. Diskutabilný zákon o rehabilitáciách 82/1968 slúžil skôr na sebaprezentáciu obrodných komunistov ako na vyrovnanie s brutálnou minulosťou a jeho jediným pozitívom bolo, že vôbec vznikol, mnohé obete politických procesov svojím znením vyraďoval zo svojej účinnosti. Napokon prípad Monaco sa dostal na rad až v roku 1972 a vtedy senát síce zrušil rozsudky smrti, ale prekvalifikoval trestný čin špionáže na ohrozenie hospodárskeho a spoločenského tajomstva. Aj keď trestná sadzba pre tento čin bola vtedy v rozmedzí od troch mesiacov do troch rokov a navyše vzťahovala sa naň amnestia z roku 1968, Juraj Dlouhý a Vladimír Velecký boli už po smrti znovu odsúdení na päť rokov. Úplnej rehabilitácii sa dočkali až v roku 1991, čiže 28 rokov po rehabilitácii osnovateľov Akcie Monaco Juraja Glasera a Mikuláša Fodora.

Podľa Miroslava Kusého do roku 1950 neboli politické procesy

Ako som už spomenul, vysoko oceňujem, že film prelomil vyše štvrťstoročné mlčanie o Akcii Monaco. Brutalita päťdesiatych a prvej polovici šesťdesiatych rokov sa aj dnes zatláča do úzadia a stále do popredia sa dávajú osudy tzv. reformných komunistov za normalizácie a vytvára sa dojem, akoby to najhoršie, čím naša spoločnosť po vojne prešla, bola normalizácia. Pri tom normalizačný valec išiel zhruba na desatinový výkon toho z rokov 1947 až 1965/6. Pravdepodobne najvyšší funkcionár komunistickej strany, ktorý v normalizácii bol na Slovensku vôbec postavený pred súd, bol bývalý vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS Miroslav Kusý v novembri 1989. Bol odsúdený na osem mesiacov podmienečne. Stal sa z neho prototyp bojovníka za ľudské práva, hoci do roku 1968 kritizoval porušovanie ľudských práv možno akurát tak na zhnitom Západe, či v Spojených štátoch, rozhodne nie v Československu. Podľa neho minimálne do roku 1950 v Československu politické procesy neboli, aspoň tak sa vyjadril v knihe z roku 2000 Zločiny komunizmu II. diel, s. 222 – „Gymnázium som skončil v roku 1950. To bolo vzrušujúce obdobie, prevratové, doznieval štyridsiaty ôsmy, politické procesy sa ešte nezačali (podčiarkol J. B:), ale doba nás už nútila politicky sa angažovať.“

Nuž neviem, asi ani v roku 2000 slovútny súdruh profesor nepovažoval za politické procesy súdy s vedúcimi funkcionármi Demokratickej strany v apríli 1948, ani popravu Heliodora Píku v júni 1949 a ďalších približne 30 ľudí, ktorí boli do júna 1950, keď Kusý maturoval, z politických dôvodov popravení. Veď to boli podľa neho zrejme predstavitelia zradnej buržoázie. Nuž a v júni 1950 popravili okrem Milady Horákovej ďalších deväť nevinných ľudí. To podľa všetkého neboli podľa Kusého politické procesy, tie sa asi začali, ako o tom presvedčovali reformní komunisti v roku 1968, až Slánskym a samotný Kusý, rovnako ako ďalší exkomunistickí disidenti, za začiatok skutočných represálií považoval zrejme až svoje vylúčenie z KSČ.

Odhaliť brutalitu a násilie obdobia od roku 1947 po rok 1965 akosi nie je v záujme tejto spoločnosti, preto je treba uvítať aj napriek výhradám uvedenie Trančíkovho filmu Akcia Monaco. Budú pokračovať ďalšie filmy o hrubom znásilňovaní demokracie a základných ľudských práv po roku 1947 (lebo už vtedy sa začali perzekúcie na Slovensku proti demokratickým silám)? Veď námetov je hádam niekoľko stoviek – procesy so slovenskými biskupmi, s funkcionármi Demokratickej strany, so Žingorom a spol., so Živodarom Tvarožkom a spol., s Ivanom Stodolom, s Rudolfom Dobiášom, s tzv. buržoáznymi nacionalistami, s encyklopedistami, s vysokými povstaleckými dôstojníkmi, s ilegálnymi odbojármi, s rodinou Viestovcov, s titoistami, s evanjelickými biskupmi a s mnohými, mnohými ďalšími.