janbabik

Ján Bábik

Dejiny Slovenského národného povstania, to nie je len história jeho príprav, jeho priebehu a vojenských operácií. Príbeh Slovenského národného povstania a jeho účastníkov však pokračuje aj po zatlačení povstalcov do hôr, ba aj po poslednom výstrele druhej svetovej vojny na našom území. Povojnové osudy organizátorov Povstania, politikov, ilegálnych pracovníkov, vojakov, partizánov, žandárov majú, žiaľ, v mnohých prípadoch spoločného menovateľa. Po februárovom prevrate v roku 1948 šťastnejší emigrovali, tí menej šťastní podľa svojej profesie boli alebo prepustení z armády, alebo zbavení funkcií a vyradení z politického a spoločenského života, no a tí najmenej šťastní skončili za mrežami, ba niektorí aj na popravisku. Čiže ich osudy boli neraz rovnako dramatické ako počas Povstania. Treba povedať, že povojnové osudy odbojárov nie sú podľa mňa doteraz dostatočne zmapované a domnievam sa, že dejiny perzekúcií povstalcov sú integrálnou súčasťou dejín Povstania, a preto by sme im mali venovať náležitú pozornosť.

Povojnové perzekúcie zasiahli všetky zložky odboja, celé názorovo politické spektrum jeho účastníkov, od vyslovených antikomunistov, ktorí vystupovali proti vláde jednej strany, cez v podstate relatívne umiernených, ktorí síce nesúhlasili s novou nastolenou totalitou, ale boli ju ochotní akceptovať, až po tých ortodoxných fanatických presadzovateľov pofebruárového režimu.

Povojnové perzekúcie sa nevyhli ani signatárom Vianočnej dohody, ktorej 80. výročie si o niekoľko dní pripomenieme, preto považujem za dôležité pripomenúť si povojnové osudy jej signatárov, ktoré sú s drobnými výnimkami priam totožné s osudmi ostatných účastníkov Slovenského národného povstania.

Na texte Vianočnej dohody, jedného zo základných dokumentov slovenskej histórie, sa dohodli zástupcovia občianskeho a komunistického odboja v druhej polovici decembra 1943 v byte Mateja Joska na Gajovej ulici v Bratislave. Vianočná dohoda deklarovala prípravu ozbrojeného povstania slovenského ľudu proti fašizmu i domácim pomáhačom, povojnové začlenenie Slovenska do Československej republiky a demokratickú orientáciu znovu obnoveného štátu. S textom Vianočnej dohody vyslovili súhlas za občiansky odboj: Ján Ursíny, Jozef Lettrich a Matej Josko; za komunistov: Karol Šmidke, Gustáv Husák a básnik Ladislav Novomeský. Na jej základe sa vytvorila ilegálna Slovenská národná rada a signatári dohody sa stali jej zakladajúcimi členmi. V januári 1944 sa k signatárom pripojili sociálny demokrat a prozaik Ivan Horváth a národohospodár Peter Zaťko. Ešte pre úplnosť doplním, že 27. júla 1944, teda tesne pred vypuknutím Povstania, za členov ilegálnej Slovenskej národnej rady boli kooptovaní za občiansky blok Jozef Juraj Styk a za socialistický Jozef Šoltész. V tomto článku si budem všímať predovšetkým osudy prvých ôsmich signatárov Vianočnej dohody, teda Šmidkeho, Novomeského, Husáka, Lettricha, Ursínyho, Joska, Ivana Horvátha a Petra Zaťka. Kým budem písať o ich jednotlivých osudoch, najprv uvediem, ako prežívali jednotlivé výročia.   

V decembri 1944 — rok po podpísaní Vianočnej dohody —  traja zakladajúci členovia ilegálnej SNR po čiastočnom potlačení Povstania boli režimom Slovenského štátu odsúdení v Bratislave v neprítomnosti na dlhoročné tresty, Ján Ursíny na tridsať rokov, Jozef Lettrich na dvadsať päť a Peter Zaťko na dvadsať. Za hlavného obvineného v procese bol označený Vavro Šrobár, toho odsúdili na doživotie. Okrem už menovaných boli súdení aj Ivan Štefánik a Jozef Šoltész. Tento rozsudok rozhorčil nemeckého ministra zahraničných vecí Joachima von  Ribbentrop, ktorý vyhlásil: „…je neúnosné, aby v krajine, v ktorej sme krvou svojich vojakov znovu nastolili pokoj a poriadok, hlavný vodca pučistov bol odsúdený na doživotný žalár.“ Na nátlak nemeckej strany boli v nasledujúcom súdnom pojednávaní zmenené tresty väzenia všetkým obvineným na tresty smrti a členovia senátu pôvodného súdu za nedostatočnú prísnosť internovaní v Ilave. Treba povedať, že ani jeden z obžalovaných nebol v rukách orgánov Slovenského štátu, ani Gestapa, skrývali sa v slovenských horách, prípadne boli v ilegalite, resp. boli na území Spojeného kráľovstva alebo Sovietskeho zväzu, či už na oslobodenom území Československa, čiže trest bol nevykonateľný. Zaujímavé je, že ani jeden z vtedajších obžalovaných nebol príslušníkom komunistickej strany, ak nepočítame Jozefa Šoltésza, ktorý sa ním stal po zlúčení KSS so soc. demokraciou v septembri 1944. Nesúdili teda ani Šmidkeho, Novomeského ani Husáka.

