janbabik

Ján Bábik

Stáva sa smutným paradoxom, že si nevieme dostatočne uctiť osobnosti, ktoré sa výraznou mierou zaslúžili, že aspoň tri roky po druhej svetovej vojne sme mali na Slovensku slobodný režim. Bolo to aj vďaka veľkolepému víťazstvu Demokratickej strany na dlhé roky v posledných slobodných voľbách v roku 1946. Politikom, ktorí tento triumf vybojovali, sa venuje v súčasnosti len málo pozornosti – funkcionári Demokratickej strany, ako Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Matej Josko, Martin Kvetko, Ján Kempný a ďalší sú nedocenení, fakticky takmer zabudnutí, hoci napr. Jozef Lettrich, prvý v slobodných voľbách zvolený predseda Slovenskej národnej rady, by mal mať predovšetkým pamätník pred dnešnou Národnou radou SR. Úplne sme vymazali z historickej pamäti predstaviteľa najmladšej generácie Demokratickej strany Samuela Belluša. Jeho životné osudy a boj za demokraciu si však plne zaslúžia, aby sme mu venoval náležitú pozornosť.

Samuel Belluš sa narodil 12. októbra 1916 v Slovenskej Ľupči. Po maturite na banskobystrickom gymnáziu študoval právo v Bratislave na Univerzite Komenského, resp. Slovenskej univerzite, kde sa zapojil do študentského života, bol pokladník Spolku slovenských akademikov a predseda Ústredia slovenských evanjelických študentov.

Po vyhlásení Slovenského štátu sa zapojil do odboja, v ktorom pokračoval aj ako pracovník advokátskej kancelárie Štefana Kráľa. Obhajoval ilegálnych pracovníkov a protifašistických bojovníkov (napr. Vladimíra Veleckého, ktorého v roku 1951 popravili komunisti).

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal členom Slovenskej národnej rady, neskôr jedným z jej podpredsedov.

Po vojne bol Samuel Belluš 18. septembra 1945 vymenovaný za povereníka pre informácie a zostal ním aj po voľbách v roku 1946, ktoré s jasnou prevahou vyhrala Demokratická strana. Získala 62% hlasov, kým Komunistická strana Slovenska len 30%. Ako stúpenec slobody tlače a pre demokratické cítenie bol často terčom útokov komunistov. Po zinscenovaní komunistických provokácií proti Demokratickej strane v jeseni 1947 a po rekonštrukcii Zboru povereníkov musel svoj post opustiť. Zostal stále poslancom Ústavodarného Národného zhromaždenia v Prahe. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 Samuel Belluš, aby si zachránil aspoň holý život emigroval.

Najprv žil v Londýne, kde sa angažoval v emigrantských organizáciách, za Demokratickú stranu bol podpredseda oblastného zboru Rady slobodného Československa a pôsobil ako vedúci študijného oddelenia československej sekcie britskej spravodajskej služby Measures.

V apríli 1952 sa presťahoval do USA, kde sa stal redaktorom Rádia Slobodná Európa. Vo svojich príspevkoch pod pseudonymom Samuel Hlôška písal kritické články o pomeroch v Československu. Od roku 1960 pôsobil v centrále Slobodnej Európy v Mníchove ako slovenský zástupca riaditeľa. V roku 1972 sa stal prvým Slovákom vo funkcii riaditeľa československého vysielania Rádia Slobodná Európa. V tomto kresle zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1982.

Po roku 1989 niekoľkokrát navštívil Slovensko, ale do politického života sa nezapájal. V roku 1991 ho vyznamenal prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václav Havel Radom Tomáša Garrigua Masaryka. Toto vyznamenanie vtedy dostali aj ďalší významní slovenskí demokratickí politici, väčšinou in memoriam a trestuhodne v našej histórii zabúdaní – Milan Hodža, Rudolf Fraštacký, Martin Kvetko, Jozef Lettrich, Fedor Hodža, Štefan Osuský, Juraj Slávik, Ján Ursíny, Ján Bečko. Uvádzam to aj preto, lebo na žiadneho z menovaných si nespomenul štátnym vyznamenaním ani jeden z doterajších prezidentov samostatnej Slovenskej republiky.

Samuel Belluš zomrel 4. júla 1998 v Mníchove.

