janbabik

(venované účastníkom SNP, ktorí sa stali

po vojne obeťami brutálnych perzekúcií)

1. časť      

Ján Bábik    

Aj keď Slovenské národné povstanie sa považuje za jednu z najslávnejších udalostí slovenských dejín, jeho organizátori, kľúčoví bojovníci a skutoční hrdinovia sú stále odsúvaní a zabúdaní. Protifašistický odboj sa v rokoch 1948 — 1989 interpretoval ako heroický boj komunistov, ktorý vedome brzdila a poškodzovala skupina buržoáznych politikov a ich prisluhovačov z radov armády.

To, čo sa u nás po februári 1948 dialo s príslušníkmi protifašistického odboja, bolo hrozné a nemá v histórii obdobu. Kým v západných demokraciách boli hrdinovia protifašistického boja vysoko ctení, u nás sa po februári 1948 dostali, ak neemigrovali, na okraj spoločnosti, mnohí skončili za mrežami, či dokonca aj na popravisku. Ešte nikdy sa žiadny štát nezachoval tak hanebne voči bojovníkom za jeho slobodu ako komunistické Československo. Najprv boli zlikvidované špičky demokraticky orientovaných politikov a vysokí dôstojníci. Po niekoľkých rokoch prišiel rad aj na komunistických účastníkov SNP, ktorí boli obvinení z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Mnohí boli postavení pred súdy, ktoré im udelili drakonické tresty. Cieľom súdnych procesov a krutých rozsudkov proti účastníkom odboja bolo predovšetkým zasiať medzi širokými vrstvami strach, že komunistická moc je všemocná, večná a nebude mať žiadne ohľady proti nikomu a ničomu. Protifašistických bojovníkov považovala vtedajšia moc za veľké nebezpečenstvo, pretože  v minulosti dokázali, že za demokraciu sú ochotní obetovať aj vlastné životy a nebola istota, že svoj odboj nezopakujú aj proti novej totalite.

V článku v Novom slove Signatári Vianočnej dohody po 78 rokoch https://noveslovo.sk/c/Signatari_Vianocnej_dohody_po_78_rokoch

som pripomenul, ako skončili títo významní organizátori Povstania v tzv. 50. rokoch.  V „tzv. 50 rokoch“ píšem, pretože ich rámec presahuje toto desaťročie, 50. roky ako symbol krutých perzekúcií sa totiž nekryjú s kalendárnymi 50. rokmi, ale začínajú sa na Slovensku už v roku 1947 snahou kriminalizovať vysokých funkcionárov Demokratickej strany a ich prívržencov a 50. roky sa končia niekedy v polovici zlatých rokov šesťdesiatych. Pravdepodobne posledný protifašistický bojovník, ktorý opustil väzenie, bol evanjelický kňaz Jozef Juráš (odsúdený v roku 1962 na 13 rokov väzenia) na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu v máji 1968.

Zo spomínanej Vianočnej dohody piati signatári (Ján Ursíny, Gustáv Husák, Ivan Horváth, Ladislav Novomeský, Peter Zaťko) skončili po februári 1948 vo väzení (spolu si odsedeli približne 32 rokov), dvaja (Jozef Lettrich a Matej Josko) si zachránili holý život útekom na Západ a len Karol Šmidke zomrel v pokoji, aj keď sa tvrdí, že jeho smrť nebola prirodzená.

Z dvadsiatich siedmich členov dvoch povstaleckých Zborov povereníkov, ktoré sa konštituovali počas Slovenského národného povstania, dvaja zahynuli pred skončením vojny (Viliam Pauliny, Štefan Višňovský), traja po februári 1948 emigrovali (Jozef Lettrich, Mikuláš Ferjenčík, Pavol Blaho), siedmi boli uväznení (Gustáv Husák, Karol Markovič, Ján Ursíny, Ján Ševčík, Jozef Styk, Fedor Thurzo, Anton Rašla), jeden sa stal obeťou B akcie (Ivan Pietor). Priznám sa, že sa mi nepodarilo dopátrať povojnové osudy niekoľkých povereníkov ako Alexander Bahurinský, Jozef Stanek, Mikuláš Styk. Za prenasledovaného sa vydával Ondrej Pavlík, zástupca povereníka pre školstvo a národnú osvetu, ktorého pre nezhody vylúčili v roku 1955 z KSS a zbavili funkcie predsedu SAV, čo považoval za takú perzekúciu, že o tom musel v roku 1968 vydať celú knihu. Zdá sa mi, že vylúčení vysokí (zdôrazňujem vysokí, nie radoví členovia) komunistickí funkcionári aj v 50. rokoch, aj v čase normalizácie boli mimoriadne precitlivení, každý svoj profesionálny ústup zo slávy považovali za mimoriadne bezohľadný akt perzekúcie.