V decembri 1945 – dva roky po podpísaní Vianočnej dohody — zakladajúci členovia Slovenskej národnej rady obsadili kľúčové pozície v slovenskom politickom živote, len Peter Zaťko je postavený pred Národný súd a obvinený z vlastizrady. Neskôr je oslobodený.

V decembri 1948 – päť rokov po podpísaní Vianočnej dohody — po komunistickom prevrate vo februári 1948 si útekom za hranice Jozef Lettrich a Matej Josko zachraňujú aspoň holé životy, Ján Ursíny je v zmanipulovanom politickom procese odsúdený na sedem rokov, Ivan Horváth je veľvyslancom Československej republiky v Maďarsku a Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Karol Šmidke zastávajú najvyššie funkcie na Slovensku. Ich dobre informovaní spolusúdruhovia však vedia, že ich politické hviezdy nebudú dlho žiariť a čoskoro zhasnú.

V decembri 1953 —  desať rokov po prijatí Vianočnej dohody — Jozef Lettrich a Matej Josko sú stále v emigrácii a nikdy už svoju rodnú zem neuvidia. Ján Ursíny je po piatich rokoch prepustený z väzenia, naopak vo väzbe sú a na súd čakajú tzv. buržoázni nacionalisti, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský  a Ivan Horváth. Peter Zaťko je zatiaľ na slobode, aj keď po násilnom vysťahovaní z Bratislavy v akcii B žije v malom domčeku v jednej izbe bez sociálneho zariadenia s celou rodinou v Tisovci. Nečakaná smrť 15. decembra 1952 pravdepodobne zachránila pred represáliami Karola Šmidkeho. Vyskytujú sa indície, že jeho smrť nebola náhodná. Vtedajšia historiografia hodnotí Vianočnú dohodu ako zradu záujmov robotníckej triedy a Slovenska vôbec. Na ilustráciu uvediem jej dobové hodnotenie z pera vtedajšieho dvorného historika zo zborníka SNP.

„Prvá Slovenská národná rada bola utvorená v septembri 1943. Jej politickým programom bola tzv. dohoda z Vianoc roku 1943. Je zaujímavé a iste nie náhodné, že dohoda bola uzavretá práve v decembri 1943, teda po podpísaní československo-sovietskej zmluvy. Strach, že by buržoázni nacionalisti boli snáď vyradení z účasti na vláde v povojnovej republike českou buržoáziou, nútil ich k zaktivizovaniu činnosti. Výrazom toho bola uvedená dohoda a neskoršie usilovné zakladanie národných výborov, ktoré by sa nachádzali výlučne pod ich vplyvom a boli by poslušnými nástrojmi ich politiky. Spojenie skupiny buržoáznych nacionalistov v prvej Slovenskej národnej rade s alibistickou fašistickou skupinou Mach – Sokol potvrdzujú výpovede Macha, Sokola, Čarnogurského, Imricha Karvaša, Ursínyho v procese s Tisom, kde napríklad Ursíny priznáva, že sa rozprával s Machom o politických veciach. A Husák mal priame spojenie s Machom cez Novomeského, čo tento vôbec netají. Politickým programom tejto alibistickej skupiny bolo „samostatné Slovensko“ v rámci akejkoľvek federácie alebo konfederácie. Avšak podpísanie československo-sovietskej zmluvy dňa 12. decembra 1943 skrížilo plány alibistov a buržoáznych nacionalistov a prinútilo ich počítať s Československou republikou ako štátnym útvarom Slovákov a Čechov. Od decembra 1943 sa datujú vyjednávania a dohadovania buržoáznych nacionalistov s londýnskou emigrantskou vládou o štátoprávnom postavení Slovenska v rámci Československej republiky.“    

Rok 1958 – pätnásť rokov po podpísaní Vianočnej dohody – Ursíny je poľnohospodársky skladník v Rakši, Novomeský po prepustení z väzenia na Vianoce 1955 pracuje v Prahe v Památniku národného písomníctva, má zakázaný pobyt na Slovensku, Ivan Horváth s Gustávom Husákom sú vo väzení už takmer 8 rokov, Peter Zaťko je zatknutý, o rok neskôr odsúdený na 3 roky. Demokratický, vojenský odboj je stále dehonestovaný, dokonca aj špičkoví komunisti sú za Povstanie naďalej znevažovaní. Alexander Dubček, vtedy vedúci tajomník Západoslovenského krajského výboru KSS v Hlase ľudu o rok neskôr pri 15. výročí SNP konštatuje:

„Komunistická strana utrpela v boji proti fašistom veľké straty…Zatýkanie nezostalo bez vplyvu. Malo zlé následky. Umožnilo dostať sa do vedenia KSS  aj nacionalistom typu Husáka a Novomeského, ktorí napáchali veľa škôd. Paktovaním s alibisticko-nacionalistickou skupinou slovenskej buržoázie zabrzdil v roku 1943 rozvoj partizánskeho hnutia a jeho bojové dozrievanie a počas Povstania ich vinou dostalo sa vojenské vedenie do rúk exponenta buržoázie Goliana… Vojenské ústredie chtiac nechtiac muselo sa pripojiť k ľudovému povstaniu. Hoci sa to vojenskému ústrediu, ani londýnskemu vedeniu nehodilo do výpočtov, lebo ich jediným cieľom bolo zachrániť predovšetkým svoje triedne panstvo, ľud bol inej mienky.“

Rok 1963 – dvadsiate výročie — Už nie je väznený ani jeden signatár Vianočnej dohody, Ivan Horváth krátko po udelení individuálnej milosti v januári 1960 presne o 8 mesiacov neskôr na následky krutého zaobchádzania umiera, Zaťko a Ursíny žijú typickým osudom prepustených nekomunistických politických väzňov v 60. rokoch, v podstate živoria, sú na okraji spoločnosti, Novomeský a Husák sú rehabilitovaní a chytajú druhý dych a chystajú sa na návrat do politiky.

Rok 1968 – dvadsiate piate výročie — emigranti, Jozef Lettrich a Matej Josko, majú pred sebou už len niekoľko mesiacov života, v Josko zomrie v júni 1969, Lettrich ho prežije o 5 mesiacov. Rozsudok nad Ursínym zrušil súd ešte v roku 1964, nad Zaťkom až v roku 1968. Husák sa stal po okupácii Československa 1. tajomníkom ÚV KSS a Laco Novomeský je žijúcim klasikom slovenskej literatúry.

Rok 1973 – tridsiate výročie – v roku 1972 zomiera Ján Ursíny, ťažká choroba vyraďuje Laca Novomeského z politického i umeleckého života, rovnako je ťažko chorý aj Peter Zaťko, ten po roku 1968 spolupracoval s Vysokou školou ekonomickou, napísal niekoľko odborných článkov pre Nové slovo, ale pre zlý zdravotný stav sa odmlčal. Gustáv Husák je z titulu svojej funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ najmocnejší muž v Československu.

Rok 1978 – tridsiate piate výročie   — v januári zomiera Peter Zaťko, dva roky pred tým, v roku 1976 zomrel aj Laco Novomeský, Gustáv Husák je posledným žijúcim signatárom Vianočnej dohody. K funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ pridáva aj najvyšší štátny post – od roku 1975 je aj prezidentom Československej socialistickej republiky. V decembri 1987, tesne pred 44. výročím jej podpísania, je donútený rezignovať z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ a o dva roky neskôr v súvislosti s udalosťami po 17. novembri abdikuje aj z funkcie prezidenta ČSSR. Umrie o necelé dva roky neskôr, 18. novembra 1991.   

Keď si to tak suma sumárum spočítame, po februári 1948 zo signatárov Vianočnej dohody, k nim rátam aj Ivana Horvátha a Petra Zaťka, len jeden sa vyhol perzekúciám (Karol Šmidke), dvaja stihli emigrovať (Jozef Lettrich a Matej Josko) a piati boli väznení (Ján Ursíny, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Ivan Horváth a Peter Zaťko). Celkový súčet ich odsedených trestov je: Ján Ursíny: 5 rokov, Gustáv Husák 9 rokov 3 mesiace, Ivan Horváth, 9 rokov 1 mesiac, Ladislav Novomeský 4 roky 11 mesiacov, Peter Zaťko 1 rok a 10 mesiacov – celkovo 30 rokov a 1 mesiac. A to ešte nerátam v júli 1944 kooptovaného člena ilegálnej Slovenskej národnej rady Jozefa Juraja Styka, ktorý bol odsúdený na desať rokov, ktoré si do posledného dňa odsedel. Mimochodom, autor hesla o ňom v Slovenskom biografickom slovníku V., ktorý vyšiel v roku 1992, nepovažoval za dôležité uviesť jeho väznenie ani slovíčkom. Súdení boli v neprítomnosti aj emigranti Jozef Lettrich a Matej Josko.

(pokračovanie)