+                  +                  +                  +                  +

So Samuelom Bellušom som sa stretol len raz v živote, bolo to v septembri roku 1996. Blížilo sa 100. výročie narodenia významného slovenského demokratického politika Jána Ursínyho. Rozhlasové pásmo o ňom mi pripravoval redakčný spolupracovník Svätoslav Mathé. Rozhlasové pásmo sa zvykne obohacovať aj autentickými zvukovými nahrávkami alebo konkrétnej osobnosti, alebo na ňu spomínajú jeho blízki príbuzní a priatelia, prípadne historici hodnotia jeho život. V jeden deň mi zavolal pán Mathé, že bývalý povereník informácií Samuel Belluš je v bratislavskom hoteli Danube a je ochotný povedať niekoľko spomienok o Jánovi Ursínym. Stretli sme sa v hotelovej loby. Samuel Belluš, vtedy niekoľko dní pred osemdesiatkou, na mňa pôsobil veľmi dobrým dojmom, mal elegantné vystupovanie a vyberané spôsoby. V hotelovej izbe som nahral jeho spomienky na Jána Ursínyho. Aj keď mal pomerne vysoký vek, myseľ mal absolútne jasnú, hovoril bez papiera, z hlavy, a celú výpoveď nahral bez jediného zaváhania.

Nechcel som si nechať ujsť túto výnimočnú príležitosť, a preto som Samuela Belluša požiadal o ďalší rozhovor o jeho živote. K vtedajšej politickej situácii na Slovensku sa nechcel vyjadrovať, ani o živote v emigrácii, Bol však ochotný prehovoriť o udalostiach v rokoch 1944 – 1948. Začal spontánne hovoriť o činnosti počas Slovenského národného povstania:

„Ja som bol člen povstaleckej Slovenskej národnej rady, pôvodná rada mala pôvodne šesť alebo osem členov, tam boli, tuším Lettrich, Ursíny, Zaťko – a z komunistov tam boli Novomeský, Husák a Šmidke. A potom v Banskej Bystrici za Povstania to rozšírili na, myslím, najprv na 16 členov a potom na 20 členov a v tom rozšírenom som bol členom povstaleckej SNR a súčasne som pracoval na Povereníctve vnútra, mal som tam na starosti národné výbory, vtedy to bolo paritné. A mojím kolegom tam bol Jano Čech,  jeden čas bol aj v kabinete Viliama Širokého, keď bol Široký podpredseda vlády, na neho nemám dobré spomienky. V Povstaní, kam komunisti prišli, na inom im nezáležalo, len presadzovať partajnú politiku.“

Pán Belluš, zaujímalo by ma, ako sa teraz s odstupom času pozeráte na februárové udalosti v roku 1948, bola vtedy možnosť zvrátiť tento dejinný proces?

Možnosť zvrátiť nebola, ale mohli sme sa pred svetom ukázať statočnejšie. Zvrátiť sa to nedalo, Sovietsky zväz bol rozhodnutý svoju moc rozšíriť. A bodajby to nebol chcel robiť, veď v Čechách mal najsilnejšieho partnera, komunistická strana v Čechách bola najsilnejšia politická strana, chorý Beneš, rozvadené demokratické politické strany, takže ten február sme im uľahčili, to je fakt. A ten február nám nerobil v exile dobré meno. Čo nám dobré meno v exile robilo, boli voľby na Slovensku v 46., kde vyhrali demokrati so 62% hlasov, to bolo dobrou vizitkou pre Slovákov.

V čom vy osobne vidíte úspech týchto volieb?

Prvý predpoklad tohto víťazstva bola aprílová dohoda, ktorú sme vtedy urobili. Demokratická strana a predstavitelia politického katolicizmu. Touto dohodou sme znemožnili komunistom rozbiť, zoslabiť jednotný front demokratických síl, o ktorý sa všemožne usilovali. Oni chceli, aby demokratické sily sa rozložili na viacero demokratických straničiek, čím by sa mohlo stať, že svojimi 30% boli by bývali najsilnejšou stranou na Slovensku. To sa im touto dohodou znemožnilo a ďalej touto dohodou sme si zaistili pozitívnu účasť prívržencov politického katolicizmu, ktorí sa dovtedy zdráhali vystúpiť na slovenskú verejnú politickú scénu. To bol vnútropolitický aspekt a táto dohoda a výsledky volieb mali tiež veľký význam zahraničnopolitický, ktorý spočíval v tom, že týmito voľbami sa Slovensko preukázalo ako demokratická krajina, že bola demokratická krajina a chce zostať demokratickou krajinou. A hovorím, že nám toto robilo dobré meno v zahraničí.