Na druhej strane z povstaleckého Zboru povereníkov celkom slušnú kariéru urobili František Kubač, ktorý sa stal predsedom SNR, Jozef Šoltész, povereník, minister i veľvyslanec, i Samuel Takáč, povereník i minister a v 50. a 60. rokoch permanentný člen ÚV KSS a bol aj členom ÚV KSČ. 

Povojnové osudy povstaleckých dôstojníkov

Tragicky skončila aj povstalecká armáda. V podstate každý vyšší povstalecký dôstojník, od poručíka vyššie, ak včas neemigroval, bol skôr či neskôr po roku 1948 prepustený z armády a mohol hovoriť o mimoriadnej priazni osudu, ak neskončil vo väzení, len pri lopate. Minimálne ôsmi účastníci odboja – partizánski velitelia Viliam Žingor, Ladislav Nosák, Samuel Bibza, Josef Trojan, Vladimír Velecký, vojak Bernard Jaško a partizán Pavel Babík, Vojtech Lacko boli popravení, záchrancu amerických letcov Pavla Harušťáka rozstrieľali eštebáci pri pokuse o prechod cez hranice, generál Vojtech Danielovič a plukovník Alexander Korda zomreli vo väzení.

Keby sme sa sústredili len na generalitu, tak prídeme k otrasným číslam. Vo februári 1947 bolo povýšených za zásluhy v SNP a v odboji 13 slovenských dôstojníkov do hodnosti generála, dvaja dovtedajší generáli boli povýšení o jeden hodnostný stupeň. Spolu bolo na začiatku roku 1948 v československej armáde aktívne činných 18 generálov slovenskej národnosti. Uplynulo len niekoľko mesiacov a z drvivej väčšiny generálov sa stali štvanci. Generáli Samuel Korbel, Mikuláš Ferjenčík, Ivan Trebichavský, Mirko Vesel, Ján Ambruš si zachránili holý život emigráciou. Vo väzení postupne skončili Vojtech Danielovič, Vojtech Kováč, Jozef Martin Kristín, Pavol Kuna, Jozef Marko a Michal Širica. Ostatní generáli František Borský, Emil Perko, Viliam Ján Lichner, Július Nosko, Mikuláš Markus a Ján Imro boli z armády prepustení. Len jeden generál, lekár Ján Paškan, zostal v armáde.

Generáli Ján Golian a Rudolf Viest sa konca vojny nedožili, tak režim prenasledoval aspoň ich blízkych príbuzných. Uväznil Golianovu manželku Jarmilu Golianovú a Viestovho brata Dušana s manželkou Kvetoslavou, vedúcu odbojovej organizácie Flóra, a ich deti Dušana a Borivoja. Ďalší brat generála Viesta Ivan, železničný odborník, konštruktér viacerých sérií parných rušňov, počas Povstania sa zaslúžil o nasadenie obrnených vlakov do bojov, bol vysťahovaný v roku 1952 v rámci zlopovestnej akcie B  z Bratislavy.

V chudobe a zlomený zomrel bývalý povstalecký generál žandárstva Vladimír Bodický, ktorý bol odsúdený na 25 rokov väzenia (odsedel si 9 rokov). Jeho zástupca plk. Ján Plakinger si pobudol 19 mesiacov v sovietskych gulagoch. O osudoch plk. Andreja Martina Júnyho po roku 1948, ktorému februárový prevrat odoprel hodnosť generála žandárstva, sa mi nepodarilo nič zistiť, len že bol v roku 1950 ako pracovník referátu požiarnej a protileteckej ochrany Povereníctva vnútra poslaný do výslužby. O ďalšom jeho živote mlčí aj Biografický lexikon Slovenska, uvádza len dátum jeho úmrtia – 25. máj 1971.

Obrana povstaleckého územia bola rozdelená medzi šesť taktických skupín – velilo im postupne osem dôstojníkov, z nich jeden (Adolf Weinhold) padol krátko po vypuknutí Povstania do nemeckého zajatia a odvtedy sú jeho osudy neznáme, štyria (Michal Širica, Pavol Kuna, Ján Malár, Ján Černek) boli v 50. rokoch väznení a traja (Emil Perko, Mikuláš Markus a Jozef Tlach) boli prepustení z armády a perzekvovaní. 

A tak by som mohol pokračovať aj o ďalších plukovníkoch, podplukovníkoch, majoroch, štábnych kapitánoch cez rotmajstrov, poddôstojníkov až po obyčajných vojakov, partizánskych veliteľov i radových partizánov.   

                                       (pokračovanie)