janbabik

(18. 12. 1950)

Ján Bábik

Povojnové dejiny Československej republiky sú plné paradoxov. Kým v západných demokraciách boli hrdinovia druhej svetovej vojny vysoko ctení, u nás majú po februári 1948 osudy slovenských protifašistických bojovníkov v drvivej väčšine spoločného menovateľa a je jedno, či boli účastníci domáceho alebo zahraničného odboja – tí šťastnejší emigrovali, menej šťastní boli uväznení a minimálne ôsmi skončili po komunistami politicky motivovaných procesoch dokonca na popravisku — medzi inými Vladimír Velecký, Josef Trojan a partizánsky veliteľ Viliam Žingor a s ním aj jeho spolubojovníci Ladislav Nosák a Samuel Bibza. A práve od justičnej vraždy troch posledne menovaných uplynulo 18. decembra 75 rokov.

Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke pri Martine.

Po maturite na martinskom gymnáziu išiel študovať na dva roky Vysokú školu zemědělskú do Brna a potom bol dva roky na vojenskej službe v Žiline a v rámci nej absolvoval sedemmesačný kurz dôstojníkov v zálohe.

Po skončení vojenskej služby sa venoval tradičnému slovenskému jedlu – výrobe bryndze – bol účtovníkom Družstva pre predaj bryndze a pracovníkom Bryndziarskeho syndikátu v Martine.

Po vyhlásení Slovenského štátu vypukla niekoľkodňová tzv. malá vojna s Maďarskom. Žingor v tom čase bránil Spišskú Novú Ves, vyznamenal sa a bol povýšený na poručíka. Prvého septembra 1939 prepadnutím Poľska sa začala druhá svetová vojna. Po boku Nemecka sa na ťažení proti Poľsku zúčastnilo aj Slovensko. Slovensko ale zabralo výlučne iba územia, ktoré Poľsko protiprávne získalo len niekoľko mesiacov pred tým. Pokiaľ ide o Žingora, priamo do vojnových operácií sa nezapojil, bol členom podporných jednotiek v zázemí.

O dva roky neskôr Viliam Žingor po napadnutí Sovietskeho zväzu opäť dostal povolávací rozkaz. Kým proti Maďarsku išlo o obrannú vojnu, pri Poľsku o územia, ktoré boli pred tým zabraté Slovensku, vo vojne proti Sovietskemu zväzu išlo o dobyvačnú, nespravodlivú vojnu. Väčšina dôstojníkov a vojakov ju brala s nevôľou, najmä keď videli, ako brutálne sa správajú Nemci k domácemu obyvateľstvu na okupovaných územiach. Možno to znie paradoxne, ale Žingor ako veliteľ delostreleckej čaty sa na východnom fronte predsa len niečomu priučil – obdivoval sovietsky spôsob partizánskeho boja, videl, ako na už okupovanom území mobilné jednotky, početne slabšie i horšie vyzbrojené, dokážu byť rovnocenným protivníkom Nemcom v boji.

V ozbrojenom odboji

Žingor bol v septembri 1941 dočasne stiahnutý z východného frontu. Doma prisahal, že sa už na východný front nevráti. Verejne hovoril o zverstvách Nemcov, vyrábal a rozširoval letáky na podporu partizánskeho boja, v horách vybudoval provizórnu skrýšu, zhromažďoval tam zbrane, a keď mu v júli v roku 1943 prišiel znovu povolávací rozkaz na východný front, jednoducho ho neuposlúchol a ušiel do hôr.

Tu je istý paradox, že v súvislosti so Žingorom sa viac hovorí o zinscenovanom procese proti nemu a menej už o jeho konkrétnej partizánskej činnosti. Dokonca ani v rozsiahlom osemdielnom seriáli Povstalecká história nie je o Žingorovi ani zmienka. Presnejšie, nie je menovaný, pretože postava partizánskeho veliteľa Bradáča (výborne stvárnená Jozefom Šimonovičom) bola inšpirovaná Viliamom Žingorom.

