janbabik

Ján Bábik

„Buržoázni nacionalisti“

Po zlikvidovaní demokratických síl po februárovom prevrate roku 1948, medzi nimi aj mnohých významných hrdinov protifašistického odboja, prišli na rad aj vysokí komunistickí povstaleckí funkcionári. Vyčítali im, že sa neuskutočnilo vyslobodenie súdruhov Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša z väzenia, aby sa mohli zapojiť ako významné autority komunistickej strany do Slovenského národného povstania, obžalovali ich z buržoázneho nacionalizmu, ako negatívum sa spomínala spolupráca s nekomunistickými buržoáznymi silami, nedostatočná revolučná rozhodnosť voči ľudáckym a reakčným silám i zrada záujmov robotníckej triedy a Sovietskeho zväzu. Podrobili ich neúprosnej kritike a Gustáva Husáka najprv odvolali z funkcie predsedu Zboru povereníkov a 6. februára 1951 ho zatkli v budove Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

V rovnakom čase bol zatknutý aj Ladislav Novomeský.

Pochybnou konštrukciou sa vytvorila skupina tzv. buržoáznych nacionalistov, v ktorej boli traja signatári Vianočnej dohody, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a bývalý sociálny demokrat Ivan Horváth. Toho zatkli ešte v roku 1950 v rámci akcie Monaco a pôvodne mal byť zaradený do procesu proti francúzskemu konzulovi v Bratislave. Skupinu v procese proti tzv. buržoáznym nacionalistom ešte doplnili bývalý povereník vnútra Daniel Okáli a interbrigadista Ladislav Holdoš.

Všetkých zakrátko zlomili brutálnymi výsluchmi, okrem Gustáva Husáka. Ten jediný mučenie vydržal. Po počiatočných priznaniach sa spamätal, na druhý deň po výsluchu odvolal všetko, čo z neho vytĺkli. Husák neskôr na výsluchy spomínal:

„Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách, raz v mraze, raz v horúčave, pod fantastickým nátlakom troch sviežich ľudí, pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku – tak mi vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrzli, srdce vynechávalo, záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý raz v živote som videl, ako vzorce koberca ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stene. Jazykom som nevedel ohýbať, sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestal fungovať rozum, vôľa sa strácala. Naraz tá jediná živočíšna túžba: na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť.“

Proces sa napokon uskutočnil v apríli 1954. Najľahšiu prácu mali vyšetrovatelia a sudcovia s Lacom Novomeským, ktorý pred súdom vypovedal. V archíve Slovenského rozhlasu sa zachoval približne hodinový zvukový propagandistický záznam z procesu proti buržoáznym nacionalistom. Ladislav Novomeský vypovedal takto:

„Moja nepriateľská činnosť proti ČSR a jej pracujúcemu ľudu má pôvod v buržoáznom nacionalizme. Ideologické korene tohto buržoázneho nacionalizmu siahajú do rokov 1924 – 25, keď pod vedením Vlada Clementisa i za mojej účasti začal vychádzať časopis DAV. Činnosť buržoázne nacionalistickej skupiny DAV-u bola škodlivá najmä preto, lebo tento cudzou, nepriateľskou ideológiou ovplyvňoval najmä tú časť mladej slovenskej inteligencie, ktorá v podmienkach buržoázno-demokratickej republiky hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu. Naša činnosť bola naďalej škodlivá preto, lebo sme nacionálne záujmy nadraďovali nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu, a potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmy ostatných častí republiky, čím sme jednotu záujmov čs. proletariátu zastierali. Toto nepriateľské stanovisko priviedlo buržoázno – nacionalistickú skupinu DAV neraz do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom.“

Zlomili aj ďalšieho obžalovaného spisovateľa Ivana Horvátha. Kto neprežil brutálne metódy ŠTB, nemá dnes  právo znevažovať obvinených za ich nacvičené odpovede. Niektorí historici upozorňujú na zaujímavú skutočnosť. Kým vyšetrovatelia Ústredne štátnej bezpečnosti za Slovenského štátu surovými metódami sa snažili dopátrať k pravdivým informáciám o ilegálnej protifašistickej činnosti, komunistickej Štátnej bezpečnosti nešlo o zistenie skutočnosti, jej cieľom bolo brutálne vytĺcť za každú cenu z podozrivých často absurdné priznania, ktoré vykonštruovali nadriadené stranícke a bezpečnostné orgány. Z výpovede Ivana Horvátha, ktorý sa zachoval v archíve Slovenského rozhlasu:

„V prípravách Slovenského národného povstania sa táto dohoda prejavila tým, že sme vydali i v Národnej rade, i v ďalších revolučných orgánoch význačné funkcie predstaviteľom reakcie, a takto sme umožnili, aby sa do kľúčových politických i vojenských pozícií dostali títo ľudia, ktorí i predtým boli známi svojím nepriateľským postojom k pracujúcemu ľudu, a teda i Sovietskemu zväzu, takto sme sabotovali už na začiatku Slovenské národné povstanie. Konkrétne napríklad na jednej z ďalších schôdzok sme jednali sme o tom, o vytvorení vojenského vedenia pre Povstanie, tam sme sa dohodli na návrh Husáka a Ursínyho, že vedením má byť poverený Golian, ktorý bol na toto miesto presadzovaný Edvardom Benešom.

Ani počas súdneho procesu to nemali s Husákom ľahké. Ako právnik odmietol obhajcu a obhajoval sa sám, vystupoval suverénne, na otázky neodpovedal pokorne, dokonca s predsedom senátu polemizoval. V súdnych spisoch sa počas Husákovej rehabilitácie našiel lístok, ktorý poslal vtedajší predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj, skrytý za plentou ako Stalin počas moskovských procesov v tridsiatych rokoch, predsedovi senátu Jurajovi Uhrínovi, absolventovi „prestížnej“ dvojročnej Právnickej školy pre pracujúcich: „Drž nakrátko tú sviňu!“

Napokon odzneli drakonické rozsudky. Historici sa zhodujú, že len nezlomnosť Gustáva Husáka, ktorý všetky obvinenia aj napriek predbežnému priznaniu poprel, zachránila obvinených pred absolútnymi trestami.

Gustáv Husák bol odsúdený na doživotie, Ivan Horváth na dvadsať dva rokov, Ladislav Novomeský na desať. Ďalší obžalovaní, Daniel Okáli dostal osemnásť rokov a Ladislav Holdoš trinásť rokov.

Ďalšie osudy zakladajúcich členov ilegálnej SNR odsúdených v procese proti buržoáznym nacionalistom sú známe. Ladislav Novomeský bol väznený v Leopoldove, na Pankráci a v Mírove. Prepustili ho 22. decembra 1955. Šesť rokov žil v Prahe, pracoval v Památníku národního písemníctví a mal zakázaný pobyt na Slovensku. V roku 1963 ho občiansky a stranícky rehabilitovali, začal vydávať nové zbierky poézie, dokonca v zbierke Stamodiaľ a iné sú jeho verše, ktoré napísal za mrežami. Dostal titul národného umelca. V roku 1968 sa stáva predsedom Matice slovenskej a ako člen ÚV KSS a ÚV KSČ dosahuje vrchol politického rebríčka. Patrí medzi žijúcich klasikov slovenskej literatúry. Zomiera po ťažkej chorobe 4. septembra 1976. Pri Novomeskom by som chcel spomenúť jednu perličku, že keď ho po zatknutí zbavili všetkých funkcií, tak na jeho miesto poslanca Národného zhromaždenia bol dosadený v novembri 1951 Alexander Dubček. Samozrejme, nevyužil mandát poslanca, aby poukázal, aký brutálny teror vládne v Československu, ako sa porušujú ľudské práva. Múdro mlčal, a tak sa stal filozofom. Neľudské politické procesy, aj to len proti komunistickým funkcionárom, ho začali zaujímať až po 15 rokoch, niekedy v polovici 60. rokov, keď z toho mohol vytĺcť politický kapitál. 

Ivan Horváth išiel do väzenia s mimoriadne negatívnym posudkom. Zástupca generálnej prokuratúry JUDr. Alexander Šáňa ho označil ako: „nepřítele dělnické třídy, který se chtěl po zádech dělnické třídy dostat do nejvyššího postavení a pak všemožně dělnické třídě škodit. Trestná činnost velmi nebezpečná jakož i jednání obviněného proto, že narušoval svou činností jednotu Čechů a Slováků a poškozoval zájmy ČSR…  Obviněný jest značně nebezpečný jak chováním, tak také názory a jed­náním.“ Ivan Horváth bol väznený v Leopoldove, v Jáchymove a v Mírove. Na jeho psychický stav veľmi zle vplývalo, že ho nemohli navštevovať rodinní príslušníci. Podľa zápisu z výsluchu, už ako väzneného, 4. mája 1955, sa sťažuje, že už vyše štyri roky nevidel ani manželku, ani deti. Neskôr, keď bol väznený v Leopoldove alebo v Mírove mal už povolené návštevy a rodina ho mohla navštevovať tri razy do roka na 45 až 60 minút.

