janbabik

(Alžbeta Báthoryová sa narodila pred 465 rokmi – 7. 8. 1560)

Ján Bábik

Brodil sa koň sivý podľa panské nivy,

na nem sedel Janko všecek žalostivý,

že mu jeho milú do Čachtic zaviedli,

na tom panském zámku v svetlici zavreli.

Toto je prvá strofa z prvej známej piesne o zlopovestnej čachtickej panej Alžbeta Bátorová v Čachticech, ktorú približne v roku 1618 zložil istý Kodaj len štyri roky po smrti sadistickej grófky. Jeho potomok, sedliak, ju zapísal a cez Daniela Slobodu sa dostala k Jánovi Kollárovi, ktorý ju zaradil do Národných spievaniek.

Keď spomenieme Čachtický hrad, akosi nám vždy príde na um Alžbeta Báthoryová, najznámejšia majiteľka hradu, smutne preslávená nielen u nás, ale pre mnohé literárne spracovania známa takmer v celom svete. Povesť o nej hovorí, že sa snažila uchovať si večnú krásu kúpeľmi v krvi mladých dievčat. Na ich vraždenie údajne využívala rôzne mučiace nástroje, z nich najznámejšou sa stala železná panna. Legendy všeličo popridávali, ale to nič nemení na skutočnosti, že počet obetí sadistickej grófky dosiahol niekoľko stoviek – mnohí historici uvádzajú, že ich bolo okolo 600. Po Čachticiach a okolí sa dávno hovorilo, že Alžbeta Báthoryová mučí na hrade dievčatá a že ich zabíja. Na naliehanie kráľa Mateja II. sa palatín Juraj Thurzo vybral v sprievode dvoch zaťov Alžbety Báthoryovej koncom roku 1610 do Čachtíc, kde ju prichytil pri mučení dievčat.

Jedno dievča bolo už mŕtve a dve ďalšie umierali. Rozhorčený palatín hneď namieste uvrhol Alžbetu Báthoryovú do hradného žalára a jej hlavných pomocníkov dal zlapať a odvliecť na svoj zámok do Bytče. Tu sa 7. januára 1611 konal nad nimi súd. Ilone Jó a Dorote Sentéšovej kat odštikol všetky prsty na rukách a potom obe zaživa upálili, Jánovi Ujvárymu Fickovi odťali hlavu a jeho telo spálili.

Rýchly súd nad spoluvinníkmi Alžbety Báthoryovej vyvolala rad podozrení a ani na naliehanie kráľa palatín Juraj Thurzo nepostavil čachtickú paniu pred súd. Vypočul síce ďalších svedkov, ale hlavná vinníčka zločinov zomrela vo väzení na svojom hrade 21. augusta 1614 bez toho, aby bola súdená.

Alžbeta Báthoryová fyzicky zomrela, ale literárne ožila v desiatkach historických, prozaických, básnických, divadelných, filmových či dokonca aj v operných spracovaniach. Už počas jej života si ľud rozprával povesti o jej beštialite, krutosti a o nevinných umučených obetiach, preto aj mnohí zberatelia povestí o hradoch zaradili jej príbeh do svojej tvorby. Urobili tak Alojz Medňanský V malebnej ceste dolu Váhom, Karol Štúr v básnickej zbierke Ozvěna Tatry, Ľudovít Janota v Slovenských hradoch a ďalší.

Najväčšiu popularitu o Alžbete Báthoryovej na Slovensku dosiahol román Joža Nižnánskeho Čachtická pani. Spisovateľ ho najprv písal v tridsiatych rokoch minulého storočia ako čítanie na pokračovanie pre noviny Slovenská politika. Za takmer deväťdesiat rokov román vyšiel v niekoľkých vydaniach a vždy sa stretol s veľkým čitateľským záujmom. V tomto smere musíme konštatovať, že Alžbeta Báthoryová zohrala veľmi pozitívnu úlohu pri rozvoji slovenskej žurnalistiky, ak nie priamo pri jej záchrane. Noviny na Slovensku za prvej republiky živorili, pre nízky náklad mnohým hrozil zánik a Slovenská politika nebola výnimkou. Vtedy šéfredaktor František Votruba prišiel na porade s nápadom, aby noviny uverejňovali pôvodný slovenský napínavý román na pokračovanie. Redaktor Jožo Nižnánsky poznamenal, že čitateľov by možno zaujal román o krvavej grófke Alžbete Báthoryovej. Na podnet šéfredaktora začal Nižnánsky písať román Čachtická pani na pokračovanie, a tak sa Nižnánsky stal jedným z najčítanejších autorov slovenskej literatúry. Prvé pokračovanie Čachtickej panej vyšlo 12. apríla 1931 a náklad Slovenskej politiky z počiatočných 2 000 stúpol postupne na neuveriteľných 40 000 výtlačkov. Osudy Alžbety Báthoryovej tvoria vedľajšiu líniu ďalšieho románu Joža Nižnánskeho Žena dvoch mužov, rovnako ako aj románu Jána Čajaka ml. V zajatí na Holíčskom hrade.

