Ján Smrek – básnik v čase dvoch totalít – I. časť

(k 125. výročiu narodenia)

Ján Bábik

Jána Smreka máme predovšetkým zafixovaného ako básnika-elegána, majstra ľúbostnej poézie, človeka, ktorý vedel vychutnávať krásu života. Tak to bolo na začiatku jeho tvorby, keď v dvadsiatych rokoch minulého storočia debutoval básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni a neskôr najmä v básnickej skladbe Básnik a žena.

Ale nie sú to len ľúbostné verše, ktoré tvoria Smrekovu tvorbu. Básnik prežil dve totality, ktoré poznačili jeho život i jeho umeleckú výpoveď. Prvú – v čase vojnovej Slovenskej republiky, druhú po tzv. víťaznom februári 1948 v komunistickom Československu. Počas prvej totality musel preniesť redakciu svojho časopisu Elán z Prahy do Bratislavy. Elán bol vtedy predovšetkým tribúnou demokratických myšlienok a tvorby umelcov, ktorí sa nestotožňovali s vtedajším režimom – na jeho stránkach publikovali verše Laco Novomeský, Ján Poničan, Ján Kostra, Pavol Horov i mladí nadrealisti, literárne kritiky písali Michal Chorváth, Milan Pišút a Andrej Mráz.

O zameraní časopisu Elán počas Slovenského štátu sa vyjadril literárny vedec Vladimír Petrík:

Slovenský štát autoritatívne presadzoval svoje ciele. Aj pri týmto zúžených možnostiach Elán nepoprel svoju minulosť a stal sa tribúnou nekonformného myslenia. Najmä Novomeského príspevky mali často opozičný charakter voči oficiálnej kultúrnej politike, a to znamenalo, voči politike vôbec. Napr. na výčitky hovorcov režimu, prečo sa slovenská literatúra tak málo venuje súčasným témam, súčasnému životu, Novomeský v Eláne odpovedal v tom zmysle, že iste preto, lebo je rozpor medzi tým, čo si literatúra o súčasnosti myslí, a čo táto chce o sebe počuť. Chcel tým povedať, že ak chce spisovateľ písať skutočnú literatúru, musí hovoriť pravdu…Takýchto príspevkov bolo v Eláne dosť. Bol to aj v tých stiesnených pomeroch ešte stále ostrov slobodného myslenia, vzdorujúceho dobovým tlakom a nátlakom. Stál na demokratických základoch.“

Neprestával tvoriť ani samotný Ján Smrek, len jeho tvorba začala naberať iný kurz. Už to neboli len ľúbostné verše, poézia plná optimizmu, do veršov sa začali vkrádať prvky bôľu, pesimizmu i hrôzy pred kataklizmou ľudstva. Svoju poéziu publikoval na stránkach Elánu, ale mnoho básní zostávalo ukrytých v priečinku písacieho stola. Tie väčšinou Ján Smrek tvoril v momente náhlej inšpirácie, v kruhu svojich najbližších, ktorí ich zapisovali. Novinár Gabriel Rapoš mi v roku 1989, keď som nahrával reláciu o bratislavských literárnych kaviarňach a bohéme, ktorá sa v nich stretávala a tvorila, spomínal, že mu Ján Smrek v kaviarni nadiktoval takmer celé básnické zbierky Hostinu a Studňu. V kaviarni vznikla aj báseň Bacardi – tento rozhorčený výkrik básnika, táto neobyčajná metafora túžby po pokoji a mieri.

„Táto báseň vznikla, keď jeden z našich priateľov prišiel zo Španielska a doniesol fľašu Bacardi, ktorú sme potom spolu otvorili v Cercli a tam začal mi Smrek túto báseň diktovať. To bola taká čudná atmosféra, neviem, či to bolo po nálete, ale boli sme v takej dosť depresívnej nálade a táto báseň nás nejako tak naozaj iluminovala a tak nás povzbudila, že nám pri všetkých svojich pesimistických tónoch dodala toľko optimizmu, že vždy sa k nej vraciam, keď mi je tak smutno, a keď si na Jána Smreka spomínam, a nie je to málokedy.“

Ani nebude dobre na svete,

kým ruky, ktoré plnia náboje,

nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

Prečo má tiecť len krv?

Nech tečú nápoje!

Nech miesto hromobitia kanónov

znie krotký cengot čiaš.

