janbabik

(venované účastníkom SNP, ktorí sa stali

po vojne obeťami brutálnych perzekúcií)

Ján Bábik    

Kapitán Dreyfus a Slovensko

Francúzsko dodnes traumatizuje už takmer 130 rokov starý prípad kapitána Alfreda Dreyfusa, ale našu spoločnosť tragédia bojovníkov za našu slobodu necháva ľahostajnými. Pri tom Dreyfus nebol žiadny hrdina, bol to typický štábny dôstojník, ktorý k pušnému prachu obrazne privoňal až po svojej rehabilitácii, v čase prvej svetovej vojny v bojoch pri Verdune. Vyšlo už o ňom množstvo vedeckých prác, románov, kníh literatúry faktu, nakrútilo sa niekoľko desiatok dokumentárnych a hraných filmov. Jeho socha so zlomeným mečom stojí v centre Paríža.

V tomto smere sme vysoko prevýšili v negatívnom zmysle Francúzsko. My máme niekoľko stoviek, ba možno aj niekoľko tisíc dreyfusovcov, len o nich skoro nič nevieme. Dreyfusov Diabolský ostrov je pri tom porovnateľný s peklom, ktoré prežili naši hrdinovia v Jáchymove, v Bytíze, v Leopoldove, Ilave, vo Valdiciach alebo v Boroch. Kapitán Dreyfus strávil na Diabolskom ostrove päť rokov, niektorí naši dreyfusovci živorili na našich Diabolských ostrovoch podstatne dlhší čas. V podstate sú dnes zabudnutí. Nepíšu sa o nich knihy, nenakrúcajú filmy, maximálne sa sem-tam zjaví nejaký článoček. Dokážeme si v plnej miere uctiť pamiatku tých, ktorí za našu slobodu nielen bojovali, ale v mieri zaplatili krutú daň?

Hlboko na mňa zapôsobila jedna scéna z českého filmu Tmavomodrý svet. Tento film sa zaoberá povojnovou perzekúciou česko-slovenských letcov vo Veľkej Británii. Vo väznici prinášajú bývalého letca, ktorého dobil sadistický bachar Kolíček, na ošetrenie lekárovi väzňovi, bývalému esesáckemu dôstojníkovi. Ten skomolenou češtinou hovorí, že chápe, že on je vo väzení, pretože Nemci prehrali vojnu, ale prečo sú tam aj česko-slovenskí letci, víťazi, to mu nie je jasné. A dodá, že keby vedeli, ako dopadnú po vojne: „To by jste proti nám tak nešli, co?“ A letec v podaní Oldřicha Kaisera rozmlátenými ústami a cez vyrazené zuby len zašepká: „Ale šli, doktore, šli!“

Podobne, nie v umeleckom diele, ale v skutočnosti odpovedali 29. augusta 1964 v Kultúrnom živote šestnásti vyšší povstaleckí dôstojníci, takmer všetci perzekvovaní v päťdesiatych rokoch. Na otázku, či by sa znovu zúčastnili Slovenského národného povstania, keby vedeli, aký osud ich po vojne čaká, všetci odpovedali jednoznačne – Áno. Kladne odpovedali aj bývalí politickí väzni, kedysi generáli, vtedy vojaci vo výslužbe Michal Širica, Pavol Ján Kuna a  len pred jedenástimi mesiacmi po päťročnom väzení prepustený Jozef Marko s dlžobou niekoľko tisíc korún advokátovi, ktorý na súde nepovedal ani slova, a za náklady za svoju väzbu. Podobne odpovedal aj bývalý plukovník, vtedy vojak Jozef Dobrovodský, ktorý ako prvý sa na čele žilinskej posádky postavil ráno 29. augusta 1944 ešte pred vyhlásením najdôležitejšieho rozkazu v našej vojenskej histórii „Heslo Začnite s vysťahovaním, platí od 20. hodiny dnešného dňa!“ proti nemeckému obsadzovaniu Slovenska. V roku 1950 bol odsúdený na osemnásť rokov, po piatich rokoch väzenia prepustený a v roku 1991 povýšený na generálmajora in memoriam.

Zabudnutý povstalec Gustáv Neštiak

Môj starý otec Gustáv Neštiak sa už od marca 1939 zapojil do činnosti odbojovej organizácie Flóra, dodával rôzne informácie z Ministerstva národnej obrany, kde pôsobil, po vypuknutí Povstania bojoval na hornej Nitre ako náčelník štábu a pobočník veliteľa IV. taktickej skupiny. Po vojne sa mu ako takmer každému vyššiemu povstaleckému dôstojníkovi odvďačila vlasť dlhoročným poukazom v jáchymovských „liečivých“ uránových baniach. V druhej polovici šesťdesiatych rokov v rámci rehabilitácií-nerehabilitácii presne v duchu rozprávky ani peši, ani na koni, ani nahá, ani oblečená, bol rehabilitovaný-nerehabilitovaný. Filozofia rehabilitácií bola vtedy jasná, politickí väzni boli síce nevinní, ale tichá komunistická inštrukcia znela: až takí nevinní predsa len nemohli byť, niečo tam bolo treba nájsť a nejaký trest ponechať. A tak dedko z devätnástich rokov, na ktoré bol odsúdený, bol zbavený viny za 14 a pol roka, za zvyšných 4 a pol roka podľa rozsudku v roku 1967 bol zbavený trestného stíhania v súvislosti s amnestiou v roku 1960. Ako náhradu za väzenie mu uznali 16 mesiacov zo šesťdesiatich deviatich, v duchu podivného rehabilitačného zákona 82/1968, ktorého jediným pozitívom bolo, že vôbec vznikol,  dostal odškodné 26 000 Kčs, čo predstavovalo dokonca o tisíc Kčs viac, ako bol vtedy mesačný plat prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Úplnej rehabilitácie sa nedožil, tá prišla sedem rokov po jeho smrti, až v roku 1991.    