Ivan Horváth sa vo väzení správal mimoriadne statočne a získal si svojím vystupovaním autoritu. V júli 1955 podporil niekoľkodenný štrajk väzňov a protestnú hladovku. V decembri roku 1959 pre zlý zdravotný stav dostal individuálnu milosť a 6. januára 1960 ho po deviatich rokoch väzenia prepustili. Za osem mesiacov, 5. septembra 1960, na následky útrap umrel. Roku 1963 bol občiansky i politicky rehabilitovaný.

Na rozdiel od neho Gustáv Husák to vo väzení, rovnako ako aj iní vysokí komunistickí funkcionári a príslušníci ŠTB, nemal ľahké. Podľa svedectiev správal sa k spoluväzňom odmerane, tvrdil, že skutočným politickým väzňom je on, kým ostatní sú zločinci, vlastizradcovia a kriminálnici. Husáka viackrát spoluväzni v Leopoldove zmlátili a vybili mu niekoľko zubov. Zaujímavé, že Husáka vo väzení chránili politickí väzni z radov katolíckych farárov a biskupov. O podmienkach vo väzení Gustáv Husák v roku 1968 písal na stránkach českého časopisu Kultúrní tvorba. Aj tento článok potvrdzoval názory väznených vysokých komunistických funkcionárov – my sme boli väznení nevinne, ale tí druhí tam boli oprávnene!

„Boli sme hodení napospas politickým sfanatizovaným, skutočným nepriateľom strany a štátu, ktorí tvorili väčšinu osadenstva väzníc a svoju nenávisť k režimu a komunizmu si vybíjali na nás, čo sme sa i naďalej hlásili k svojmu komunistickému presvedčeniu. Dni a noci prežívať v takomto prostredí, plnom zloby a nenávisti ku komunizmu a komunistom, pri vlastných starostiach a depresiách, mimoriadne sťažovalo aj tak dosť ťažké roky väznenia. Reakční väzni sa vysmievali, ponižovali. Ochrany ani pomoci nebolo. Boli sme štvancami, páriami aj medzi väzňami. Väzenské orgány sa správali neutrálne: väzeň ako väzeň. A tak reakcionári mali voľné pole pôsobnosti na provokácie a násilnosti.“

Gustáva Husáka prepúšťajú z väzenia na amnestiu roku 1960. Komisia Západoslovenského krajského výboru KSS pod vedením Alexandra Dubčeka si osvojila návrh Predsedníctva ÚV KSČ, že najvhodnejším zamestnaním pre neho by bola práca baliča v krajčírskom salóne za 800 Kčs. Neskôr po rehabilitácii sa stáva vedeckým pracovníkom Slovenskej akadémie vied. Píše knihu Svedectvo o SNP, ktorá znamená istý posun v chápaní tejto dejinnej udalosti. Priznáva zásluhy aj armáde, aj nekomunistickému odboju, ale zároveň zveličuje úlohu  piateho ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska a svoje osobné zásluhy. Tvrdo bojuje za svoju rehabilitáciu a pre neprosnú kritiku Antonína Novotného a predchádzajúceho vývoja spoločnosti sa stáva mimoriadne populárnou politickou osobnosťou. V roku 1968 získava post podpredsedu československej vlády. Po okupácii Československa ho zvolia za prvého tajomníka najprv ÚV KSS a v apríli 1969 za prvého tajomníka ÚV KSČ. Postupne stráca popularitu a stáva sa z neho symbol normalizácie, režimu nedemokratického, ale podstatne umiernenejšieho, aký tu vládol od roku 1948 približne do roku 1965. Vrchol kariéry dosiahol v roku 1975, keď sa stal prezidentom Československej socialistickej republiky a v tejto najvyššej štátnej funkcii pôsobil až do 10. decembra 1989, keď bol prinútený pod tlakom novembrových udalostí  rezignovať. Roku 1991 zomrel. 

                                                                                                                      (pokračovanie)