Nižnánsky nebol prvým spisovateľom, ktorý stvárnil príbeh čachtickej panej. Alžbetu Báthoryovú spomína aj Matej Bel v diele Notitia Hungariae novae historico-geographica: „Zámok Csejthe, po slovensky Čachtice, je položený na kopci. Jeho vínne pivnice zasluhujú obdiv, keby ich v poslednom storočí Alžbeta Báthory (nech je zlorečené jej meno!) svojím nevýslovne krvavým zločinom nebola urobila prekliatymi.“ Pozornosť krvavej grófke venovali aj spisovatelia národného obrodenia, tí v nej videli predovšetkým symbol feudálnej krutosti a prejav potláčania práv Slovákov. Okrem Národných spievaniek Ján Kollár píše o nej v Slávy dcere v speve Acheron. Mladý Jozef Škultéty v Národných novinách roku 1876 publikoval prózu Krvokúpeľ v Čachticiach. Jonáš Záborský napísal dvojdejstvovú drámu Bátoryčka, ktorú neskôr prepracoval Julo Zborovjan a nazval Alžbeta Báthoryčka (Čachtická pani). Alžbete Báthoryovej venoval pozornosť aj Ján Botto. Najprv o jej zločinoch písal v prvej časti básne Krížne cesty a neskôr plánoval vytvoriť rozsiahlu básnickú skladbu Čachtická pani. Táto však zostala len vo fragmentoch. Takmer sto rokov po Bottovej smrti ju zrekonštruoval a knižne vydal literárny vedec Pavol Vongrej.

Krvavej grófke venovali pozornosť aj Čachtičania. Na začiatku 20. storočia o nej napísal knihu čachtický farár Bertalan Reviczký. Za zmienku stojí aj historická scéna Čachtická krvavá pani od miestneho rodáka Jozefa Masarika, ktorú odohral miestny ochotnícky krúžok 28. augusta 1932 priamo na Čachtickom hrade. O rok neskôr hru ďalšieho miestneho rodáka Kolomana Gregorku Čachtická železná panna odohrali ochotníci v Čachticiach.

V roku 1931 uviedla opera Slovenského národného divadla operu Čachtická pani, ktorú skomponoval český skladateľ Miloš Smátek podľa libreta svojej manželky Eleny Smatkovej-Krčméryovej a O. M. Vyskočila.

Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia prišli do Čachtíc dvaja podvodníci, ktorí predstierali, že chcú nakrútiť veľkofilm o Alžbete Báthoryovej a jej zločinoch. Ako si užívali pohostinnosť vedenia mesta i krásnych dám priblížil Roman Kaliský v poviedke Kto nakrúti Alžbetu Báthoryčku? v knihe Obžalovaný, vstaňte!

V poslednom období sa s témou Alžbety Báthoryovej priam roztrhlo vrece. Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa stala populárnou hra Alžbeta Hrozná alebo Krw Story od Stanislava Štepku v podaní Radošinského naivného divadla. Peter Kováčik začiatkom deväťdesiatych rokov najprv napísal divadelnú hru Alžbeta Bátoriová a o niekoľko rokov rovnomenný román, Peter Jaroš je autorom knihy Lady Dracula alias Báthory story, Pavel Dvořák vydal knihu Krvavá grófka, Andrej Štiavnický vytvoril osemdielnu románovú ságu o Alžbete Báthoryovej. Jej životu sa venujú historici aj spisovatelia literatúry faktu: Jozef Kočiš Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo, Alžbeta Báthoryová a jej obete a Viliam Apfel je autorom knihy Kliatba zvaná Alžbeta. O Alžbete Báthoryovej bolo nakrútených aj veľa filmov, zo slovenských spomeniem animovaný film Viktora Kubala Krvavá pani a veľkofilm Juraja Jakubiska Báthory.

Po téme Alžbeta Báthoryová siahlo aj mnoho zahraničných autorov, okrem, prirodzene, maďarských aj anglickí, nemeckí, francúzski, ba dokonca aj španielski spisovatelia. Internetová stránka https://en.wikipedia.org/wiki/Elizabeth_B%C3%A1thory_in_popular_culture informuje o niekoľkých desiatkach diel, ale pravdepodobne ide väčšinou o povrchné práce bez väčšej umeleckej a historickej kvality, postavené na sadizme a erotizme.