janbabik

                            (k 125. výročiu narodenia)

                              Ján Bábik

Päťdesiate roky, ktoré sa vlastne začali s dvojročným    predstihom 25. februára 1948 a trvali približne do polovice 60. rokov, boli v znamení tvrdých perzekúcií všetkých vrstiev obyvateľstva. Komunistická strana neprenasledovala len svojich odporcov, ale aj oddaných stúpencov. Tvrdé rany pocítila kultúra, najmä literatúra. V nepriazni režimu sa najprv ocitli odporcovia režimu, ale heslo kto nie je s nami, ide proti nám sa prenieslo aj na tzv. neutrálov. Po literárnej exkomunikácii spisovateľov zviazaných s režimom vojnovej republiky ako Tido Jozef Gašpar či Milo Urban a emigrantov ako Rudolf Dilong, Andrej Žarnov, Jozef Cíger Hronský prišlo po roku 1948 aj na ďalších – na spomínaného Jána Smreka, Pavla G. Hlbinu, Janka Silana, Jána Harantu, Svetloslava Veigla, Jána Frátrika, Emila B. Lukáča, Valentína Beniaka, Joža Nižnánskeho, Ema Bohúňa, Jána Hrušovského –, bola im znemožnená publikačná činnosť a neraz sa museli zamestnať len v podradných profesiách nezodpovedajúcich ich schopnostiam a intelektu.

Vo väzniciach skončili napr. Ivan Stodola, Theo H. Florin, Karol Guliš, Rudolf Tibenský, ale aj neskorší spisovateľ, vtedy absolvent gymnázia Rudolf Dobiáš, spolu asi päťdesiat spisovateľov. Prekladateľ a prozaik Mikuláš Gacek strávil desať rokov v gulagoch. Trpko sa napĺňali aj Smrekove prorocké verše z jeho básne z februára 1948.

Žerú sa deti revolúcie,

pes zožral vlastný chvost.                                           

Zbohom buď, sloboda,

ach, sloboda, ty skvost.

Revolúcia začala požierať vlastné deti. Vo väzení sa v roku 1951 po obvinení z buržoázneho nacionalizmu ocitli spolu s Gustávom Husákom aj Laco Novomeský, ďalej tvrdý odporca Jána Smreka dogmatický literárny kritik Daňo Okáli, komunistický revolucionár Ladislav Holdoš, úplne nelogicky bol k nim priradený brilantný prozaik Ivan Horváth a Vladimír Clementis, novinár, spisovateľ a diplomat, dokonca skončil na popravisku. Popravených z politických príčin bolo v  päťdesiatych rokoch vyše 200 ľudí. 

10. júna 1950, teda dva dni po vynesení štyroch rozsudkov smrti nad Miladou Horákovou a jej spoločníkmi, Ján Smrek píše Slávičí spev, najsilnejšiu báseň tohto krutého obdobia. Píše ju v čase, keď väčšina umeleckej obce viac z fanatického presvedčenia ako zo strachu podliehala orwellovským hodinám nenávisti. Proti tomuto besneniu stavia Smrek poéziu ľudskosti a súcitu s nevinnými obeťami, ale aj verše plné zdesenia z teroru:

  Rozsudky smrti. Zase štyri boli.

                              Počul som o tom večer, svet i ja.

                              Ráno je. Stavajú sa šibenice

                              A slávici nič o tom nevedia.

                              Slávici spievajú a človek mrie.

                              Koho si, Bože, stvoril na svoj obraz?

                              Kto sa Ti podobá, čo spievať vie,

                              Či ten, čo umiera?

                              Človeka vešať budú: mužov, ženy,

                              A, Bože, ty len spievaš, oblačný.

                              život je nádherný, len ľudský nemá ceny.

                              človek je prach, len vták je zázračný.

                              Človek tak umiera jak steblo slamy.

                              V zemi mu dajú hniť, či v hnojnici.

                              Na boží obraz sme? Sebaklamy.

                              Na božiu podobu sú slávici.