Vzývam ťa, krásne meno bacardi,

privolávam ťa, martel, henessy a mumm,

príďte zas zaujať si svoje miesta

pod duše mojej klenbu gotickú,

kde teraz pradú čierne svoje siete

pavúci strašných dúm.

Koniec strašnej druhej svetovej vojny privítali všetci s nadšením. Očakávali, že svet bude lepší a ľudstvo sa poučí. Aj v obnovenom Československu zavládla eufória, i keď zasvätení vedeli, že pod zdanlivým pokojom prebieha neľútostný politický boj o ďalší charakter republiky. Nádeje, že Československo bude patriť k demokratickým štátom, však prerušil začiatok roka 1948.

25. február 1948 znamenal nástup ďalšej totality. V priebehu niekoľkých dní boli zlikvidované demokratické princípy riadenia štátu, už od prvého okamihu nastupujúca komunistická moc tvrdo zúčtovala nielen so svojimi politickými odporcami, ale aj s úplne apolitickou vrstvou podnikateľov či roľníkov, ktorých označila za parazitov spoločnosti a v mene sociálnej spravodlivosti im siahla na majetky. Ostrý boj sa odohrával aj na poli kultúry. Tu tiež platilo, kto nie je s nami, ide proti nám. Svoje predstavy o úlohe umelca v novej socialistickej spoločnosti predniesol na IX. zjazde Komunistickej strany Slovenska jej prvý tajomník Štefan Bašťovanský v roku 1950.

Naša robotnícka trieda – vďaka veľkému osloboditeľskému dielu slávnej Červenej armády a neoceniteľnej pomoci národov Sovietskeho zväzu a súdruha Stalina – zbavila sa pút kapitalizmu a v pevnom zväzku s pracujúcim roľníctvom buduje v našej krajine socializmus.

Naši umeleckí pracovníci a vedeckí tvorcovia sa musia ešte užšie primknúť k svojmu ľudu a k robotníckej triede, vedenej komunistickou stranou, aby sa ich tvorba stala mocnou a bojovnou zbraňou pri budovaní nového sveta. Treba opustiť úzke, umelé a neživotné koncepcie „umenia pre umenie“ a „vedy pre vedu“, kultúry ako samoúčelu. Naša kultúra, naša nová veda a nové umenie musia slúžiť životu, musia robiť život ľudu šťastnejším a radostnejším.

Naši umeleckí a vedeckí tvorcovia, aj keď nesmelo, i keď ešte s rozpakmi, dávajú sa pomaly na túto novú cestu, na cestu socialistického realizmu. V literatúre treba spomenúť predovšetkým Kroniku Petra Jilemnického, román Vlada Mináča Včera a zajtra, a básnické dielo Jána Kostru Na Stalina, ako aj básnickú zbierku Milana Lajčiaka Pozdrav – ako prvé lastovičky nového jara našej umeleckej tvorby A neostávajú tieto lastovičky osamelé, prichodia i ďalší spisovatelia, básnici, výtvarníci, hudobní skladatelia a divadelníci, ktorí sa uvedomele hlásia k socialistickému realizmu a sľubujú byť pioniermi nových ciest nášho umenia.“  

Nie celý národ a nie všetci umelci sa stotožnili s takýmto poslaním kultúry a novým režimom, ktorý síce proklamoval jednotu ľudu a strany, absolútny súhlas so svojimi krokmi, ale premýšľavejší ľudia cítili, že nastupuje nová totalita. Len niekoľko dní po tzv. víťaznom februári si Ján Smrek zapisuje tieto verše

Jeden druh môj básnický bol lordom,

druhý kritikom bol na Parnase.

Teraz ich reč má len farbu bordó,

nepatria už sebe. Patria mase.

Tieto verše adresoval Smrek svojim priateľom – básnikovi Ladislavovi Novomeskému a literárnemu kritikovi Michalovi Chorváthovi, ktorí zastávali významné funkcie v pofebruárovom období. Ladislav Novomeský bol povereníkom školstva a osvety a Michal Chorváth sa stal pracovníkom ÚV KSS a predsedom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov. Obidvom v čase vojnovej Slovenskej republiky poskytoval priestor na stránkach Elánu. Najmä k Novomeskému aj napriek rôznemu politickému názoru viazalo Smreka úprimné priateľstvo. Po roku 1945 bol to Novomeský, kto pomáhal Smrekovi, aby mohol, aj keď len na necelé dva roky – obnoviť časopis Elán. Aj po komunistickom prevrate držal Novomeský, pokiaľ bol pri moci, nad Smrekom ochrannú ruku. Škrtol síce návrh z konca roka 1948 na udelenie štátnej ceny Jánovi Smrekovi za „rozvíjanie socialistického realizmu“ a to asi z pragmatického dôvodu. Vedel, že Smrek by túto cenu z hrdosti odmietol a ešte by si zhoršil už aj tak zlé postavenie.

