(K 100. výročiu narodenia Ľuby Pavlovičovej-Bakovej)
Ján Bábik
Život Ľuby Pavlovičovej-Bakovej sa niesol v znamení folklóru. Už od detstva milovala ľudové tance, rada spievala ľudové piesne, tak nečudo, že celú profesionálnu dráhu zasvätila propagácii tohto nášho významného kultúrneho dedičstva vo folklórnych súboroch, v rozhlase a neskôr aj v televízii.
Lásku k folklóru predurčilo jej rodinné prostredie — narodila sa 18. marca 1924 v Turčianskej Štiavničke, detstvo prežila v Gbelciach pri Nových Zámkoch, kde jej otec, bývalý legionár v Rusku, pôsobil ako notár, neskôr sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice a do Poník. Už ako študentka na banskobystrickom gymnáziu bola členkou folklórneho súboru.
Snom jej otca bolo, aby sa jeho dcéra stala lekárkou, a tak v roku 1943 začala študovať v Bratislave medicínu, ale už po semestri prestúpila tam, kde ju ťahalo srdce, na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity – odbor hudobná veda — francúzština.
Ešte počas štúdia spolupracovala so spolkom slovenských žien Živena a na jej plese v roku 1947 vystúpila so skupinou vysokoškolákov z Brezna. Súbor mal vtedy 25 členov – 12 tanečných párov a harmonikára Arnolda Nemčoka. Veľký úspech ich povzbudil a začali vystupovať pod názvom Živeniari. Súbor viedla Oľga Chodáková, Ľuba Baková mala na starosti spev. Svojím nadšením, talentom a vysokou kvalitou zaujali aj profesora Karola Plicku, ktorý im dal možnosť vystúpiť na Slovanskej zemědělskej výstave. Súbor pokračoval v činnosti a o dva roky neskôr dostal meno Lúčnica a práve Ľuba Baková sa stala akousi krstnou mamou. Bola to ona, kto vymyslel toto meno. Po rokoch na to spomínala:
„Vtedy sa totiž povedalo, že sme natoľko známi, aby sme mali stále meno. Tak sme podávali anonymné návrhy. Pri tom mojom som vyšla z predstavy farebnosti slovenských krojov, ktoré mi pripomenuli lúku plnú pestrých kvetov, zaliatu lúčmi slnca. No a mala som to šťastie, že práve Lúčnica, ktorá mi z toho vzišla, napokon zvíťazila.“
Veľký úspech zožala aj vo folklórnom pásme Rok na dedine scenáristu Ivana Terena a režiséra Karola L. Zachara, ktoré na doskách Slovenského národného divadla priblížilo ľudové tradície na slovenskom vidieku podľa ročných období. Ľuba Baková tu spievala jánske piesne a trávnice. Predstavenie bolo osudové aj pre jej ďalší život, pretože pri ňom sa zoznámila s manželom Vladislavom Pavlovičom, ktorý tiež v pásme účinkoval. Vladislav Pavlovič sa neskôr stal režisérom, ktorý zaujal hranými filmami Dáždnik svätého Petra, Senzi mama, Ring voľný a Trofej neznámeho strelca. Vo filme Senzi mama debutovala na filmovom plátne herečka Magda Vášáryová a v televíznom filme Ring voľný prvýkrát v hlavnej úlohe účinkoval Milan Kňažko.