                                       (10.6. 1950)

Ján Smrek – dovtedy uznávaný spisovateľ – sa ocitol po komunistickom prevrate na periférii literárneho života. Prestali mu vychádzať knihy poézie, neuverejňovali mu verše, mohol publikovať len preklady. Bol síce oficiálne spisovateľom na voľnej nohe, ale v podstate bol nezamestnaný, bez väčších príjmov. Na tieto roky spomínal básnikov syn, vydavateľ Ivan Čietek:

„Nový režim sa otca dotkol existenčne, pretože bol vždy súkromníkom. Živila ho slobodná tvorba, publicistika alebo poézia, živil ho časopis Elán. Nikoho nezamestnával. Nemal kanceláriu, väčšinou pracoval v kaviarni, pri jednom stolíku, kde boli tri-štyri kávy a trošku papiera, tam sa nosili príspevky, tam sa diskutovalo, čo sa uverejní. Celú agendu, ekonomiku, mu robila mama, popri tom ako varila, prala pre tri deti. Otec musel prejsť, povedal by som na náhradnú zárobkovú činnosť, mal zastavené všetky tieto možnosti. Priateľ v týždenníku Roháč mu dal priestor, aby tam robil obrázkovú kroniku, dnes by sme povedali comics, volalo sa to  Jozef Jeleň. Robil aj obálky na knihy, väčšinou anonymne, nemohol ani uvádzať svoje meno, ale raz som videl jednu knižku, kde bolo v tiráži napísané grafická úprava J. S.“

Aj keď Ján Smrek si nikdy nemyslel, že bude spisovateľ kníh pre deti, predsa sa ním stal. Napísal knihu Maľovaná abeceda a prekvapivo stala sa jedným zo základných pilierov literatúry pre deti, dodnes vychádzajú nove vydania a patrí medzi najobľúbenejšie detské knihy.  

Po desiatich rokoch núteného mlčania, v roku 1958, sa na knižnom trhu objavuje nová kniha Jána Smreka, zbierka básní Obraz sveta. Milovníci kvalitnej poézie ju prijali s nadšením, pretože znamenala zmenu oproti vtedy vydávanej oficiálnej angažovanej literatúre. Na druhej strane kritika knihu prijala zdržanlivo. Dejiny slovenskej literatúry, ktoré vyšli o štyri roky neskôr, ju charakterizovali: „Cit mu je žriedlom poézie, na ňom chce zakladať ľudské šťastie i humanitu… V našom novom živote táto poézia nezainteresovanosťou o veci spoločné pôsobí cudzo… básnik chce všetky ľudské problémy riešiť príklonom k citovosti a zmyslovosti, prírode a ušľachtilej družnosti. V umeleckom majstrovstve však nepokročil a jeho humanizmus je abstraktný, univerzálny.“

Básnická zbierka Obraz sveta znamenala Smrekov návrat do literatúry. Kniha zahrňuje výber z jeho poézie z rokov 1948 – 1958, ale tento výber bol vyselektovaný autocenzúrou i radami blízkych priateľov. Nie sú v nej narážky na brutálny režim, autor z tohto obdobia vybral len ľúbostné verše a prírodnú lyriku i poéziu bežného dňa. Tie „nebezpečné“ básne zostávali stále v priečinku. Napriek tomu, vydanie Obrazu sveta nebolo jednoduché. Cenzori (teda politický tlačový dozor), ale aj kultúrni činitelia i politici mali výhrady voči jednotlivým básňam a pôvodne rozhodli, že kniha nevyjde. Ale vďaka osobnej statočnosti vtedajšieho riaditeľa Vydavateľstva Slovenský spisovateľ básnika Pavla Horova a jeho tvrdohlavosti kniha napokon uzrela svetlo sveta.