Dedko bol na svoju účasť v SNP veľmi hrdý. Mrzí ma to, ale raz, keď niekedy v 70. rokoch hromžil na pomery, s mladíckou drzosťou som mu vchrstol do tváre: „Čo sa sťažuješ, veď si si to vybojoval!“ Videl som, že som ho silne zranil, zmohol sa len na odpoveď: „Ale ja som predsa za toto nebojoval!“ Po rokoch mu už môžem len nad jeho hrobom zašepkať: „Prepáč mi, za tieto kruté  neuvážené slová!“

Dedko hrdo niesol svoj tragický osud. Tri roky som s ním žil v jednej domácnosti, potom sme sa až do jeho smrti pravidelne takmer každý týždeň stretávali pri rodinnom nedeľnom obede. O Jáchymove hovoril málokedy, nezaznamenal som nikdy ani stopu po bolestínstve alebo po nejakej sebaľútosti, ak mu bolo niekoho ľúto, tak len rodiny, ktorá pre neho veľmi trpela, ťažko sa vyrovnával, že moju mamu ako dcéru vlastizradcu v roku 1958 vyhodili zo Slovenskej akadémie vied a doživotne jej zničili sen o vedeckej práci.

V roku 1984 sa pripravovali veľkolepé oslavy 40. výročia SNP. Z televízie zavolali dedkovi, že by s ním radi natočili nejaké spomienky. Dedko povedal, nech sa páči, príďte. Do bytu prišiel celý televízny štáb, začali rozťahovať svetlá, kameru, nahrávaciu techniku, na čo sa moja stará mama pozerala s podozrievavým pohľadom. Keď spustili kameru a redaktor sa chystal položiť dedkovi prvú otázku, vstala a rezolútne do kamery povedala: „Ak im povieš čo len slovo, tak sa s tebou rozvediem! Pretože ty si za tento svinčík, ktorý tu je, nebojoval!“ Dedko, ktorý sa nebál postaviť proti nemeckým zbraniam, vzdoroval brutálnym eštebákom i zákerným bacharom, na slovo poslúchol, pred babičkou mal rešpekt, len rezignovane pokrčil plecami a povedal: „Nedá sa nič robiť,“ a bolo po nakrúcaní.

Moja stará mama bola statočná žena, stála pri svojom manželovi, keď bojoval v Povstaní, keď živoril v nemeckých zajateckých táboroch v Kaisersteinbruchu a v Altenburgu, nezlomilo ju ani jeho uväznenie v 50. rokoch, nezachovala sa hanebne ako Lisa Londonová a ďalšie fanatické komunistky, ktoré sa vzdali svojich manželov. Keď sme na gymnáziu na hodine ruštiny preberali tému o statočnom správaní sa manželiek dekabristov, ktoré nasledovali manželov do vyhnanstva na Sibír, ani mi neprišlo na um, že aj moja stará mama sa zachovala rovnako hrdo a čestne ako ony a že si vyžaduje hlbokú úctu za statočnosť. A s ňou i tisíce vysoko mravných príbuzných politických väzňov v 50. rokoch. Tri-štyrikrát do roka, koľko to umožňovali kruté predpisy, sa stará mama a moja mama trmácali cez celú republiku 18 hodín do Jáchymova, 18 hodín naspäť, v zime v nevykúrených preplnených vlakoch, v lete v horúčavách, aby aspoň na pár minút mohli s dedkom prehodiť niekoľko nevinných viet. Ak by povedali len slovko, ktoré by sa nepáčilo bacharovi, rozhovor by bol okamžite ukončený. Spolu túto anabázu absolvovali možno pätnásť, možno až dvadsaťkrát! Raz som túto cestu v maminom náručí ako dvojročný vykonal aj ja, aby sa dedko aspoň na krátky čas mohol potešiť pohľadom na svojho vnuka. Pohladkať ani pobozkať ma nemohol, to mu bachar nedovolil. Jeho invalidný syn mu nemohol ani dať pomaranč, ktorý celú cestu opatroval ako vzácny dar pre otca. Stará mama zdieľala potom s manželom jeho ťažký osud amnestovaného politického väzňa v tých cynicky zvaných „zlatých“ rokoch šesťdesiatych. Keď sa dedko po zložení skúšok z kúrenia vysokotlakových kotlov chcel zamestnať ako kurič v Polygrafických závodoch, musel zasadnúť závodný výbor ROH a rozhodnúť, že Gustáv Neštiak môže túto prácu vykonávať.

                                        (pokračovanie v ďalšom čísle)