janbabik

(venované účastníkom SNP, ktorí sa stali

po vojne obeťami brutálnych perzekúcií)

Ján Bábik

Dejiny SNP sa nepísali len v bojoch v slovenských horách, ale i v temných symboloch komunistického teroru ako Jáchymov, Bytíz, Leopoldov, Valdice a Bory. Týmto hrdinom treba vysloviť veľkú úctu, pretože nemali sme takú silnú, vznešenú, udatnú a hrdú generáciu, ako bola povstalecká. Udatne bránili územie Slovenska a v mieri sa im dostalo krutej „odmeny“. Mnohí títo hrdinovia sú zabudnutí, veď kto dnes vie o trpkom osude nielen tých, ktorých som doteraz spomenul, ale aj o Jánovi Černekovi, Jánovi Malárovi, Jánovi Jurajovi Stanekovi, Ivanovi Haluzickom, Jánovi Šavelovi, Vladislavovi Kuželovi, o bratoch Mirka Vesela Milanovi a Milošovi, Vladimírovi Přikrylovi, Antonovi Tomečkovi, Františkovi Urbanovi, Antonínovi Petrákovi, Jozefovi Voglovi-Sokolovskom, Živodarovi a Branislavovi Tvarožkovcoch, Jozefovi Brunovskom, Vladimírovi Jánovi Žuffovi, Andrejovi Petraškovi, Dušanovi Slávikovi, ale aj o ilegálnych pracovníkoch Karolovi Kochovi, Imrichovi Karvašovi, Karolovi Vagačovi, Kvetoslave Viestovej, Dušanovi Viestovi, Ernestovi Ottovi, Slovákovi z Juhoslávie Jánovi Petrovičovi a mnohých ďalších, ktorých tu jednoducho nemôžem z priestorových dôvodov vymenovať. Bol by to veľmi, veľmi dlhý výpočet a ospravedlňujem sa tým, ktorých som nespomenul.

Hodnotenie SNP v zrkadle desaťročí 

Po skončení druhej svetovej vojny boli tri roky všetci účastníci odboja bez rozdielu politického názoru ctení hrdinovia slobodného štátu. Po februári 1948 sa „zistilo“, že veľká časť odbojárov boli vlastne zradcovia, záškodníci, alibisti, prisluhovači buržoázie, ktorí sa do povstania len votreli, aby otočili koleso dejín späť. Časť povstaleckej elity emigrovala a tí, ktorí zostali, sa stali obeťami brutálnych politických perzekúcií; ak neskončili na otrockých prácach v Jáchymove alebo v Leopoldove, Boroch či vo Valdiciach, v podstate živorili, v rámci B akcie boli vysťahovaní z domov a bytov, odvážaní tam, kde líšky dávali dobrú noc, mohli robiť len tú najpodradnejšiu a nekvalifikovanú prácu. Terčom perzekúcií sa stali aj tí, ktorí možno z presvedčenia alebo aj z pragmatizmu predstierali, že súhlasia s februárovým prevratom a boli ochotní nový režim akceptovať.

Vedúcou silou Povstania bola na dlhých štyridsať rokov komunistická strana. O dva roky po februári 1948 sa vlastizradcovia stali aj komunistickí organizátori Povstania. Členovia V. Ústredného vedenia KSS boli obvinení z buržoázneho nacionalizmu, zo zrady záujmov robotníckej triedy. Oficiálna ideológia a jej prisluhovači z radov rýchlokvasených historikov i publicistov museli vyriešiť kvadratúru kruhu, hlavnou silou Povstania boli komunisti, ale ich vedúci predstavitelia, Husák, Novomeský, boli amorálne kreatúry a lokaji buržoázie. A tak sa hlavnými organizátormi protifašistického odboja v 50. rokoch stali rôzne okrajové figúrky ako Viliam Široký, vtedy predseda ÚV KSS a podpredseda, neskôr predseda vlády, ktorý údajne motákmi z väzenia riadil a organizoval ilegálnu činnosť, a Karol Bacílek, prvý tajomník ÚV KSS, ktorý tak konšpiratívne zakopal vysielačku, že ju doteraz nenašli ani amatérski archeológovia s detektormi kovov.