Rozhlasová redaktorka
Ľuba Pavlovičová-Baková začala pracovať od roku 1952 v Československom rozhlase v Bratislave v Redakcii ľudovej hudby. Neprišla do neznámeho prostredia, pretože ešte pred nástupom do rozhlasu naspievala pre vysielanie niekoľko ľudových piesní. Jej prácu v rozhlase charakterizovalo vysoké nasadenie a láska k ľudovej tvorbe. Venovala sa zberateľskej, výskumnej a programovo-tvorivej rozhlasovej práci. Precestovala s nahrávacími štábmi tisícky kilometrov, aby zachytila folklór v najčistejšej podobe. Aj v neskoršom období uprednostňovala pôvodný originálny folklór bez modernizačných úprav. Objavovala v malých dedinkách ľudových spevákov, ich umenie zachytávala na magnetofónové pásy. Tieto nahrávky nielen rozhlas odvysielal, ale mnohé piesne sa zachovali v archíve a dodnes tvoria jeho zlatý fond. Výsledkom jej mravčej práce boli vtedy obľúbené relácie o folklóre. Podieľala sa na príprave významných cyklických relácií Obrázky z dedín i Dedina hrá i spieva, počas sviatkov a sviatočných dňoch sa vysielala relácia Spevy domova. V relácii Zem spieva prinášala profily výnimočných ľudových umelcov a spevákov, muzikantov i zberateľov. Snažila sa prostredníctvom éteru šíriť folklór v jeho najautentickejšej podobe. Veľmi populárna bola vtedy rozhlasová relácia Roľnícka beseda, ktorá sa vysielala v nedeľu poobede a do ktorej vyberala hudbu. Bola aj autorka hudobno-dramatických pásiem — O muzikantovi Zvŕtalovi a Balada o Vojtovej Maríne a Jaškových husliachpodľa poviedok K. Przerwu-Tetmajera a i. Pripravila profily vynikajúcich spevákov ľudových piesní Janka Blaha, Lýdie Fajtovej, Anny Grelovej. Na rozhlasovú prácu neskôr spomínala:
„Keď som začala pracovať v rozhlase, tak som šla prvýkrát nahrávať. Technika bola vtedy ešte na nízkej úrovni a my sme prišli do Plachtiniec, kde ženy vedeli nádherne spievať. Verne zachytíme ich hlasy? Prišla som do kraja, ktorý má veľmi zaujímavé kroje s predĺženým driekom. Počuť ich a vidieť bol ohromujúci zážitok. Bolo to krásne a čisté. A v tom prišla náramná búrka. Hromy bili, oblohu križovali blesky. Uchýlili sme sa na drevenú verandu. A nahrali sme aj to hrmenie a mne sa zdalo, že aj šuchot dažďa. A práve to malo nebývalú odozvu medzi poslucháčmi.“
Ľuba Pavlovičová-Baková zároveň spolupracovala aj so Slovenským národným divadlom, Novou scénou, s vtedajším Dedinským divadlom pri naštudovaní hier, kde významnú zložku tvoril folklór, okrem už spomínaného folklórneho pásma Rok na dedine to boli divadelné predstavenia Surovô drevo, Statky zmätky, Holuby a Šulek, Zlatá priadka, Dva dni v Chujave.
Zanechala výraznú stopu v televíznom vysielaní
Od roku 1973 Ľuba Pavlovičová-Baková pracovala až do odchodu do dôchodku v Slovenskej televízii – spolupracovala na príprave filmov Bičianka z doliny, Krutá ľúbosť, Kresané do dreva, Roztopené srdce. Z jej iniciatívy vznikli mnohé folklórne obrázky autentických prejavov – Svadba zo Stredných Plachtiniec, Chlapci spod Kráľovej hole, F Sekulách okouo Vánoc, Vinobranie vo Vajnoroch a cyklus Spievanky. Vytvorila približne 100 televíznych hudobno-folklórnych programov, profily Samka Dudíka, Eleny Holéczyovej, Pavla Tonkoviča a p..
Ani po odchode do dôchodku neprestala byť aktívna. Výraznou mierou sa zaslúžila o obnovenie spolku Živena v roku 1990 a do roku 1995 pôsobila ako predsedníčka jej miestneho odboru v Bratislave. Často bola členkou porôt na rôznych folklórnych podujatiach a účinkujúcim odovzdávali svoje bohaté skúsenosti, radila im a usmerňovala ich, aby zanechali dedičstvo ľudovej piesne v čo najautentickejšej podobe. Spolupracovala na vydávaní spevníkov i zborníkov ľudových piesní – Spevy od Hrona, Poľovnícke piesne, Spievanky a spolu s Máriou Ďuríčkovou vydala knižku Spievaj si, vtáčatko. Pripravila aj výstavu ľudových bábik.
Zomrela po ťažkej chorobe 27. augusta 1998.
Na pamiatku Ľuby Pavlovičovej-Bakovej, za jej zásluhy o folklór i rozvoj ženského hnutia vyhlásil spolok Živena rok 2024 za Rok Ľuby Pavlovičovej-Bakovej.