Ján Bábik
V piatok som v Správach STVR zachytil príspevok o 75. výročí mučeníckej smrti českej političky Milady Horákovej. Ženy, ktorá si zasluhuje mimoriadne vysokú úctu za statočnosť, ktorú prejavila počas krátkeho ani nie 50 ročného života. V príspevku zaznelo aj mylné tvrdenie, že Milada Horáková bola prvou a jedinou ženou v komunistickom Československu, ktorá bola z politických dôvodov odsúdená na smrť. Veta správne mala znieť, že bola bola prvou a jedinou ženou z politických dôvodov popravená. Prvá žena v komunistickom Československu z politických dôvodov odsúdená na smrť bola totiž Slovenka, úradníčka Margita Boháčková, pracovníčka Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v Bratislave, a to 11. júla 1949, čiže 11 mesiacov pred Miladou Horákovou. Napokon dostala “milosť” a trest jej bol zmenený na 30 rokov žalára.
Nie je to chyba redaktorky, že túto skutočnosť nevedela. Na vine je dosť podivná ponovembrová interpretácia našich dejín o komunistickej totalite. Doteraz sa nedostatočne skúma obdobie brutálneho teroru v rokoch 1947 – 1965/66, dokonca sa podprahovo násilie zľahčuje nehoráznym tvrdením, že po smrti Stalina a Gottwalda a po XX. zjazde KSSZ prišlo k odmäku (ktorý v skutočnosti znamenal, že teplota z mínus 50 stupňov stúpla na mínus 45), že došlo k zastaveniu politických procesov, k ich revízii a k prepusteniu väzňov. To sú jednoducho lži! Procesy pokračovali, zopár komunistických pohlavárov prepustili na základe tzv Barákovej komisie, ktorá bola pre väčšinu politických väzňov rovnako bezvýznamná ako nasledujúce Kolderova v roku 1963 a Pillerova v roku 1968. A šesťdesiate roky sa označujú cynicky ako zlaté, hoci v ich prvej polovici porušovanie ľudských práv bolo podstatne tvrdšie ako v tzv. normalizácii.
Na druhej strane sa zveličujú problémy po roku 1969 vylúčených vysokých komunistických pohlavárov (zdôrazňujem, nepíšem o radových členoch KSČ, ale o komunistických funkcionároch, členoch a pracovníkoch ústredného výboru a o aparátnikoch na krajskej, okresnej a mestskej úrovni) a o rôznych straníckych propagandistov, ktorí na vysokých školách vtĺkali do hláv študentov “pokrokové” myšlienky marxizmu-leninizmu. A tak podľa dnešného chápania totalitného obdobia najťažšie postihnutí neboli v 50. rokoch popravení nevinní ľudia, dlhoroční mukli v Leopoldove, v Jáchymove, Ilave, na Mírove v Bytízi, ľudia, ktorých násilne v rámci B akcie vysťahovávali z domov a bytov, ľudia, ktorí prišli o celý majetok, zekovia v sovietskych gulagoch, ale najviac perzekuovaní boli bývalí vysokí komunistickí funkcionári, vylúčení z KSČ v roku 1969 a 1970, ktorí v normalizácii neuveriteľne ťažko “trpeli” v svojich luxusných vilách a nadštandardných bytoch, na ktoré si nahrabali čestnou a statočnou prácou v aparáte strany. Chudáci, nemohli dokonca ani nakupovať luxusný tovar zo zhnitého Západu v tzv. diplomatických predajniach a stratili nárok na nadštandardnú zdravotnícku starostlivosť v štátnych sanatóriách. A potom ťažko perzekuovaní boli “učitelia” marxizmu-leninizmu, ktorým normalizačný režim odoprel, aby prednášali na vysokých školách z hľadiska socialistického školstva najdôležitejší, ale z hľadiska praxe študentov ten najzbytočnejší predmet. Mimochodom, tento predmet sa po roku 1989 stal skutočne zbytočný a prestal sa vyučovať.