Lesy v Turci poznal Žingor ako vlastnú dlaň, čo sa mu pri organizovaní partizánskeho hnutia veľmi zišlo. Okrem protifašisticky naladených Slovákov sa k nemu pridávali utečenci z Protektorátu, sovietski zajatci, ktorí ušli z nemeckých táborov, potom najmä Francúzi, ktorí žili v zajatí v Maďarsku. V styku s Francúzmi ako tlmočník mu pomáhal ruský emigrant, cársky poručík profesor Vladimír Jeršov. Ten bol v roku 1951 odsúdený na 6 rokov väzenia. Keď zo Sovietskeho zväzu prišiel partizánsky veliteľ Veličko, sovietski príslušníci zo Žingorovho oddielu prešli k nemu.

21. augusta 1944 obsadili partizáni pod vedením Žingora a Velička obec Sklabiňu, kde vyvesili česko-slovenskú zástavu a vyhlásili dedinu za slobodné územie Československa.

Tento čin však nemožno hodnotiť pozitívne. V tom čase organizátori povstania robili všetko možné, aby sa vytvoril dojem, že Slovensko je Nemecku lojálna krajina. Potrebovali totiž čas, aby lepšie zorganizovali sily i aby sa Sovietska armáda viac priblížila k územiu Slovenska. Veličko nerešpektoval ani prosby komunistického predáka Gustáva Husáka, ktorý ho žiadal, aby zastavil diverzné akcie. Jeho partizáni vyhodili niekoľko železničných tunelov na budúcom povstaleckom území, čo v konečnom dôsledku veľmi skomplikovalo situáciu počas Povstania a Veličko stál aj za zastrelením členov podplukovníka SS Waltera Otta v Martine 28. augusta 1944, čo bola definitívna zámienka, aby Nemci začali obsadzovať Slovensko.

Po vypuknutí povstania sa Žingor so svojou brigádou zapojil do ťažkých bojov o Rajeckú dolinu. Krátko pred 29. augustom 1944 mal Žingorov oddiel približne 350 členov, a v polovici septembra po mobilizácii, ale aj po príchode dobrovoľníckych skupín už Žingor velil približne 1500 mužom. Pôvodne boli vyzbrojení len ľahkými zbraňami, neskôr im armáda dodala niekoľko ťažkých guľometov, protitankových pušiek, samopalov a streliva, granátov, ale aj tak výzbroj bola v porovnaní s útočiacimi nemeckými jednotkami nedostatočná. Žingorovci však tieto nedostatky nahrádzali odvahou a na základe dôkladnej znalosti terénu mohli takticky meniť pozície. Straty Nemcov boli v tejto oblasti podstatne vyššie ako povstalecké. Boje v Rajeckej doline trvali tri týždne, ešte aj po obsadení Martina 20. septembra partizáni sa tu bránili štyri dni. Potom sa stiahli do Malej Fatry. Po páde Banskej Bystrice zostal Žingor bez spojenia s vedením, časť jeho partizánov sa vrátila domov, s časťou v horách čakal do príchodu Sovietskej armády.

Národný hrdina

Po konci druhej svetovej vojne Viliam Žingor sa stáva národným hrdinom, vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, bol poslancom Slovenskej národnej rady za túto stranu i generálnym tajomník Sväzu slovenských partizánov.

V roku 1947 Žingor vystupuje z komunistickej strany. Už vtedy videl ďalej ako niektorí ľavicoví intelektuáli. Spozoroval, že komunistickej strane nejde o vybudovanie demokratickej spoločnosti, že začína ovládať bezpečnostné zložky a snaží sa fašistickú totalitu vystriedať komunistickou. Protestoval proti snahám komunistickej strany privlastniť si Povstanie, upozorňoval na ľudí, ktorí sa vydávali za partizánov, hoci sa odboja nezúčastnili, niektorí boli prívrženci ľudáckeho režimu.

Poľovačka na Žingora

Po februárovom komunistickom puči roku 1948 bol Žingor zbavený mandátu poslanca Slovenskej národnej rady, nová moc ho prenasledovala, často musel meniť zamestnania, bol skladníkom v detskom domove v Mošovciach, pomocným účtovníkom v detskom domove v Hlohovci, pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne. Všade ho prepúšťali, tak sa napokon usadil v chate priateľa v Račkovej doline. ŠtB za ním vysielala agentov, ktorí sa ho snažili vyprovokovať k aktívnemu odboju a aj keď sa im to nepodarilo, predsa bol napokon 27. novembra 1949 zatknutý, obvinený z protištátnej činnosti a z organizovania protikomunistického odboja. Spolu s ním bolo zaistených okolo 150 ľudí.