Volil preto inú cestu. Približne v tom období sa Ján Smrek dožíval päťdesiatky. Ladislav Novomeský mu z titulu svojej funkcie povereníka školstva a osvety poslal blahoprajný list a finančnú odmenu 25 000 korún, približne rovnakú sumu dostali aj ocenení umelci za rozvoj socialistického realizmu. Smrek sa listom Novomeskému poďakoval a zároveň mu oznámil, že peniaze venoval sirotincu v Modre. Keď však Novomeského zatkli, Smrek napísal parafrázu na jeho známu básnickú zbierku ako výraz účasti na trpkom osude svojho básnického druha.

„…Jak úbohý bol, povieme si,

Čas pušiek, dýk a náreku,

V ktorom bol básnik nepotrebný

A človek cudzí človeku.“                

To v Svätom za dedinou je.

Preto tá knižka neostarne.

Jak neostarnú nádeje,

že básnik nemiloval márne.

                                        (pokračovanie)

Priskoro utíchla jeho básnická lýra

14.04.2025

Ján Bábik Dnes si pripomíname 140. výročie narodenia dnes už takmer zabudnutého básnika slovenskej literárnej moderny Jána Hallu, ktorý písal pod pseudonymom Ivan Gall. Do slovenskej literatúry vstúpil veľmi skoro ako 19-ročný v roku 1904 a po niekoľkých rokoch jeho básnická lýra utíchla. O jeho predčasnom spisovateľskom konci nerozhodla ani náhla smrť, ani [...]

Samuel Belluš – svedok tragických dní vo februári 1948

25.02.2025

Ján Bábik Stáva sa smutným paradoxom, že si nevieme dostatočne uctiť osobnosti, ktoré sa výraznou mierou zaslúžili, že aspoň tri roky po druhej svetovej vojne sme mali na Slovensku slobodný režim. Bolo to aj vďaka veľkolepému víťazstvu Demokratickej strany na dlhé roky v posledných slobodných voľbách v roku 1946. Politikom, ktorí tento triumf vybojovali, sa [...]

Aj hroby majú svoje dejiny

01.11.2024

Literárny príbeh Ivana Šubíka Ján Bábik Návštevníka historického Ondrejského cintorína v Bratislave zaujme hrob osemročného chlapca Ivana Šubíka (1932 – 1940), ktorý je kultúrnou pamiatkou. Spomína ho aj Viera Obuchová v publikácii Ondrejský cintorín a charakterizuje ho ako hodnotný novodobý sochársky náhrobok. V strede pomníka je portrétny [...]

Holandsko, veterné mlyny, tulipány

Smrť dievčatka spustila lavínu. Jedy v kvetinárstvach i supermarketoch: Kytice sú plne pesticídov

19.04.2025 12:52

Nedávna štúdia odhalila, že väčšina kytíc kúpených v kvetinárstve, supermarkete alebo online je plná pesticídov.

Chorvátsko výcvikové lietadlo pád obete

Letecká tragédia v Nebraske si vyžiadala tri životy

19.04.2025 12:26

Lietadlo letelo nad riekou Platte a zrútilo sa do vody južne od mesta Fremont.

Väzenie / Väznica / Cela /

Aj väzni majú svoje potreby. V Taliansku začali fungovať prvé miestnosti na sex

19.04.2025 12:09

Sme radi, lebo všetko prebehlo hladko, ale je potrebné zachovať maximálne súkromie, povedal väzenský ombudsman Giuseppe Caforio.

Cyklisti na starte trasy Mine Flow Trail

História, príroda a adrenalín v jednom. Nová cyklistická trať na v Košickom kraji láka skúsených jazdcov aj začiatočníkov

19.04.2025 11:00

Názov cyklistickej trate odkazuje na banícku minulosť Rožňavy a hlavne vrchu Rákoš, kde sa v minulých storočiach ťažila železná ruda.

janbabik

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 23
Celková čítanosť: 35768x
Priemerná čítanosť článkov: 1555x

Autor blogu

Kategórie