Založ si blog

Osudy signatárov Vianočnej dohody po roku 1945 — II.časť

Ján Bábik

Priblížme si teraz povojnové osudy ôsmich zakladajúcich členov ilegálnej Slovenskej národnej rady podrobnejšie.

Demokrati

Jozef Lettrich sa po skončení vojny stáva predsedom Slovenskej národnej rady a predsedom Demokratickej strany. Jeho strana získava vo voľbách roku 1946 62% a Jozef Lettrich naďalej zostáva v kresle predsedu Slovenskej národnej rady. 26. februára 1948 je prinútený vzdať sa tejto funkcie, a keď je na neho podané trestné oznámenie za kritiku Štátnej bezpečnosti a tajní ho začnú sledovať, radšej volí emigráciu a doživotný pobyt v zahraničí. Podarilo sa mu preľstiť agentov ŠTB, ktorí strážili jeho dom na Mudroňovej ulici v Bratislave, a 11. marca spolu s bratom Júliusom utiekol cez rieku Moravu do Rakúska, kde vo Viedni na americkej ambasáde požiadal o pomoc.

Jozef Lettrich sa tak stáva najvyšším slovenským politikom, ktorému sa podarilo emigrovať. Už o tri týždne sa zúčastňuje v Londýne na porade európskych emigrantov v boji proti komunistickým diktatúram. 11. apríla spolu s generálom Jánom Ambrušom prilieta do Washingtonu. Stáva sa popredným predstaviteľom slovenského demokratického exilu v USA, je členom významných spolkov a organizácií, pomáha emigrantom ako člen výboru Amerického fondu pre československých utečencov, bol spoluzakladateľ a predseda Rady slobodného Československa, kde vystupoval ako zástanca česko-slovenskej federácie. Pre nezhody radu opustil, v roku 1960 bol spoluzakladateľ Výboru slobodného Československa, neskôr vykonával funkciu predsedu Zhromaždenia podmanených európskych národov. Často publikoval v emigrantskej tlači, najmä v časopisoch Čas a Naše snahy. Napísal knihu História novodobého Slovenska. Zomrel 29. novembra 1969 v New Yorku.

Spolu s Jozefom Lettrichom odchádza do emigrácie aj ďalší signatár Vianočnej dohody a zakladajúci člen ilegálnej SNR Matej Josko, v čase februárového prevratu povereník financií. Kým v Prahe ministri podali demisiu, v Bratislave boli predstavitelia Demokratickej strany brutálne vyhnaní z úradov samozvanými partizánskymi úderkami. Február 1948 znamenal koniec dočasného akéhosi manželstva z rozumu medzi demokratmi a komunistami. Kým vízia demokratov bol slobodný pluralitný politický systém s rešpektovaním súkromného vlastníctva, slobodného podnikania a slobody prejavu, ideálom komunistov bol brutálny diktátorský sovietsky režim, ich tichým snom bolo vymeniť vazalstvo s Nemeckou ríšou za absolútnu podriadenosť Sovietskemu zväzu.

Demokrati sa stávajú obeťou svojich bývalých komunistických spojencov, ich politická činnosť sa kriminalizuje, dokonca sa zavádza právna retroaktivita. Sídlo Demokratickej strany obsadí ozbrojená úderka na čele s Jurajom Špitzerom. Zbavenie funkcie povereníka financií Mateja Joska opisuje s istou dávkou irónie neskorší generálny riaditeľ Československej obchodnej banky Ľudovít Kováčik v spomienkovej knihe Boj o banky: „Komické scény s bývalými povereníkmi DS, dobývajúcimi sa do ,svojich´ úradov, skončili viac-menej dobrovoľným odchodom skrachovaných povereníkov domov. Situáciu činovníkov DS najlepšie ilustruje povereník financií Dr. M. Josko, ktorý v kritické ráno skleslo a zronene stál pri vrátnici ,svojho´ povereníctva, čakajúc odpoveď na svoju žiadosť o krátky rozhovor s nástupcom. Frašku, ktorú zahral v bývalej svojej kancelárii po vstúpení, ukončil rázne strážnik, ktorý ho odprevadil na ulicu.“ Komunistická úderka, ktorá sa samozvane zmocnila vlády nad rozhlasom, zabránila Matejovi Joskovi ako povereníkovi financií vystúpiť vo vysielaní. Keď predseda SNR Jozef Lettrich zavolal do rozhlasu, aby protestoval, predseda akčného výboru Jozef Vrabec, mu do telefónu arogantne povedal: „Páni, vy už viacej do našich mikrofónov hovoriť nebudete.“  