Moja mama, ktorá skončila farmáciu v roku 1953, niekoľkokrát spomínala aj na vysokoškolské štúdiá, o profesoroch, docentoch aj o asistentoch odborných predmetov sa vyjadrovala s patričnou úctou, s neskrývaným pohŕdaním až dešpektom hovorila o tých, čo ich terorizovali poučkami z vedy vied a dejinami robotníckeho hnutia. “Ja som preplakala nad skriptami z marxizmu a z dejín VKS(b) (Všezväzová komunistická strana boľševikov – pozn. J. B.) vedrá sĺz.” hovorila. “Tí, čo nás učili marxizmus, boli naši rovesníci a rozhodovali o našom ďalšom osude. Kontrolovali nielen, či sme sa dostatočne dobre naučili ich táraniny, ale či im aj veríme. A iniciatívne hľadali kádrové nedostatky v našich životopisoch,” dodala. Keď sa dozvedela, že som sa ako gymnazista, čiže po vyše dvadsiatich rokoch po skončení jej vysokoškolského štúdia, bližšie spriatelil s neterou jedného z jej učiteľov marxizmu, urobila mi dlhú prednášku o tom, čo si o nich myslí a jasne mi dala najavo, že nie je nadšená mojím výberom.
Ale vrátim sa teraz k neznámemu osudu Margity Boháčkovej. Žiaľ, veľa informácií sa mi o nej napriek veľkej snahe nepodarilo zistiť. Pýtal som sa na ňu niekoľkých historikov, len bezradne krčili plecami. Pri tom bola odsúdená v procese, v ktorom bolo na dlhoročné tresty odsúdených 38 nevinných ľudí – traja, Živodar Tvarožek, Dušan Slávik a Margita Boháčková dokonca na smrť. Absolútny trest im bol zmenený, v prípade Živodara Tvarožka na doživotie, a Dušana Slávika a Margity Boháčkovej na 30 rokov. Ako poľahčujúcu okolnosť súd zobral do úvahy ich účasť v protifašistickom odboji a že Slávik a Boháčková mali deti. V tomto procese boli ďalej odsúdení Branislav Tvarožek, bratanec Živodara, dodnes posledný žijúci odsúdený v procese, na 5 rokov (raz prenocoval svojho príbuzného), spisovateľ Karol Guliš na osem rokov, hokejista a lyžiar Zbyněk Reitmayer na šesť rokov. Nevinné obete len tohto procesu si odsedeli niekoľkonásobne viac rokov ako všetci exkomunistickí disidenti na Slovensku v normalizácii mesiacov.
O týchto smutných osudoch nič nevieme nič. Najväčší hrdinovia v súčasnosti nie sú tí, ktorí za slobodu bojovali a trpeli, ale tí, ktorí totalitu nastolili, dlhé roky jej slúžili a rozvíjali ju, v 1968 sa zrazu začali hrať na reformátorov a predstierali, že obrusujú jej najostrejšie hrany, a v normalizácii boli odstavení od válova.
Tí po roku 1989 dostávali vysoké štátne vyznamenania, píšu sa o nich oslavné články, hagiografické knihy, či natáčajú filmy zvelebujúce ich údajné hrdinstvo. Podľa všetkého najväčšími bojovníkmi proti komunizmu boli vysokí komunistickí funkcionári.
O tých skutočných hrdinoch, bojovníkoch za demokraciu, o mukloch z 50. a 60. rokoch sa až na drobné výnimky mlčí. Nič neviem ani o Margite Boháčkovej, neviem, koľko rokov bola napokon väznená, či sa na ňu vôbec vzťahovala amnestia v roku 1960, alebo až tie ďalšie, a čo sa stalo s jej dieťaťom. Na to nám zatiaľ historici nedokázali odpovedať.
Tento týždeň mal premiéru film Akcia Monaco. Film som ešte nevidel, ale problém dôverne poznám. Dlhší čas som študoval materiály o tejto akcii ŠtB proti francúzskemu konzulátu a napísal som rozsiahlejší článok do Národného kalendára 2026, ktorý vyjde niekedy v októbri. Verím, že tento film konečne dá do povedomia ľudí, že najhoršie tu nebolo v povojnovom období v normalizácii, ale od roku 1947 do približne do polovice šesťdesiatych rokov.
JUSTIČNÍ VRAH BENEŠ ANEB UTAJOVANÉ PROCESY ... ...
BLOG PRE NIKOHO … Najväčší hrdinovia v... ...
+++++++TENTO BLOG JE O MILANOVI ŠIMEČKOVI. O... ...
Aj na príklade zavraždenej pani Horákovej a... ...
BINGO !!! Lenže ani redaktori Pravdy... ...
Celá debata | RSS tejto debaty