Hovorí sa, že omnoho ťažšie ako vyhrať, je víťazstvo si udržať. Žiaľ, to sa nepodarilo, v priebehu niekoľkých mesiacov došlo tu ku komunistickému prevratu. Bola to podpora len Moskvy, ktorá z diaľky ovplyvňovala vývoj v Československu, alebo myslíte si, že prezident Beneš alebo silná koalícia demokratických strán mohla tomu zabrániť. 

Zabrániť sa tomu nemohlo, mohli sme sa čestnejšie a statočnejšie chovať, prezident Beneš sa mohol statočnejšie chovať, ale on asi videl, že keby bol išiel proti Gottwaldovi, musel by použiť vojsko, otázka bola, či by vojsko s ním bolo išlo, aj keby bolo išlo, obával sa nejakého bratovražedného boja. Chyba bola, že v čase, keď sa stal komunistický prevrat, demokratické sily sa spoločne nevedeli brániť. My Slováci sme sa s českými demokratickými silami v podstate politicky dohodli len niekoľko mesiacov pred pučom, do tej doby sme sa hádali, národní socialisti a lidáci nám v slovenských národných otázkach vôbec nechceli rozumieť, v celých pražských dohodách, v prvej, druhej tretej, komunisti vychádzali slovenským požiadavkám viacej v ústrety, než vychádzali české politické strany, oni nemali k nám dôveru, oni si mysleli, že sme separatisti, hoci sme boli v Povstaní, kde išlo aj o obnovenie Československa na základe princípu rovní s rovnými. To boli smutné chvíle pre nás, veľmi smutné, nenašli sme pochopenie, tam, kde sme ho hľadali, v Čechách.

Teraz by som sa vrátil konkrétne k vášmu osudu. Vy ste prevzali v roku 1945 Povereníctvo informácií. Aká tam bola vtedy situácia?

To bolo Povereníctvo, ktoré som prevzal po komunistovi. Nielen prevzal po komunistovi, ale komunista to povereníctvo zorganizoval, on bol prvý povereník komunistický povereníctva a tam, keď som prišiel, to bol sekretariát Komunistickej strany Slovenska, to nebol štátny úrad. To tam všetci do jedného boli komunisti. To bolo hrozné, že som išiel za Husákom a povedal som mu: „Toto nie je možné, s tým ani ty nemôžeš súhlasiť. Ako môžem ja byť povereníkom tohto povereníctva, keď všetci, ktorí tu sú, sú politicky iní, druhí.“ No a tak mi dal možnosť, resp. zobral na vedomie, že budem robiť personálne zmeny. Tie zmeny sa stali.

V čom spočívali?

Napríklad, prepustil som istého komunistu Emila Štefana, ktorý mal vysokú funkciu v ZAS-e (Zpravodajská agentúra Slovenska – pozn. J. B.). Irónia osudu bola, že som ho zase po 20 rokoch zobral do Slobodnej Európy (smeje sa) … komunistu. Potom som musel urobiť zmeny v rozhlase,  podarilo sa mi na prednú funkciu dostať Gaba Rapoša. Za nového šéfa som si zobral, prezidiálneho šéfa Povereníctva informácií, demokrata, šéfredaktora Národných novín Dr. Fedora Jesenského, skrátka a dobre, ja som nechcel z tohto povereníctva urobiť orgán Demokratickej strany. Povereníctvo malo veľmi dôležitú funkciu, malo slúžiť objektívnemu informovaniu slovenskej verejnosti, hlavne prostredníctvom rozhlasu a prostredníctvom  Zpravodajskej agentúry Slovenska. Či sa mi podarilo byť obhajcom týchto demokratických slobôd, to neviem. Fakt je, že v novembri, keď bola prvá kríza na Slovensku, ktorá predchádzala februárovému puču, tak som bol jeden z prvých, ktorých sa zbavili.

Aké bolo odôvodnenia?

Proste, že Demokratická strana od tej doby, čo boli voľby, urobila veľké ústupky ľudáckemu krídlu, ktoré v strane mala, že sa pomery zmenili, že verejnosť už nejde s nami,  a že je nutné, aby Zbor povereníkov  bol vytvorený na nových základoch bez ohľadu na politické rozvrstvenie podľa volieb. Museli sme akceptovať, že do Zboru povereníkov prídu zástupcovia Strany práce, že do Zboru povereníkov prídu zástupcovia tej strany, ktorej požehnanie dali komunisti, Strany slobody, no a pre nich sme museli uvoľniť štyri miesta, Fraštacký, ktorý stratil miesto podpredsedu Zboru povereníkov, Emanuel Böhm, ktorý bol povereníkom zdravotníctva, Kornel Filo, ktorý bol povereníkom dopravy a ja, ktorý som mal informácie.