Matej Josko emigroval krátko po prevrate. Niekoľko mesiacov žil  v Rakúsku, kde sa živil prekladmi. Neskôr sa dostal do USA. Zamestnal sa u brata, ktorý mal väčší obchod a mäsiarstvo. Podľa všetkého nevychádzali najlepšie, na čom veľkú vinu niesla bratova manželka. Josko sa presťahoval do Washingtonu a zamestnal sa vo Zväze majiteľov rodinných domov v Spojených štátoch. Nikdy sa už nevrátil na rodnú zem. V zahraničí pôsobil ako tajomník Rady slobodného Československa, vydával rôzne exulantské časopisy (Hlas Československa a Čas) a publikácie, napr. o Masarykovi, Štefánikovi a o Milade Horákovej pri príležitosti 10. výročia jej popravy. Zomrel 11. júna 1969 vo Washingtone.

Ján Ursíny bol v čase Slovenského národného povstania predsedom Slovenskej národnej rady, potom spolu s Ladislavom Novomeským a Mirkom Veselom členom jej delegácie, ktorá rokovala s Edvardom Benešom a emigrantskou londýnskou vládou. Po voľbách roku 1946 sa stal podpredsedom československej vlády. Komunistická strana Slovenska, ktorá vo voľbách získala len 30%, prešla hneď do protiútoku.

Štátna bezpečnosť, ktorá už vtedy bola plne v rukách komunistov, na základe falošných dôkazov obvinila vedúcich predstaviteľov Demokratickej strany, že v spojení so slovenskou ľudáckou emigráciou chceli obnoviť Slovenský štát. Ján Ursíny po zatknutí svojho tlačového tajomníka Otta Obucha v októbri 1947 podáva demisiu z funkcie podpredsedu vlády. Po februári 1948  ho priatelia prehovárali, aby emigroval, ale Ursíny nechcel opustiť rodnú zem, pretože sa necítil byť vinným. 18. marca 1948 ho zatkli a obvinili, že Obuchovi prezradil, že v jáchymovských baniach sú sovietski inžinieri a vojenské stráže, ďalej, že údajne dal Obuchovi odpis zápisnice zo zasadania vlády, keď sa rokovalo o udelení milosti Jozefovi Tisovi. V apríli 1948 ho odsúdili ako prvého demokratického politika v Československu vo vykonštruovanom procese na sedem rokov. Otto Obuch dostal 30 rokov. Ursíny bol väznený v Leopoldove, kde sa stretol s bývalými prominentnými osobnosťami Slovenského štátu, väzenskú fotografiu mu urobil posledný ministerský predseda, minister zahraničných vecí a spravodlivosti Štefan Tiso, vo väzenskej nemocnici sa stretol s generálom Turancom, Jánom Ferenčíkom, Tidom Jozefom Gašparom, Jánosom Esterházym, ale aj s Rudolfom Beranom. No boli tam aj jeho bývalí stranícki priatelia, Ján Kempný, Dr. Staško a ďalší. Často ho prevážali do pražskej Ruzyně, kde ho vypočúvali v súvislosti s pripravovaným procesom proti buržoáznym nacionalistom, proti Husákovi a Novomeskému. Chceli od neho, aby krivo vypovedal proti ďalším politikom, ktorí ešte neboli zatknutí, napr. proti Jánovi Ševčíkovi, podpredsedovi vlády za Stranu slovenskej obrody, a ďalším, Jozefovi Kyselému a Jozefovi Lukačovičovi. Ján Ursíny si napokon neodsedel celý trest, ale po piatich rokoch, v roku 1953 ho prepustili. Perzekúcie však pokračovali. Aj keď mu hneď po odsúdení neskonfiškovali majetok, predsa jeho brat ho musel odovzdať po zakladaní JRD družstvu, živý i mŕtvy inventár statku, ktorý vlastnili, a traktory za smiešne nízku sumu prevzala strojnotraktorová stanica. Neskôr rodina prišla aj o domy, v ktorých bývala, museli sa vzdať pôdy i domov v prospech štátu a za možnosť bývať v nich platili nájomné.

Po prepustení z väzenia bol Ján Ursíny dlhodobo v starostlivosti lekárov, podrobil sa niekoľkým operáciám. Keď sa však chcel zamestnať, meno Ursíny bolo neúnosné. Nemohol sa zamestnať v Drevone Turčianske Teplice, pretože podľa kádrováka nesmel pracovať ani ako robotník, takisto nemohol robiť v ČSAD pokladníka a neprijali ho ani na poštový úrad. Podľa všetkého na to dohliadal predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj. Napokon pracoval ako skladník a robotník za veľmi nízky plat Lesostave. V roku 1962 ako 66-ročný odchádza do dôchodku so žobráckou penziou 472 korún.