Vyšetrovanie Žingora a jeho spoločníkov bolo mimoriadne brutálne, tak nečudo, že sa priznali aj k absurdným obvineniam. Sám Žingor schudol z pôvodných vyše 100 kilogramov na len 48.

Justičná vražda

Napokon nastal proces. 18. októbra 1950 prokurátor Ondrej Ujhelyi, pôvodným povolaním železničiar, čerstvý absolvent rýchlokurzu právnickej školy pracujúcich, obžaloval Žingora a siedmich ďalších obvinených. Medzi nimi napríklad aj Jána Lichnera, počas vojny člena londýnskej emigrantskej vlády v Londýne, ktorý vo februári 1948 ako štátny tajomník ministerstva národnej obrany podal demisiu.

Sudca Karol Bedrna vyniesol tri rozsudky smrti, okrem Viliama Žingora dostali absolútny trest aj jeho partizánski spolubojovníci a velitelia Samuel Bibza a Ladislav Nosák. Ďalší obžalovaní Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali doživotie, Jozef Hrušák 25 rokov, spomínaný Ján Lichner 17 rokov, Elena Bulubášová 12 rokov. V nasledujúcich procesoch tzv. žingoriády bolo odsúdených na vysoké tresty vyše sto ľudí, väčšinou bývalých účastníkov protifašistického odboja.

Pozoruhodná je aj kariéra predsedu senátu Karola Bedrnu, tento bývalý sudca okresného súdu v Levoči päť mesiacov pred týmto procesom ako člen senátu poslal na smrť Miladu Horákovú a troch ďalších nevinných v tomto procese. O osem mesiacov po justičnej vražde Žingora, Bibzu a Nosáka v súdnom procese v rámci Akcie Monaco proti francúzskemu konzulátu odsúdil na smrť ďalších dvoch ľudí — Juraja Dlouhého a Vladimíra Veleckého.

V tých časoch bolo zvykom, že o veľkých procesoch sa vydávali propagandistické brožúrky, v ktorých boli nevinné obete označované za zločincov. Na Slovensku vyšli takéto tlačoviny o procese proti slovenským biskupom, či proti juhoslovanskému konzulovi Šefikovi Kevičovi. Publikácia, ktorú vydalo Povereníctvo spravodlivosti, Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom má však akúsi pridanú hodnotu. Nebol to len súbor dokumentov, obžaloba, vynútené svedecké výpovede, kajúcne priznania a rozsudok. Anonymný autor obohatil dokumenty o reportáže priamo zo súdnej siene, kde obžalovaných vykreslil v tom najnegatívnejšom svetle. Cítiť, že publikáciu napísal skúsený autor, ktorý však svoj talent primitívne zneužil. Bola to veľmi krutá kniha, keď si uvedomíme, že je o ľuďoch, ktorí boli nespravodlivo odsúdení na tresty smrti alebo na dlhoročné tresty odňatia slobody, ktorí sa nemohli sa brániť a škandalizovaniu a represiám boli vystavení i ich nevinní príbuzní.

Až v roku 1990 sa k napísaniu pamfletu priznal spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko.

Cieľom súdnych procesov a krutých rozsudkov proti účastníkom odboja bolo predovšetkým zasiať medzi širokými vrstvami strach, že komunistická moc je všemocná, večná a nebude mať žiadne ohľady proti nikomu a ničomu. Protifašistických bojovníkov považovali komunisti za veľké nebezpečenstvo, už v minulosti dokázali, že za demokraciu sú ochotní obetovať aj vlastné životy. Žingor samotný mal veľkú autoritu nielen medzi povstalcami, ale medzi Slovákmi vôbec. Komunisti sa obávali, že by mohol zohrať úlohu slovenského Tita, ktorý sa postavil proti Sovietskemu zväzu. A v Žingorovom prípade určite hrala aj skutočnosť, že z komunistickej strany sa z vlastnej vôle nevystupuje, ale vylučuje a trestá.