Bizarné oslavy SNP v roku 1964

Situácia sa mierne zmenila v roku 1964. Vyznamenania k 20. výročiu SNP dostali aj príslušníci mladšej generácie komunistickej strany, ktorí sa drali k moci. Aj keď v odboji nezohrali významnejšiu úlohu, zastávali už vplyvné politické a stranícke funkcie a to bol dostatočný dôvod na ich vyznamenanie. Tak boli ocenení vtedy najvyšší komunistickí slovenskí pohlavári — predseda vlády ČSSR Jozef Lenárt, prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček a predseda SNR Michal Chudík. Rovnaké vyznamenanie, čiže na ich úroveň boli postavení aj čerstvo rehabilitovaní Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, hoci ich zásluhy o odboj boli neporovnateľne väčšie. Prekvapujúco bolo vyznamenaných popri partizánskych veliteľoch aj niekoľko dôstojníkov, napr. západný letec, ktorý priletel so svojou letkou na pomoc Povstaniu, bývalý politický väzeň František Fajtl alebo bývalý podplukovník, vtedy robotník Martin Kučera. Ďalší vysokí dôstojníci, ale i nekomunistickí ilegálni pracovníci neboli vyznamenaní, ani ich na slávnosti do Banskej Bystrice nepozvali, asi podľa organizátorov nebol dôvod, žili v podstatne horších podmienkach ako neskôr mučenícke legendy normalizácie, ale mohli byť vlastne radi, že už neboli väznení a boli len pod bdelým dohľadom ŠTB.

Akú vážnosť venovali komunistickí organizátori osláv vysokým predstaviteľom odboja, vypovedá list náčelníka štábu povstaleckých vojsk Júliusa Noska už spomínanému bývalému generálovi Jozefovi Markovi, počas SNP veliteľovi spojovacieho vojska z 3. januára 1965: „Jozef, o oslavách SNP som ti nemohol písať, lebo na oslavách v Banskej Bystrici som nebol. Dňa 28. augusta ako nevolaný hosť som odišiel do Tisovca a odtiaľ domov, do Čiech.

Samotné zasadnutie SPB (Sväz protifašistických bojovníkov– podľa vtedajšieho pravopisu) sa ničím nevyznačovalo – snáď len tým, že povstalecká armáda ostala naďalej popoluškou! Golianovej mimo generála Svobodu si nikto nevšímal. Mňa už pomaly ani Asmolov a Jegorov nepoznali. Žiadna objektivita, všetko len partizáni! Aj Husák v tej svojej knihe nie je pravdivý a objektívny. Hodne polemizuje s mojou brožúrou, ktorú som napísal za tri dni a noci pred devätnástimi rokmi – a to ešte nevyšla tak, ako bola napísaná. Moje dva zásadné články „O česť povstaleckej armády“ a Vojenský charakter SNP ani Kultúrny život, ani Pravda neuverejnili.“

Hosťom najčestnejším na oslavách bol prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a predseda Rady ministrov ZSSR Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý bol tiež vyznamenaný — o jeden a pol mesiaca neskôr po jeho straníckom páde už o jeho údajných zásluhách o Slovenské národné povstanie ani pes neštekol.

Oceňovanie povstalcov v roku 1969 a neskôr

Možno to bola zásluha Gustáva Husáka, že v roku 1969 boli pri príležitosti 25. výročia SNP vyznamenaní dokonca aj niekoľkí vyšší povstaleckí dôstojníci, ale ani to sa neobišlo bez bizarných okolností. Najvyššie vyznamenanie Hrdina ČSSR dostali Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, k nim na jednu úroveň nelogicky priradili Jana Švermu in memoriam. Jan Šverma dostal už pred piatimi rokmi Rad červenej zástavy in memoriam, a tak by sa podľa vyznamenaní mohlo zdať, že ide o najvýznamnejšieho účastníka SNP. Rad republiky prevzala z rúk prezidenta Ludvíka Svobodu vdova po generálovi Jánovi Golianovi Jarmila, ktorá si v roku 1990 na tieto chvíle zaspomínala: „Mala som zvláštny pocit, pretože som si spomenula, keď mi rad odovzdával, na riadky jednej knihy, v ktorej v prvom vydaní boli riadky: ,obaja generáli zradili, stihol ich teda osud zradcov´. Na to som si spomenula, keď som preberala ten rad.“ Ešte doplním, že Rad republiky udelili aj Vavrovi Šrobárovi, jedinému vtedy ocenenému nekomunistickému ilegálnemu pracovníkovi. Na úroveň hlavného veliteľa povstaleckej armády Jána Goliana sa dostali počas Povstania predseda OV KSS v Hnúšti, ale v roku 1969 predseda SNR Ondrej Klokoč či partizán Ján Mazúr, pretože tiež dostali Rad republiky.

                                        (pokračovanie)