Prenasledované boli aj jeho deti, synovia Dušan, Ján a Milan a dcéra Hanka nemohli študovať, ako konštatuje v pamätiach, ktoré písal okolo roku 1969 a vyšli v roku 2000, ani jedno jeho dieťa, aj keď malo dobrý prospech, nemohlo študovať na vysokej škole, dcére Hanke nedovolili ukončiť ani meštianku, po skončení tretej triedy musela ísť za učnicu do drevárskych závodov v Liptovskom Mikuláši.

V roku 1964 Krajský súd oslobodil Jána Ursínyho zo zločinu vojenskej zrady, ale uznal ho vinným za vyzradenie štátneho tajomstva zavineného hrubou nedbanlivosťou. Po odvolaní Najvyšší súd rozsudok proti nemu pre vykonštruovanosť zrušil.

V roku 1967 navštívil Kanadu, kde sa stretol aj s mnohými priateľmi, ktorí museli emigrovať pred komunistickým režimom, so švagrom Matejom Joskom, s Jurajom Slávikom, Rudolfom Fraštackým, so Štefanom Kočvarom, ale aj s významnými českými politikmi, Dr. Ladislavom Feierabendom a kolegom z predfebruárovej vlády, podpredsedom Petrom Zenklom, a ďalšími. Nestretol sa však s Jozefom Lettrichom. Ján Ursíny zomrel v podstate zabudnutý 8. januára 1972.

                                                                                         (pokračovanie)

Pamäti statočného vlastenca generála Jozefa Marka

09.06.2024

Ján Bábik Smutným faktom je, že meno generála Jozefa Marka (8. 6. 1904 Zeleneč – 22. 5. 1981 Bratislava) je pre mnohých neznáme. Pri tom ide o významného hrdinu našej histórie, ktorý sa výrazne zaslúžil o Slovenské národné povstanie a ako to v našich dejinách býva smutným zvykom, bol za svoje vlastenectvo a statočnosť kruto potrestaný. Jozef Marko, [...]

Na lavici obžalovaných Encyklopédia

29.05.2024

(k 65. výročiu politickému procesu proti A. Hirnerovi a spol.) Ján Bábik Obdobie po smrti komunistických diktátorov Stalina a Gottwalda po roku 1953 sa nielen v Sovietskom zväze, ale aj v Československu obyčajne označuje ako obdobie odmäku podľa nie veľmi vydarenej novele sovietskeho spisovateľa Iľju Erenburga. Údajne sa skončilo s politickými procesmi [...]

Vnútorný nepriateľ – buržoázny nacionalizmus IV. časť

28.04.2024

K 70. výročiu procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom Ján Bábik Väznenie Ďalšie osudy jednotlivých odsúdených sú tiež pozoruhodné. Gustáv Husák to vo väzení, rovnako ako aj iní vysokí komunistickí funkcionári, nemal ľahké. Ostatní odsúdení, čiže tzv. triedni nepriatelia, ich celkom správne považovali za strojcov ich tragédie, tak boli nezriedkavé [...]

Rakúsky kancelár Karl Nehammer

Záplavy odplavili aj morálku? Rakúsky kancelár vyzval pre povodne na pauzu v kampani, ale sám v nej pokračoval

16.09.2024 21:21

Nehammer argumentoval, že treba všetku energiu a pozornosť sústrediť na zvládnutie prírodnej katastrofy a pomoc tým, ktorých zasiahla.

most, Čadca

Nebezpečná voda sa valila aj Čadcou. Živel tam ohrozoval mosty, firmy aj rodinné domy

16.09.2024 21:00

Podobné povodne boli v metropole Kysúc zaznamenané v roku 1997, no viacerí miestni tvrdia, že ani vtedy živel nespôsobil také škody, ako teraz.

Devínska Nová Ves, Povodeň, Bratislava

Zničené budovy, cesty aj polia. Koľko budú stáť opravy? Slovensko čaká, kým odznie povodňová vlna

16.09.2024 20:00

Najhoršie sú na tom okresy v Bratislavskom samosprávnom kraji (BSK), ktorý bude zatiaľ potrebovať na opravy takmer tri milióny eur. Trnavský kraj odhaduje škody na niekoľko desiatok tisíc eur.

Europarlament / Europoslanci /

Leyenová predstaví zloženie eurokomisie. V europarlamente si pripomenuli vyčíňanie povodní

16.09.2024 19:57

Europoslanci sa spolu s predstaviteľmi eurokomisie zúčastnia na kľúčovej rozprave o pripravenosti EÚ konať v prípade prírodných katastrof.

janbabik

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 20
Celková čítanosť: 27711x
Priemerná čítanosť článkov: 1386x

Autor blogu

Kategórie