Ale aj tento proces dokazuje, že vyššia spravodlivosť sem-tam zasiahne aj vinníkov. Niektorí príslušníci ŠTB, Viktor Sedmík, Teodor Baláž, ktorí organizovali provokácie proti Žingorovi a jeho spoločníkom, a brutálnymi vyšetrovacími metódami ich nútili k absurdným priznaniam, sami skončili v mlyne, ktorý roztočili. Krátko po procese so Žingorom boli v rámci boja vo vnútri bezpečnostných zložiek pre vykonštruovaný sionizmus alebo buržoázny nacionalizmus (nie pre hrubé porušenie základných ľudských práv vyšetrovaných) zatknutí a následne odsúdení na dlhoročné tresty.

Nedôsledná rehabilitácia

K absurdnostiam rehabilitácií v 60. rokoch patrí, že organizátori a vykonávatelia politických procesov a násilností boli rehabilitovaní oveľa skôr ako ich obete. A to platí aj v Žingorovom prípade. Príslušníkov ŠtB rehabilitovali už v roku 1963, teda päť rokov pred Žingorom. Teodor Baláž za väzenie dostal odškodné 170 000 Kčs a priznali mu čiastočný výsluhový dôchodok. Dostal stranícky trest „pokarhanie s výstrahou“ za chyby a nedostatky v bezpečnosti. Po rehabilitácii sa stal najprv námestníkom, neskôr podnikovým riaditeľom Kovosmaltu vo Fiľakove.

V roku 1968 sa konečne dočkali rehabilitácie aj pozostalí po Žingorovi a jeho druhoch. Ale rehabilitácie v roku 1968 mali svoje limity. Nové pojanuárové vedenie KSČ chápalo rehabilitačné procesy skôr ako propagandistickú prezentáciu vytvoriť legendu o ich statočnom boji za spravodlivosť, ako snahu skutočne pomôcť nevinným obetiam, tvárilo sa, že za perzekúcie v 50. a 60. rokoch nenesie žiadnu zodpovednosť a vinu za represálie, ktoré orwellovským newspeakom eufemisticky označovalo ako deformácie, porušovanie socialistickej zákonnosti a kult osobnosti, zvaľovalo na predchádzajúcu komunistickú garnitúru.

Bola aj snaha ovplyvňovať súdy, aby aspoň nejakú vinu odsúdeným, pokiaľ nešlo o vysokých komunistických funkcionárov, uznali, aby neboli oslobodení úplne, ale len čiastočne, veď bolo treba šetriť aj štátny rozpočet a nevyplácať odškodné triednym nepriateľom. Rehabilitácie viedli aj sudcovia, ktorí ešte pred pár rokmi vynášali drakonické rozsudky. Pôvodne predsedom rehabilitačného súdu v Žingorovom prípade mal byť Gašpar Kubek, ktorý v roku 1959 v politicky zmanipulovanom procese poslal na dlhé roky do väzenia Alexandra Hirnera, Františka Oktavca, Jozefa Telgarského a ďalších tvorcov Príručnej encyklopédie Slovenska. Na nátlak verejnosti viedol napokon rehabilitačný proces sudca Ivan Bartl, ktorý v súlade s právom a so svojím svedomím vyniesol oslobodzujúci rozsudok v plnom rozsahu pre všetkých postihnutých.

V normalizácii boli Žingorovi príbuzní naďalej perzekvovaní, kým bývalý dôstojník ŠtB Teodor Baláž naďalej riaditeľoval. Najprv Podunajským strojárňam, potom Západoslovenským plynárenským závodom. Bol dokonca ocenený vysokými štátnymi vyznamenaniami – Za zásluhy o výstavbu v roku 1971 a Radom práce v roku 1977.

Žingorovo meno sa dlho nemohlo ani spomenúť, až po roku 1989 sa mu dostalo plnej satisfakcie, prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václav Havel ho v roku 1991 povýšil do hodnosti generálmajor in memoriam a udelil mu Rad Milana Rastislava Štefánika. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa na ocenenie pre Viliama Žingora štátnym vyznamenaním akosi „zabudlo“. A nielen na neho, ale aj na mnohých ďalších významných osobností protifašistického hnutia, ktorí skončili v komunistickom žalári.