Nakoniec aj vtedajšia moc musela v 60. rokoch uznať vysoké básnické kvality Jána Smreka a podobne ako napr. dramatika Ivana Stodolu ho zobrala na milosť. Ján Smrek mohol vydať staršie básne, spomienky, ale napísal aj nové zbierky, Struny, Písané na sude, Nerušte moje kruhy. Jeho protestujúce protikomunistické verše však zostávali ukryté v priečinku jeho písacieho stroja. Muselo uplynúť vyše desať rokov od smrti básnika, kým sa roku 1993 ujal ich vydania literárny vedec Dr. Vladimír Petrík. Neznáme verše vyšli s jeho zasväteným doslovom pod príznačným názvom Proti noci. Ako sa dostal k priečinkovej poézii Jána Smreka, Vladimír Petrík spomínal:

„Roku 1982 Ján Smrek zomrel. A keďže sme dlhé roky bývali v jednom dome, zašiel som za jeho manželkou pani Blankou a poprosil som ju, či by som sa mohol pozrieť na jeho osobný archív. Vedel som, že v ňom môže byť veľa vecí, ktoré zatiaľ nevyšli a z ktorých by sa dalo určite niečo vydať. Pani Blanka mi vyhovela, a tak som sa pustil do čítania toho, čo nebolo ešte publikované. Bolo tam toho veľmi veľa. Žasol som, aký to bol plodný autor. Z materiálov, ktoré som mal v ruke sa mi podarilo zostaviť niekoľko publikácií a tie postupne vyšli. Jednak výber z jeho vojnových veršov vyšiel pod názvom Noc, láska a poézia roku 1987; potom druhý zväzok pamätí či spomienok Poézia, moja láska vyšiel spolu s prvým zväzkom roku 1989. No a ďalší úžas nastal, keď som si prečítal viac ako stovku básní politického charakteru a všetky boli zamerané proti komunistickému režimu. Urobil som z nich osobitný zväzok, vrátil som ich pani Blanke s tým, aby ho zatiaľ nedávala do matičného archívu. Tam putovalo veľa iných Smrekových materiálov. V novembri 1989 nastal obrat, a tak som sa toho zväzku ujal opäť, urobil som z básní obsiahly výber, nazval som ho Proti noci, podtitul Básne vnútorného exilu a ponúkol som ho vydavateľstvu Tranoscius. Zbierka je vlastne akýsi diár, v ktorom sa odráža celé to ťažké a kruté obdobie totality. Smrek tu vyložil aj za ostatných, teda aj za nás, čo to bol v skutočnosti za režim, ktorý si vtedy po februári 1948 uzurpoval moc. Že nešlo o humánnejší a spravodlivejší svet, ale o totalitu a novú neslobodu.“

Protikomunistické verše z 50-tych rokov minulého storočia, ktoré boli dlho neznáme, posúvajú všeobecnú charakteristiku básnika Jána Smreka od autora takmer výlučne ľúbostnej poézie a vyznávača pozitívnych hodnôt aj k poézii protestujúcej. A to nielen v čase druhej svetovej vojny, tieto jeho verše boli v minulosti dostatočne známe. Tvorba z vnútorného exilu v päťdesiatych rokoch nemá v slovenskej poézii pendant. Smrek presne pomenúva veci, presne charakterizuje násilie. Názvom Proti noci chcel editor Vladimír Petrík asi vytvoriť paralelu a kontinuitu so šuplíkovou tvorbou Janka Jesenského z čias vojnovej Slovenskej republiky. Zbierka pozostáva z niekoľkých desiatok datovaných básní, v ktorých sa Smrek prejavil nielen ako mimoriadny umelecký zjav slovenskej literatúry, ale aj ako erudovaný analytický glosátor politickej situácie vo veršoch. V slovenskej literatúre asi sotva nájdeme takúto úžasnú symbiózu umeleckej kvality a politickej jasnozrivosti a prenikavosti. V básňach cítime, ako ťažko prežíval Smrek nemožnosť publikovať a vyjadruje svoje pohŕdanie nad tvorbou poplatných básnikov. Nešetrí ani svojich dobrých priateľov, ktorí vstúpili vo vysokých funkciách do služieb nového režimu. Neviem, či sa nájde niekto z našej literatúry vrátane exulantskej, ale aj neskoršej disidentskej, ktorý by vytvoril takúto silnú umeleckú výpoveď.