Vy ste ako prežili február 1948, kde ste boli?

Bol som v Prahe, pretože centrum všetkých udalostí v tom čase bola Praha. Keby bolo treba sa rýchlo poradiť, aby sme boli Lettrichovi k dispozícii. Akú sme mali náladu, o tom vám nemusím hovoriť. Poviem vám túto epizódu, cestou z Prahy do Bratislavy sme si povedali, stretneme sa ešte u Kvetka. Išli sme spoločne vlakom, boli sme tam Letrich, Kvetko, ja, Fraštacký a myslím, Josko, Fedor Hodža. A Lettrich tak naširoko nám začal vykladať, v akej situácii sme sa touto zmenou, týmto prevratom ocitli, že sme v horšej situácii ako za Slovenského štátu. Za Slovenského štátu, keď sme dali pokoj, oni dali pokoj, títo komunisti majú iné metódy a široko-ďaleko to vysvetľoval, v akej hroznej situácii sme sa ocitli, ja som sa na stoličke vrtel, to všetko sme vedeli a Lettrich to zbadal, že som taký neposedný a sa ma spýtal: „Čo si taký nervózny?“ „Pán predseda, to čo hovoríš, to je všetko jasné, ale hlavné je debatovať, čo robiť, nie čo bolo.“  A Lettrich: „Tak čo chceš robiť?“ Ja som povedal: „Ujsť.“ Lettrich: „V tejto situácii chceš odísť, nechať takto národ?!“ Čoskoro sme sa všetci rozišli a za dva týždne Lettrich išiel sám, preoblečený, chudák.

V čase februára sa neuvažovalo o nejakej kontramanifestácii, keď Gottwald napĺňal Staromestské námestie, Václavské námestie? Nekomunistické strany neuvažovali nad  nejakou protiakciou?

Prosím vás pekne, Praha pochodovala, tie závodné milície, továrne vyrukovali, to bolo more červených zástav, oni to mali dobre zorganizované, oni mali Kopeckého, ministra informácií,  ktorý dal celé rádio do komunistických služieb. V takýchto prevratových dobách rádio má mimoriadnu silu, rádio bolo jediné, nebola televízia, nebolo nič — všetky informácie išli len cez rádio.

A pred tým, keď ste boli povereníkom informácií,  Kopecký sa nesnažil ovplyvňovať vaše povereníctvo?

A ako!!! V Pražskej dohode bola o tom reč, aký pomer má mať Povereníctvo informácií k ministerstvu informácií. Ale na jeden prípad s Kopeckým si veľmi dobre spomínam.

Tiso bol odsúdený na smrť, bolo rozhodnuté, že milosť nedostane. Tak na druhý deň po tom rozhodnutí, mal som telefonát, pán minister Kopecký ma žiada, aby Povereníctvo informácií filmovalo Tisovu popravu. Ja som bol z toho zarazený, ale som sa spamätal a povedal som: „Povereníctvo informácií Tisovu popravu filmovať nebude, pretože to je surové,“ a ešte som nejaký výraz použil a on mi povedal, že sa mi ešte ozve, neviem, či nepotreboval sa poradiť s Gottwaldom a potom mi znovu zatelefonoval, že tam pôjdu úradníci ministerstva vnútra, že budú robiť zábery z popravy. Či filmovali celú popravu, alebo robili len zábery, to ja neviem, ale povereníctvo tam nebolo, viem, že tam boli úradníci ministerstva vnútra.

+                  +                  +                  +                  +

To bolo aspoň malé pripomenutie významnej osobnosti slovenskej demokratickej politiky, na ktorú sme úplne zabudli. Heslo o Samuelovi Bellušovi by sme márne hľadali v Encyclopaedii Beliana alebo v Slovenskom biografickom lexikóne. Jediný, kto zmapoval život Samuela Belluša, bol paradoxne Český rozhlas, ktorý pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia v októbri 2016 odvysielal o ňom reláciu Slobodná Európa v ťažkých časoch. Aj prípad Samuela Belluša dokazuje, že na Slovensku sa dnes venuje omnoho viac pozornosti rôznym komunistickým funkcionárom, ktorí režim koncom 60. rokov minulého storočia len určitým spôsobom zmierňovali, ako tým, ktorých cieľom bola slobodná a demokratická pluralitná republika. O nich vieme málo alebo skôr vôbec nič.